Silná a súdržná rodina sa pozná podľa toho, že jej členovia prežívajú spoločne nielen ťažkosti, ale aj radosti života. Vždy si navzájom pomáhajú. Každý člen vie, že sa môže kedykoľvek zveriť s čímkoľvek.
Niekedy na vytvorenie šťastnej, láskyplnej atmosféry netreba veľa. Dôkazom sú aj tieto príbehy, ktoré si medzi sebou rozprávame.
Ja aj môj manžel sme nižšieho vzrastu, každý máme menej ako 160 centimetrov, no môj otec meria až 170. Pestuje si aj hustú dlhú bradu. A tak nám vždy, keď vstúpil do bytu, zaznelo hravo: “Dobrý deň, hobiti!” A my dvaja sme mu volali naspäť: “Dobrý, Gandalf!” Skutočné rodinné kúzlo v obyčajnom dni.
Našu rodinu tvoria ja, moja žena a naše dve dcéry. Jedného dňa vznikla klasická dilema kto pôjde vyvenčiť nášho psa Azora. Aby sme rozhodli spravodlivo, zahrali sme sa na hru mlčania kto prvý prehovorí, ten ide. Hra začala a naša dcéra Jolana sa už v tichosti obliekala do bundy. Po chvíli s úsmevom otvorila dvere, vzala Azora na vôdzku a vyšla. Zvyšok rodiny potichu sledoval jej predstavenie a skoro sme unisono vykríkli: “Jolanka, ty si ale šikovné dievča!” A Jolana len s úškrnom: “Nachytala som vás!” Vzápätí si bundu vyzliekla a spokojná sa vrátila späť.
Stala sa aj jedna vtipná príhoda s mojím priateľom Marekom, keď prišiel za otcom požiadať ho o moju ruku. Keď to otcovi oznámil, ten sa teatrálne vrhol na zem so slovami: “Konečne si prišiel, môj vykupiteľ!” Takýto žart kedysi dávno počul a celý život sa tešil, že ho raz tiež použije.
Každý víkend pripravujem raňajky mojej 8-ročnej vnučke. V sobotu ráno však zvyknem vstať o polhodinu neskôr. Raz som sa konečne zodvihol, že jej urobím chlieb s medom, ale na stole už čakal teplý čaj, sladký tvaroh a dva sendviče. Vnučka Adriána sa rozhodla, že mi počas voľného dňa pripraví raňajky ona. Také gesto dokáže dieťaťu vštepiť len rodina plná lásky a vďaky.
Raz sme sa so sestrou a jej rodinou – ona, manžel a ich dcéra Tamara (7 rokov) – vybrali s našimi deťmi navštíviť babičku do malebnej slovenskej dedinky. Po ceste sme kúpili vodné pištole, lebo deti túžili po dobrodružstve. O malú chvíľu zmáčané deti behali okolo domu a dospelí sa nakoniec pridali vypukla pravá vodná bitka.
Keď som mal šesť, mama s otcom ma často brávali na večerné prechádzky na vidiek. Otec vždy so sebou niesol udicu s kúskom dreva pripevneným o plavák. Vošli sme na veľkú lúku, kde sa otec s udicou všelijako hýbal, škrípal a napodobňoval myšku. Po chvíli priletela veľká sova a pokúšala sa zobákom zachytiť ten drevený plavák. Otec vo mne vtedy prebudil lásku k prírode, na tieto magické okamihy nikdy nezabudnem.
Jedného dňa som si uvedomila, že sa s manželom Jozefom vlastne vôbec nehádame… Pripomenula som si, ako mi kamarátky rozprávajú o hádkach a napätí v domácnosti. Chvíľu som sa rozhliadla po našom byte: všade rozhádzané veci, papiere medzi taniermi, neumyté šálky. No namiesto hádky sme sa posadili na gauč, objali sa a pustili si obľúbený film. Proste obyčajne, šťastne, ako dve spokojné duše.
Raz som s dcérou stála v rade v potravinách. Malá Ester sa prehŕňala časopismi a úplne nadšene zvolala: “Oci, tu je časopis o vílach, s Flórou na obálke!” Ja som len mrkol: “Esterka, to nie je Flóra, ale Bloom.” Dve mladé dievčatá pred nami sa otočili s prekvapeným pohľadom zjavne ich prekvapilo, že ocko tak dobre pozná rozprávkové postavičky svojej dcéry.
Manžel prišiel o mamu skoro, a tak sa o neho postarala moja mama. A tak sedíme v reštaurácii (ja, manžel, naši dvaja synovia a mama) a manžel dojatý ďakuje mojej mame za všetku lásku, ktorou ho ako vlastného obdarila.
Moja osemročná dcéra Milica pribehol domov po prechádzke, oči rozžiarené. “Oci, predstav si, vonku bol taký pestrofarebný motýľ,” rozťahovala prsty, akoby ukazovala niečo veľké ako myšiak, “všetci sa ho báli dotknúť! Len chlapci ho chceli sochať palicou, no aj tým to bolo protivné…”
Dcéra rozprávala s radosťou v hlase: “Ale ja som sa nebála! Sama!” Pripravoval som si už reč o tom, že nemáme ubližovať žiadnym tvorom, keď Milica pokračovala: “A tak som si našla paličku a vyhnala som chlapcov! Aby na motýľa nemohli. Potom som pomaly motýľa vyplašila a krásne odletel…”
