Vieš, Zuzka, keby som chcel tak vyzerať a chodiť v zlate, vstávam každé ráno opiatej, podojím kravy, nakŕmim telá a rozdelím krmivo, až potom sa chystám do hlavnej práce. Takže nie je čo závidieť. Keby si vedela, aký je život na vidieku, už by si to neľúbila tak, ako si si myslela.
Hej, Mária! No, kráľovná! A ešte nehovoríš, že bývaš na vidieku. Pozri sa na seba všetko v zlate! Náhrdelníky, náramky, dokonca aj zlatý náramok! Zuzka, moja detská kamarátka, vykládala neustále. No, Mária, super, hovorí sa, že na vidieku žiješ ťažko. Ale keď ťa tak vidím, každému mestu by sa hneď zrazu chcelo presťahovať na dedinu. To je ono žiť na vidieku, vyzerať skvele, šaty na okras a zlatom sa trblietať!
Vieš, Zuzka, keby som chcel tak vyzerať a chodiť v zlate, vstávam každé ráno opiatej, podojím kravy, nakŕmim telá a rozdelím krmivo, až potom sa chystám do hlavnej práce. Takže nie je čo závidieť. Keby si vedela, aký je život na vidieku, už by si to neľúbila tak, ako si si myslela.
Mária, ja to neviem, čo je vidiek! Na rozdiel od teba som od detstva poznala kravy aj sviny, ale keď si sa stala vidieckou tátkou, zostáva pre mňa záhada. Vždy sme si mysleli, že po škole sa už nikdy nevrátiš domov.
No, čo sa pýtať, čo bolo, to bolo. V mladosti sme všetci idealisti a myslíme, že všetko pôjde podľa plánu, a nakoniec je to úplne inak.
Mária mala tvrdú povahu, bola tvrdohlavá ak povedala, tak to aj urobila. Od útleho detstva tvrdila, že všetko, čo sú polia, zemiaky, kravy a telá, a hnačkové seno, nie je pre ňu, lebo je krásna a chytrá a zaslúži si len to najlepšie. Už si nepredstavuje, že by jej tie kravy niekedy niečo priniesli.
Mami, do vášho vidieka sa nikdy nevrátim. Skončím školu, pôjdem do mesta, nájdem si bohatého snúbenca, vydám sa za neho a zostanem žiť v meste. Už mi stačí byť na vidieku!
Dobre, Mária, ak tak chceš, len kto vie, kam ťa to všetko zavedie. Vidiek nie je horší ako mesto, aj tam ľudia žijú. Keby si šla do výkrmu, dcérka, všetko by mi bolo ľahšie, a ja v tom čase pripravím večeru.
To si ľutujem, keby som išla po kravy! Všetko by sa dedina smiala. Vieš, mami, tie tvoje kravy stretnem ich ja nič neidem, a už sa k tomu ani neotravuj.
Iné deti kravy vycvičujú a rodičom pomáhajú. Čím si teda lepšia než ostatné, dcérka?
Mami, po čom sa mávem na iných? Mám svoj rozum
Alžbeta, Máriina mama, povzdychla siše a šla na lúku k svojim kravám, kým dcéra nanášala tony kozmetiky na tvár, aby sa rozžiarila na dedinskej diskotéke.
Máriine kamarátky pozerali na miestnu kráľovnú so žiarlivosťou vôbec sa nezapájala do domácich prác, ani neumyvala riad, a už ani nenavštevovala stodolu. Mária ani nevedela, odkedy má prísť k dobytku. Bývala neskorá dievčina, nečakaná, nepredvídaná. Staršia sestra už dávno vydatá, s vnúčatkami rozmaznávaná, a Alžbeta sa dozvedela, že je tehotná. Dve deti mali rozdiel dvoch mesiacov. Ako tu neštedriť malú?
Čas plynul, deti rástli, dospievali, rodičia starli. Mária ukončila základnú školu. Vysvedčenie? Trojky v celej tabuľke, ale ambície mala hoci len snívať.
Rozhodla sa študovať ošetrovateľku. Práca nie je špinavá, je čisto čistá a úcta vracia.
Alžbeta opäť smutne povzdychla, predala s manželom pár býkov a zaplatili Márii školné na rok.
Nikto najprv nepochopil, čo Mária robí. Posledný rok štúdia na učilišti, a ona stále chodí domov. Chceli, aby sa viac učila, ale ona stále domov pochoduje, pred zrkadlom sa česá, pozerá z okna, akoby niekoho čakala, no v klube je sama.
Zrazu sa jej dalo, zmenila sa na peknú dámu. Víkend prišiel a svokra prišla u nás tovar, u nás kúpca.
Rodičia nechápali, čo to za šprýmy, svokra. Mária sa na chvíľu rozbehla, nevšimla si však, že by mala požiadať otca, aby sa mohla s chlapcom zahriať. Na štyri roky sa dohodli s mladým mužom z rovnakého vidieka, ktorý po škole zostal v meste, a potom sa znovu stretli láska sa rozkvitla.
Vezli si sobáš, Mária dokončila učilište už ako žena, vydatá a hlboko tehotná. Šepkalo sa, že závery má len preto, že je v ňom situácia, nie že by bola výborná študentka.
Kúpili si byt v meste a začali žiť tam. Rodičia posielajú balíky s potravinami, aby mladá rodinka mala čo jesť. Mária je na materskej dovolenke, Marek, jej manžel, pracuje dvoma prácami. Ich dcéra sa čoskoro narodila krásavica ako mama. Dvojica sa sotva uživiť dokázali, a s trojicou už stačalo. Marek sa rozzúril:
Ako chceš, ja už toho viac nechcem počuť. Máme dosť žiť tak, platiť polovičnú mzdu bratovi za byt. Ideme späť na vidiek, kým Natália nevyroste, a to je koniec.
Zbalili všetko, išli na dedinu. Otcovi Marek kúpili iný dom, starý zostal prázdny. Tam sa mladí usadili. Marek si našiel prácu na farme skvelý mechanik, diplomovaný. Plat menší ako v meste, ale všetko dostanú, bývanie zadarmo. Mária najprv odmietala, prečo ma sem priviedol, ale potom sa upokojila. Mama i svokra boli po ruke, s dieťaťom pomáhali, prinášali jedlo nie je to život, je to rozprávka.
Čoskoro sa rozprávka zmenila, keď svokra a Alžbeta začali kričať, že Mária celé dni pred zrkadlom sedí, a my na záhony škrabeme? Poďme sedieť po rade s vnúčatkom, čúvali. Mária chcela na záhony, bolo jej pohodlnejšie. Pokúšala sa nahnevať, ale Marek len mrknul, pochopila a išla siať mrkvu. Celé leto prekopala, niekde na záhrade, ničho sa nevyčítalo. Nasledujúce leto zasadila nový záhon, lebo už nechcela celú sezónu požiadať rodičov o pomoc s každou mrkvou.
Marek rozhodol, že bude chovať býky. Vydarí sa, hovoril farma, seno a krmivo sa spájali. Kde sú býci, tam sú kravy. Rodičia Márii prestúpili do okresného centra a mladým darovali kravu. Spočiatku bolo Márii ťažké tak skoro vstávať, ale potom sa do toho ponorila.
Po štyroch rokoch sa otvárala voľná pozícia v miestnom materskom zariadení, keď staršia zamestnankyňa odišla do dôchodku. Počala spravovať materský dom, a život sa stabilizoval.
Mária už nepremýšľala o meste, sny sa odsunuli na druhý plán. Keď každé ráno vstáva a pracuje až do neskorých večerov, nie je čas na predstavy.
Svokra už žije v okresnom centre, dcéra chodí do školy, a Mária zostáva na vidieku. Odpracovala sa a stala sa riaditeľkou materskej školy. Marek v rozhovore navrhol: Možno je čas vrátiť sa bližšie k civilizácii?
Čože, Marek? Čo je na tom zlé? Dom, záhon, hospodárstvo máme dostatok peňazí. Do mesta jazdíme často. Nie, nechcem, páči sa mi tu. A keby som odšla, kto by sa postará o školu? Nie, Natália ešte musí dokončiť školu a potom uvidíme, ale teraz nikam nejdem.
Dvadsať rokov vyletelo ako jeden deň. Rozhodli sme sa s triedou stretnúť po škole. Mária videla mnoho spolužiakov, s niektorými sa rozprávala, niektorí už žijú na vidieku, ale kamarátky z detstva, Katka a Zuzka, sa nevideli už pätnásť rokov. Pri večernom stretnutí sa zídu takmer všetci.
Bol to prekvapivý pohľad aké to je dospelé životné krúženie! Nikto by nečakal, že sa takto všetko premení. Polovica spolužiakov je už mestská, nikto si nepredstavoval, že tak bude.
Katka, napríklad, celý život na dedine, rodičia na farme, šla iba na učiteľku varenia, neskôr sa zosnúpila do mesta, vydala sa a teraz je taká šikovná žena!
A Zuzka? V poslednom ročníku sa vydala za Michala, spolužiaka. Teraz žije v meste, má byt a auto, muž je podnikateľ, Zuzka už nepracuje, no od detstva nerástla na záhonoch, snívala o meste.
Priateľsky sme sa rozprávali, vymenili telefóny, prekvapovali nás životné zvraty a šíri sa. Mária a Marek sa vrátili domov, zamyslení, vážni, každý vo svojich myšlienkach.
Ospravedlňujem sa, Mária, že som ťa vzal z mesta, vedel som, že nedokážeš vydržať vidiek. Teraz by si určite žila v meste a jazdiť autom.
Ale čo, Marek! Aj tak jazdim autom, a žijeme nie horšie ako ostatní. Mesto tiež nie je sladké, má svoje plusy. Páči sa mi tu na vidieku. Unavujem sa z mesta. Keď som v dieťati neprávala, rodičia ma rozmaznávali. Myslela som si, že je to hanba nechať sa obťažovať domovými prácami. Keby si ma neprial do dediny, dnes by sme možno ešte v nájomnom bývali alebo platili hypotéku. Pamätáš, ako som sa bála umývať taniere? V dedine, doma, po boku teba som pochopila, že kdekoľvek je potrebné pracovať. Nie sme ďaleko od mesta. Kedykoľvek sa presťahujeme. Práca je, dom je, čo ešte potrebujeme na šťastie?
Áno, Mária. Kedy si si zamilovala vidiek?
Vždy som ho milovala, len som si to nevedela uvedomiť. Niekedy sa hovorí nikdy nie. Pamätáš, ako som kričala, že v dedine nikdy nebudem žiť? A podarilo sa.
Ak sa ti príbeh páčil, zanechaj komentár a daj lajk. To nás motivuje písať ďalej!
