Dnes som si zapísal do denníka svoje myšlienky.
“Kým sa nerozvedie, nedostane od nás ani cent,” povedal som svojej dcére. Už jej nebudem pomáhať, kým neopustí toho lenocha.
Každý deň sa náš dom trasie od hádok nie medzi mnou a manželkou, ale kvôli môjmu zaťovi. Ten človek, ktorého si moja dcéra zobrala, je nekonečne lenivý a nezodpovedný. Už viac ako rok nepracuje, iba občas si nájde nejakú príležitostnú robotu, a zvyšok času len zíde. Moja dcéra zvláda celú domácnosť, stará sa o dve malé deti a je na materskej. A on? On iba existuje.
Samozrejme, moja dcéra nemôže pracovať na plný úväzok dvojičky potrebujú neustálu starostlivosť. Ponúkol som jej pomoc, ale s jednou podmienkou. Áno, prísnou a jasnou: nedám jej ani cent, kým sa nerozvedie s tým parazitom. Pretože pomáhať jej znamená, v istom zmysle, podporovať aj jeho. A ja už nebudem financovať niekoho lenivosť.
Od začiatku som nemal rád Jána. Dúfal som, že to prejde, že sa spamätá. Ale žiaľ vzali sa. Mládež, láska, ilúzie všetko jej zamotalo hlavu. A teraz my musíme riešiť následky.
S manželkou sme im dali byt po babke. Predtým sme ho prenajímali, čo bol náš jediný príjem okrem dôchodku. Ale mladí nemali peniaze na nájom, tak sme im ho dali. Len som ich požiadal o malú rekonštrukciu, aby bolo deti pohodlie.
A tu Ján ukázal svoju pravú tvár:
“Ja sa s tým nebudem zaoberať. Nie som remeselník, som intelektuál. Nech to robia tí, čo sú za to platení. Treba najať profesionálov.”
Ale s akými peniazmi, prosím ťa? Ani si nezarobil na skrutkovač. Všetko, čo vie, je filozofovať a sťažovať sa na smolu. Večer robiť? V žiadnom prípade. O víkendoch? “Treba oddychovať.” Zvykol si, že všetko mu patrí.
Keď som mu otvorene povedal, že je lenoch, urazil sa. “Nie ste ku mne spravodliví.” A moja dcéra? Namiesto toho, aby ma trochu podporila, vyčítala mi:
“Kvôli vám sme sa opäť pohádali. Prečo sa do toho miešate?”
Rozhodol som sa držať si odstup. Ale jasne som jej povedal: ak sa dostala do tejto situácie, nech si ju vyrieši sama. Nech nechodí s natiahnutou rukou. Ale keď som sa dozvedel, že čaká dvojičky, srdce sa mi roztrhlo. Dúfal som, že sa Ján spamätá, ale nie nič. Všetko padlo na nás. Dokončili sme rekonštrukciu, hľadali detské postieľky, dokonca sme chodili s dcérou k lekárovi. A on? Stále len sedel na gauči, hľadel do počítača.
Zuzana sa snažila, čo mohla, ale už začínala chápať, koho si vzala. Spoločne sme s ťažkosťami pripravili byt. Všetko sme robili vlastnými silami. On samozrejme neskôr kúpil pár lacných vecí na výpredaji to nie je ospravedlnenie. Keď máš rodinu, musíš konať ako muž. On? Iba nájomník v dome, kde všetko robia ostatní.
Potom sme zistili, ako vyžívajú: vzali si kreditku. Ani slovo nám nepovedali. Tajili to. A potom prišiel telefonát:
“Mami, nezvládame. Pomôž nám…”
Bol som zúrivý.
“Zuzana! Porodila si deti s mužom, ktorý nevie ani žiarovku vymeniť! Ako si to chcela zvládnuť sama?”
“Prechádzame len ťažkým obdobím…”
“Aké obdobie? Máte bývanie, rodičov, ktorí niesu všetko na pleciach. A on? Ani prácu si nenájde buď je plat nízky, alebo je to ďaleko, alebo mu nevyhovujú hodiny!”
“Mami, ty to nechápeš… On hľadá! Len nechce pracovať za drobné!”
“Za drobné sa žije! Ty, tvoje deti a on na náš účet!”
Už som mal dosť. Nebudem dojná kravka. Povedal som jej:
“Kým sa nerozvedieš, zabudni na naše dvere. Ani cent. Ak chceš žiť s ním, nech si to vyriešiš sama.”
Rozplakala sa.
“Chcete, aby moje deti vyrastali bez otca?”
A vtedy som povedal, čo som dlho cítil:
“Lepšie bez otca, ako s takým vzorom. Mužom, ktorý žije na úkor iných.”
Som otec. Ale nebudem obeťou. Chcem, aby moja dcéra vychovávala deti s mužom, nie s bremenom. Chcem, aby si vážila seba. Aby neprosila o pomoc, kým on popíja čaj.
Zložila slúchadlo v tichosti, ale viem, že jedného dňa pochopí.
Naučil som sa, že niekedy je láskou povedať tvrdé slová.
