Vieš čo, ja a moja manželka máme teraz štyridsaťštyri rokov. Pred asi mesiacom a pol sme sa stali opäť rodičmi. Už máme päť detí, všetko chlapcov, a konečne, konečne máme dcérku!
Naša láska začala už na strednej vieš, bola to taká klasická stredoškolská romanca a stalo sa, že moja manželka porodila prvého syna už keď mala šestnásť. Šok pre rodinu, ale nie pre nás to naše puto ešte viac posilnilo a veľmi rýchlo sme sa zobrali.
Moji rodičia nás vždy podržali, vôbec nás v tom nenechali samých, a keď som mal dvadsať a čakali sme druhé dieťa, všetci boli totálne šťastní, len samé gratulácie, žiadne vyčítanie.
Jedného dňa mi mama povedala, že ona by tiež chcela aspoň dve deti, ale s otcom sa to nikdy nepodarilo tak teraz si užívajú rolu starých rodičov a majú plný dom vnúčat.
Rodičovstvo teda poviem ti, to nie je vôbec jednoduché. Sú chvíle, keď deti ochorejú a všetko sa zrazu zrúti, alebo sa pohádame doma kvôli blbostiam vieš, ako to chodí a potom sa smieme alebo je nám ľúto, lenže to v ničom nemá vplyv na moju lásku ku deťom a k mojej Janke. Som presvedčený, že kým máme tú možnosť, mali by sme dávať deťom život. Cítime sa šťastní, sme v pohode a rozhodne nemáme v pláne skončiť chceme mať ešte viac detí!
Myslíš, že je správne takto to cítiť? Lebo niekedy mám pocit, že na Slovensku už veľa ľudí na veľkú rodinu zabudlo… Ale pre nás je to štastie nad všetko, aj keď to znamená, že musíme v obchode platiť za jednu návštevu aj stopäťdesiat eur, haha.
