V kuchyni sa šírila vôňa pečeného mäsa s zemiakmi, sviečky na stole mihotali teplým svetlom a Zuzana upravovala obrus, s napätím čakajúc na manžela. Dnes sa obzvlášť snažila – blížil sa Silvester a chcela, aby bol večer výnimočný. Ale Ján meškal – celé dve hodiny. Všetko vychladlo, dokonca aj jej srdce trochu premrzlo. Keď však konečne otvoril dvere, s radosťou mu vybehla naproti – veď sa milovaný vrátil.
Potichu si sadli za stôl. Zuzka sa usmievala v očakávaní, zatiaľ čo Ján bez emócií pichal vidličkou do taniera. Zrazu prístroj položil a bez pohľadu do očí vyhrkol:
„Mäso je opäť tvrdé. A vlastne… Odchádzam. Mám inú ženu. Už dlho. Nemilujem ťa, chápeš? Možno som ťa nikdy nemiloval. Neviem, prečo sme sa vzali.“
Slová boli ako facky. Zuzana nemohla vydať ani hlásku, stuhla s kúskom toho mäsa v ústach. Sedem rokov manželstva – a teraz, počas jednej večere, všetko skončilo.
„A čo ja, Janko?“ zašepkala. „Čo mám teraz robiť?“
„Žiť. Si mladá, ešte niekoho stretneš. Deti nemáme – nič ťa nedrží. A Alena, ku ktorej odchádzam, je úžasná. Je staršia ako ja, má dcéru, ktorú milujem ako vlastnú. Volá ma otcom. A varí, mimochodom, lepšie…“
Hovoril to pokojne, ako keby rozprával o prázdninových plánoch. Nech si nechá byt – nie je taký darebák. Auto si vezme – je jeho na úver. Všetko fér. Dokonca dodal:
„Šťastný nový rok, Zuzka. Nech ti nový rok prinesie šťastie.“
S tými slovami Ján odišiel, zanechávajúc za sebou len vôňu svojho obľúbeného parfému – a ticho.
Alena… Dievčatko, ktoré ho volá otcom… Bože, ako to bolí.
Zuzana si sadla do kresla a uprela pohľad do prázdna. Na opierke ležalo jeho tričko. To, v ktorom často spal. Prisunula si ho k tvári a rozplakala sa. Ticho, úpenlivo, ako sa plače, keď sa nerozpadá len láska – ale celý život.
Ale ráno prinieslo odhodlanie. Tričko skončilo v koši. Utrela slzy, vstala a zašepkala: „Dosť. Nenechám sa zlomiť.“
Firemný večierok ignorovala – nebola v nálade na zábavu. Kolegovia súcitili, hlavne účtovníčka Mária, ktorej v hlúposti všetko povedala. Ľútosť bola horšia ako bolesť.
Keď sa to dozvedela mama, len si povzdychla:
„Možno sa vráti? Odpusť mu, Zuzanka, všetko sa stáva…“
„Nechcem, mami. Nemiloval ma. A ja… Asi som ani nevedela, čo je láska.“
„Prídeš k nám na sviatky…“
„Nie. Chcem byť sama. Zvyknúť si.“
Na Silvestra si Zuzana kúpila mandarínky, šaláty, šampanské a skleničku kaviaru. Ozdobila okno girlandami, ako to robila každý rok. A vtedy si spomenula na starú detskú tradíciu – napísať si prianie na papierik.
„Chcem stretnúť svoju dušu a byť šťastná,“ napísala, zložila lístok a dala si ho pod vankúš.
Nálada sa jej trochu zlepšila. Pri zvukoch polnočných hodín vyšla na balkón a s ironiou v hlase sa pozrela na nebo:
„No kde si, moja duša? Neodsudzuj ma za mäso a neodchádzaj k Alene! Len príď.“
„A akú hudbu máš rada?“ ozval sa zospodu mužský hlas.
„Čo? Kto je to?“ zarazila sa Zuzka.
„Juraj. Bývam o poschodie nižšie. Náhodou som počul. Prepáč…“
„Mám rada klasiku. A operu.“
„Skvelé. Večer nesedím pri počítači a Alenu nemám. Tiež som sám… Nedávno som sa rozviedol.“
„Juraj… Veľmi pekne. A viete čo? Poďte hore. Počúvame hudbu.“
„Hneď! Len si zoberiem pohárik džemu a šampanské!“
Silvester strávili spolu. Tancovali, rozprávali sa, smiali sa, jedli mandarínky. Zuzka si nepamätala, kedy sa naposledy tak úprimne smiala. Bola to čarovná noc.
A potom nasledovali rande, korčule, kaviarne, dlhé rozhovory. Juraj bol jednoduchý, úprimný človek. Každým dňom sa do neho zaľúbila viac.
Na rozvod prišla v bielom topánku a s úsmNa odchádzanie sa už ani neobzerala, lebo vedela, že pred ňou čaká nový život plný lásky.
