„Prečo sa na mňa mračíš? Uvidíš, bude sa ti tam páčiť. More, pláž, slnko…“ hovorila Zuzana a znepokojene hľadela na dcéru. Ale Ema tvrdohlavo odvrátila pohľad k oknu, za ktorým sa tiahli nekonečné polia a nízke vinice. Vedľa železnice sa vinula cesta, po ktorej frčali pestrobarevné autá, ktoré z vlaku vyzerali ako hračky.
V ďaleku sa v dychtivom rannom opare objavovali a mizli obrysy hôr. Od oslepujúceho slnka začali bolieť oči. Ema si po stý raz za ráno skontrolovala telefón a podráždene ho odhodila. „Ach, tie útrapy prvej lásky,“ povzdychla si Zuzana v duchu a nahlas povedala:
„Asi tam nie je signál. Až prídeme…“
„Mama, dosť,“ unavene odpovedala Ema a znova sa obrátila k oknu.
„Dom Anny stojí na kopčeku, z okien je vidieť more. Niekedy ho dokonca počuť. A tá záhrada! Ten vzduch!“ nenechala sa odradiť Zuzana. „O pár hodín uvidíš všetko na vlastné oči.“
„Len mi nehovor, že má syna.“ Ema sa na matku pozrela zlosťou.
„Má. Ale nie je jej. Anna nemá vlastné deti. Vychovala cudzie. Študuje v inom meste. Teraz má skúškové obdobie, takže ho asi neuvidíš.“
„Ty si hovorila, že je tvoja kamarátka. Ako ste sa spoznali, keď žije na juhu a ty v Bratislave?“ spýtala sa Ema.
„Ó, to je zaujímavý príbeh. Ak chceš, poviem ti ho.“
Ema len pokrčila plecami, oči upreté na jednotvárnu krajinu za oknom.
***
Bývali sme s Annou na susedných uliciach, chodili sme spolu do školy. Nedalo sa povedať, že by bola krasavica, ale vlasy mala nezvyčajné – svetlohnedé, kučeravé, na slnku sa leskli ako zlato.
Na ulici si ju všímali, obzerali sa po nej. Mala som pocit, že trochu tohto záujmu padlo aj na mňa. Pred maturitou sme s triedou išli na výlet parníkom, potom sme sa prechádzali v mestskom parku. Tam sa zoznámila s chlapcom a okamžite sa zamilovala. Stretávali sme sa menej, nechcela som im do toho hovoriť. A keď sme sa videli, rozprávala len o ňom.
Snívala o tom, že bude herečka, chcela ísť študovať do Prahy. Ale tak sa zamilovala, že sa prihlásila na technickú školu, kde študoval jej Juraj, aby neboli od seba. Ja som šla na univerzitu.
Keď sme sa stretli, rozprávali sme sa bez konca. O rok neskôr ju Juraj požiadal o ruku, tesne pred skúškami. Aká šťastná vtedy vyzerala!
S jej mamou sme išli vyberať svadobné šaty. Vyskúšala ich všetky. Na Anne sedeli každé dokonale, stačilo si len vybrať. Vybrali sme aj závoj. Trvala na tom, aby som si kúpila modré šaty ako družička. Ach, ako sme boli unavené! Hlava nám išla okolo. Jej mamu sme poslali domov taxíkom s nákupmi a my sme sa rozhodli prejsť sa po nábreží. Koncom mája bolo letné teplo.
Kráčali sme, všetci sa po Anne pozerali. Vyzerala úžasne. Ale ona si tých obdivných pohľadov nevšímala. Jedli sme zmrzlinu, rozprávali sa o svadbe, smiali sa.
V tom nám prišli naproti dve cigánky. Stále niekoho otravovali. Keď sa k nám priblížili, tá korpulentnejšia nám zastúpila cestu a obrátila sa na Annu:
„Ej, krásavica, daj si porátať. Poviem ti pravdu, čo ťa čaká,“ zaspievala jemným hlasom tá staršia.
Druhá cigánka stála opodial. Bola škaredá, vychudnutá a plochá. Čierne oči sa mračili a zuby mali také veľké, že jej ústa nevedela zavrieť. Vtedy mi prišlo, že vyzerá ako kôň. Neskôr Anna povedala, že si pomyslela to isté.
„Ja sama viem, čo ma čaká,“ veselo odpovedala Anna a olízla si zmrzlinu v kornútku.
Chceli sme ich obísť, ale vtedy ma tučná cigánka chytila Annu za zápästie, pritiahla si jej dlaň k očiam, pokyvovala hlavou a mlaskala jazykom.
„Svadba ťa čaká, zlatá.“
„To ja viem aj bez vás,“ snažila sa Anna vyslobodiť ruku, ale cigánka ju držala pevne.
„Netreba nám rátať. Nemáme peniaze,“ vložila som sa za kamarátku.
„Len radostná správa stojí peniaze, ale nešťastie prichádza zadarmo,“ povedala záhadne cigánka a zabehli mi zimomriavky.
Stále sa uprene dívala na Annu, akoby ju hypnotizovala pohľadom. Tá mladšia sa uškerila. Alebo sa mi to len zdalo kvôli jej otvoreným ústam.
„Nepočúvaj ju, Anna, poďme,“ potiahla som kamarátku za druhú ruku.
„Miluješ veľmi, ale tvoje šťastie bude krátke. Počas svadby spadneš z koňa, budeš veľmi chorá. Svoju bolesť vyliečiš pri mori. Znovu sa nevdáš. Ale šťastie nájdeš v synovi,“ hovorila cigánka a neprestajne sa dívala na Annu.
Potom jej pustila ruku a odišla. Mladšia cigánka na nás hodila mračný pohľad a hnala sa za svojou tučnou spoločníčkou. Chvíľu sme kráčali v tichosti, veselá nálada sa rozplynula. V ušiach nám zneli cigánkove slová.
„Anna, čo, ty jej veríš? Veď sa nechystáš v bielom šate sedieť na nejakého starého koňa, na ktorom vozí deti? Do matriky pôjdeme autami. Ona sa ti pozrela na dlaň len na chvíľu, nemohla tam nič vidieť,“ snažila som sa odvrátiť kamarátku od zlých myšlienok.
„To je pravda. Na žiadneho koňa sa nesadnem,“ odpovedala Anna, akoby sa zobudila.
„Napoviedala ti také veci, lebo sme jej nedali peniaze,“ povedala som čo najbezstarostnejšie a smiali sme sa z môjho vtipu.
Svadbu mali hneď po skúškach. Potom mali mladí ísť k moru na dovolenku, niekto im darNa druhý deň ráno sa Ema zobudila v izbe s pohľadom na more a s pocitom, že tu všetko môže byť inak, lepšie.
