Vieš, Terézia, aby som takto vyzerala a šla v zlate, vstávam každý deň už o piatej ráno, podarí sa mi nakŕmiť kravy, napiť telá a rozdeliť krmivo, a až potom sa smerujem do normálnej práce. Závidieť mi tu nikto nemá. Keby si vedela, aký je život na dedine, nepodľahla by si takému myšlienkovému zápasu.
Ach, Lujzo! Krásavica! A že nehovoríš, že bývaš na dedine. Pozri sa len, celé v zlate! Náhrdelníky, náramky, dokonca aj zlatý náramienok. Terézia, dievča z detstva, rozprávala bez prestania. Lujzo, veľká miláčik, hovorili, že život na dedine je ťažký. Ale keď ťa takto vidíme, každý Mlynár z Bratislavy by sa hneď presťahoval na dedinu. To sa naozaj dá, žiť na vidieku, byť elegantná, obliekať sa štýlovo a žiariť zlatom!
Vieš, Terézia, aby som takto vyzerala a šla v zlate, vstávam každé ráno o piatej, podarí sa mi nakŕmiť kravy, napiť telá a rozdeliť krmivo, a až potom sa chystám do normálnej práce. Žiadna závist tu nie je. Keby si poznala, čo znamená vietor v poli, nepodľahla by si takým myšlienkam.
Lujzo, ja neviem, čo je dedina! Na rozdiel od teba som od detstva poznala kravy i svinu, a keď si sa stala vidieckou paničkou, pre mňa to zostáva záhadou. Vždy sme si mysleli, že po škole sa už nikdy nevrátiš domov.
Ach, čo máš na mysli, minulé časy zostali minulosťou. V mladosti sme všetci idealisti, myslíme si, že všetko pôjde podľa plánu, ale život si často pohráva s nami.
Lujzin charakter bol tvrdohlavý; ak povedala, že niečo urobí, tak to urobila. Už od detstva si tvrdila, že dedina s polia, zemiakmi, kravami a telákmi, s horou sena, je pre ňu zbytočná, lebo je krásna, múdra a zaslúži si najlepšie. Kravy už nikdy nebudú jej potrebné.
Mami, do vašej dediny sa už nikdy nevrátim. Skončím školu, presuniem sa do mesta, nájdem tam bohatého snúbenca, vydám sa za neho a zostanem žiť v meste. Už som mala dosť života na dedine!
Dobre, Lujzo, ale kto vie, kam nás život zavedie. Dedina nie je horšia ako mesto, ľudia v nej žijú rovnako. Keby si šla za kravami, dcéra, všetko by mi bolo ľahšie, a ja medzitým uvarím večeru.
To je nemožné! Predstav si, že idem za kravami! Všetci by sa mi na dedine smiali. Vieš čo, mami, vaše kravy môžu zostať tam. Ja neodídem a ani viac nečakám takú otázku.
Iné deti kravy chovajú a rodičom pomáhajú. Čím si teda lepšia od nich, dcéra?
Mami, na čo sa pozerám na ostatných? Mám svoj rozum
Mamička Lujzinej, Jana, zhlboka vzdychla a ticho išla na pastvinu priviesť svoje kravy, zatiaľ čo dcéra nanášala na tvár kilogramy kozmetiky na dedinský diskotékový večer.
Priateľky Lujzy žiadostivo pozerali na miestnu kráľovnú, ktorá sa nikdy nevenovala domácim prácam, ani nedomývala riady, netrvala v stodole. Lujza ani nevedela, odkiaľ má začať s kravami. Bola neskorá dievčina, nečakaná, nevyzvaná. Staršia sestra už bola vydatá, mala vnúčatá, a Jana zistila, že je tehotná. Narodili sa takmer naraz, s rozdielom dvoch mesiacov. Ako by sa nebolo darovať maličkej?
Čas plynul, deti rástli, dospievali, rodičia starnuli. Lujza ukončila základnú školu s priemernými známkami len trojky, ale veľkými ambíciami. Rozhodla sa študovať učiteľstvo, pretože práca bola čistá, stabilná a prinášala úctu.
Znova Jana smutne vzdychla, predala s manželom pár bučí a zaplatila dcére rok štúdia.
Nikto na začiatku nechápal, v akom postavení Lujza stojí. Posledný rok na kolícii, a dcéra častejšie navštevovala rodinný domov. Chcela študovať intenzívne, no stále sa vracala. Pred zrkadlom sa upravovala, pozerala out do okna, akoby čakala niekoho, ale ostala sama.
Stala sa viac a viac sebavedomou. Víkend prišiel a svoky zavítali: U nás je tovar, u nás je predajca.
Rodičia nechápali, aké to žarty. Lujza sa nezdržala a zablúdila do náručí svojho priateľa. Štyri roky starý milý, z rovnakého dedinského prostredia, po škole ostal v meste, kde sa stretli a zamilovali.
Následovalo svadobné šťastie, Lujza skončila kolíciu už ako vydatá, hlboko tehotná. Škola ju preplácalo výlučne kvôli jej situácii, nie kvôli štúdiu.
Presťahovali sa do mesta a začali žiť v byte. Rodičia posielali balíky s potravinami, aby mladí sa užívajú. Lujza bola na materskej dovolenke, Vojtech jej manžel pracoval na dvoch zamestnaniach. Ich dcéra sa narodila, rovnako krásna ako máma. Dve mzdy už nestačili, tri už áno. Vojtech sa rozčúlil:
Tak čo chceš, ale ja toho viac neznášam. Unavilo ma žiť takto, platiť pol mzdy bratrancovi za nájom. Poďme späť na dedinu, kým Lucia nezrastie, a to je koniec.
Zbalili všetko, čo mali, a odjeli na dedinu. Vojtheov otec kúpila nový dom, starý zatiaľ zostal prázdny. Tam sa mladí usadili. Vojtech si našiel prácu na farme mechanik s diplomom, plat nižší, ale všetko v hotovosti, nebýval plat za bývanie. Lujza najprv odmietla, pýtala sa: Prečo ma sem prinášaš? Neskôr si uvedomila, že mama i svokra pomáhajú s bábätkom, jedlom a starostlivosťou. Život sa zdal byť rozprávkou.
Skôr či neskôr rozprávka skončila, keď svokra i Jana začali kritizovať, že Lujza sedí pred zrkadlom celé dni, zatiaľ čo oni na záhony pohrabávajú. Poď, poradie s vnučkou, Lujza, ty si ešte mladá, radšej pracuj na poli. Lujza sa pokúsila spraviť, ale Vojtech ju len zamračením rozhovoril a ona šla rieť mrkvu. Celé leto pracovali v poli, bez smädu, a potom sa rozhodla pestovať vlastný záhon už nechcela celý rok požiadať rodičov o každú mrkvu.
Vojtech začal chovať bučíky zdalo sa ziskové, farma bola plná sena a krmiva. Kde bučíky, tam aj kravy. Otec Lujzinej sa rozhodol presťahovať do okresného mesta a mladým daroval kravu. Na začiatku bolo Lujze ťažké vstávať tak skoro, ale postupne si zvykla.
Po štyroch rokoch získala prácu v materskej škole, keď voľné miesto nastúpilo po odchode dôchodkyni. Poľnohospodárstvo sa stabilizovalo, život sa urovnal.
Lujza už nečakala na mestské sny, pretože od rannej do večernej hodiny bola v práci i v starostlivosti. Už svokra presťahovala do okresného mesta, dcéra chodí do školy, a ona Lujza zostala na dedine. Dosiahla povýšenie na riaditeľku škôlky. Vojtech raz povedal: Možno je čas blížiť sa k civilizácii?
Čože, Vojtech? A čo je na tom zlé? Dom, záhon, hospodárstvo máme dosť peňazí. Do mesta jazdíme často. Nie, nie chcem odísť, páči sa mi tu. Kto sa postará o škôlku, keď odídem? Nechajme Luciu dokončiť školu, potom uvidíme, ale zatiaľ nič.
Dvadsať rokov preletelo ako jeden deň. Rozhodli sa znovu stretnúť triedu po absolvovaní školy. Lujza videla mnohých bývalých spolužiakov, niektorí stále žili na dedine, iní sa presťahovali. Medzi starými priateľkami boli Katarína a Zuzana, s ktorými sa už nevidela viac ako pätnásť rokov. Večer sa všetci zhromaždili.
Prekvapilo ich, aký je život dospelých! Nikto si nepredstavoval, kam to všetko povedie. Polovica spolužiakov sa usadila v mestách, nikto nečakal takýto obrat.
Katarína, celú život od detstva v dedine, rodičia farmári, študovala priemyselnú školu a po škole neplánovala ďalšiu školu čoskoro sa oženila a v meste má nový byt a auto. Jej manžel je podnikateľ, ona už nepracuje, hoci od detstva nevychádzala z poľia.
Zuzana v poslednom ročníku sa vydala za Miroslava, spolužiaka, teraz žijú v meste, majú byt, a muž je úspěšný obchodník. Zuzana nepôsobí na trhu, ale už od detstva snívala o dedine.
Starí spolužiaci si vymenili telefóny, rozprávali o zvrátoch osudu a rozptýlili sa. Lujza a Vojtech sa vrátili domov, zamyslení, vážní, každým svojimi myšlienkami.
Odpusti mi, Lujzo, že som ťa z mesta priviedol, keď si nemohla znášať dedinu. Keby si bola teraz v meste, jazdiť by si mala autom.
No, Vojtech! Aj tak jazdim autom, a žijeme rovnako ako ostatní. Mesto nie je vždy sladké. Všade sú svoje výhody. V dedine mi to vyhovuje. Unavilo ma mesto. Keď som v detstve nepracovala doma, nebola som pestovaná. Myslela som, že je hanbou nerobiť poľnohospodárske práce. Keby si ma neodviedol vtedy, možno by sme ešte mali nájom alebo hypotéku. Pamätáš, ako som sa bála umývať riad? V dedine, doma, s tebou po boku som pochopila, že kdekoľvek musíme pracovať. Nie sme ďaleko od mesta. Presťahovať sa vždy môžeme. Práca je, dom je, čo ešte potrebujeme na šťastie?
Áno, Lujza. Kedy si v začiatku zamilovala dedinu?
Vždy som ju milovala, len som to nevedela. Nikdy nepovedz: Nikdy nebudem žiť na dedine. A nakoniec som sa mýlila.
Priatelia, ak chcete čítať viac našich príbehov, zanechajte komentár a nezabudnite dať like. To nás inšpiruje písať ďalej!
