Dnes mám štyridsaťštyri rokov a moja manželka Zuzana tiež. Pred mesiacom a pol sme sa opäť stali rodičmi. Už máme päť detí, všetko chlapcov, a teraz sme konečne dostali krásne dievča!
S mojím vzťahom s manželkou sme začali už počas strednej školy, a stalo sa nám, že Zuzana porodila nášho prvého syna, keď mala iba šestnásť rokov. Nijako nás to neodradilo, práve naopak, posilnilo to naše puto a vzali sme sa veľmi skoro.
Moji rodičia nám vždy stáli po boku, podporovali nás, neodsudzovali. Keď som mal dvadsať rokov a dozvedeli sme sa, že čakáme druhé dieťa, celá rodina bola šťastná ako na Vianoce.
Pamätám si, ako mi raz mama povedala, že by sama chcela mať aspoň dvoch potomkov, ale s otcom mali len jedného, takže je šťastná, že môže pomáhať a hrať sa s vnúčatmi.
Byť otcom nie je vždy prechádzka ružovou záhradou sú dni, keď sa deti rozchorejú, a chvíle, keď sa v rodine pohádame, čo ma mrzí. Občas sa stane, že je smutno alebo veselo, ale moja láska k deťom a Zuzane je silná a nič ju neoslabí. Myslím si, že pokiaľ máme možnosť, mali by sme privítať nové životy. Obaja sa cítime šťastní a nemáme v pláne skončiť, chceme mať ešte viac detí.
Dnes, keď sa pozerám na naše deti, uvedomujem si, že každá minca investovaná do rodiny, či už v eurách alebo vo chvíľach, je najlepšia investícia v živote. Naučil som sa, že rodina je najväčší poklad, aký môže Slovák mať.
