Otče, musíme sa vážne porozprávať! tak som začala, keď som prišla k svokrovi Pavlovi v našej dedine v Liptovskom Mikuláši, na pár hodín po príchode. Pozerala som sa zároveň na svokru Máriu, ktorá sedela pri okne. Prepáčte mi, ale nevybrala som si vášho syna len tak z dediny. Z toho neskvalifikovaného dedinského chlapca som urobila pravého mestského. A teraz ste vy, z môjho syna Petroviho, chcete z neho znovu dedinu, však? To vám nepoviem!
Čo sa stalo, Natálka? spýtala sa Mária so strachom. Prečo to hovoríš tak?
Lebo náš Petro, po tom, čo celé leto strávil u vás, už nie je taký, aký bol predtým! Rozumiete? povedala som prísnym hlasom. Nie, nerozumieme. Čo znamená bol predtým? Kedy to bolo predtým? Má len osem rokov!
Presne tak! Má len osem rokov, pokračovala som, a po vašej dedine sa zmenil na nejakého muža! Zobrazili sa mu zlé zvyky!
Zlé zvyky? Natálka, čo to máš na mysli? ušokoval sa Pavol. Začal už fajčiť?
A kde je k tomu fajčenie, otče?! Samozrejme, že nefajčí! odsekla som. Nepije ani, takže o aké zlé zvyky ide?
Myslím tým dedinské návyky! Teraz nazýva autá kobyľky! Predstavujete si to? Keď uvidí nejaké pekné auto, kričí po celej uličke: Mami, tati, pozrite, aká kobyľka prebehla! Čo je to za slovo? Strašidelné!
Pavol po týchto slovách len zakrútil päsť do dlane, a Mária ho hneď neľútostne pozrela.
No tak, Pavol, tvoje reči svokra sa poohľadala na mačku a povedala: Natálka, neboj sa. To slovo nie je nadávka, ani hrubé. Je to skôr nežná prezývka, kobyľka.
Matko, čo tým chcete povedať?! opäť som sa rozhorčala. Nie je to tak, ako by mal hovoriť mestský chlapec. Nečakám, že by Petro po letoch u vás vedel aj nadávať. Po tomto lete sa u neho objavili nejaké čudné výrazy. Zrazu hovoria: Teraz ťa vezmem za kardan! alebo Dostaneš to do rozvádže. Čo to má byť? V mojej hlave sa mi z tých slov hýbu vlasy! A minulý týždeň v školskom slohu napísal, že chce byť traktoristom. To ste vy, otče, mu taký sen vtlačili?
Prečo ja? Pavol sa snažil nesmial. Nie, Natálka, to nie som ja. Vidí to tak, že keď poľná technika pracuje, trochu si to predstaví. Vlastne je to len mestský chlapec. Neboj sa. Raz mi povedal, že chce byť finančník, takmer minister financií.
My s vaším synom snívame o tom, že bude finančník, vzdychla som. A on Nedávno spravil niečo, čo ste nečakali.
Čo? spýtala sa Mária.
Dali sme mu vreckové, aby si mohol kúpiť darček na narodeniny, a povedali sme mu, aby si vybral čokoľvek chce. Viete, čo si kúpil?
Čo? zaskočil Pavol.
Zakúpil nejaké reťazové píly, alebo reťazové pásy presne neviem, ale povedal, že vaše reťaze sú tak tupé, že ich už nejde ostriť. A že on s Petrovičom pôjde nasledujúci rok do lesa, kde si sami na seba upravia drevo na kúpeľ. Je to pravda?
Bože vzdychla Mária. Ten chlapec si to naozaj vymyslel.
Áno, prikývol Pavol. Takže namiesto darčeka sa rozhodol pomôcť nám Natálka, neboj sa. Tieto výdavky ti vrátime do poslednej centy. Len povedz, koľko spotreboval.
A kde sú peniaze!! vykríkla som. Nie o to ide! Môj chlapec by sa nemal trápiť drevom na kúpeľ, ani kobyľkami a traktorom, ale štúdiom. Mal by snívať o tom, že bude výborným žiakom, aby hneď po skončení školy nastúpil na univerzitu.
Máš pravdu, Natálka! usmiala sa Mária. Budúci rok si z knižnice v našom spoločenskom centre pripravíme najlepšie učebnice. Celé leto budeme sedieť s Petrom pod jabloňou, čítať mu matematiku, slovenčinu a ďalšie. Budeme ho pripravovať na to, aby sa stal výborným študentom.
Presne tak! prikývol Pavol. Stačí, že ho sem privedieš, a my ho za leto urobíme najinteligentnejším dieťaťom na svete. Dokáže rozmýšľať lepšie než hociktorý dedinský muž. Hneď zapamätá tabuľku násobenia ako orechy.
A hovorí ako poet, podškrtnula Mária. Dokonca sa nám všetkým dedičky zamilovali do jeho hlasu. Počúvajú ho s otvorenými ústami a potom hovoria, že mama Petra, teda ty, Natálka, si je veľmi dobrá mamička.
Naozaj? spýtala sa nevesta. A v čom som teda dobrá?
V tom, že ho privádzaš na leto k nám. V tomto veku by sa mal živiť čerstvými a prírodnými potravinami, dýchať čistý vzduch, kúpať sa v čistej rieke, nie v tom umelom bazéne, kde je len chlór. Povedal ti, že sa naučil plávať takmer ako ryba?
Áno, povedal prikývol Natália a naposledy sa usmiala.
A jazdí tu na bicykli, nebojí sa nákladných áut, ktoré v meste vybuchujú zo zákutia. Už sa nebojí včiel ani psov. A alergia mu už ani neškodí.
Áno, potvrdila nevesta. Už skoro nechodíme do poliklínky.
O rok budete zabúdať na slovo skoro! Natálka, neboj sa, že ho tu zničíme. Naopak, naberie toľko zdravia, že mu to vydrží celý život. Najdôležitejšie je zdravie fyzické i duševné.
Dobre, tak nakoniec som ustúpila. Trošku ste ma upokojili.
Keď Natália odišla, Mária sa pozrela na manžela a nepokoje sa spýtala:
Tak čo si myslíš, prinesú nám Petra budúci rok?
Prinesú, kam inam by mali ísť, neisto odpovedal Pavol. Dobre, že Natália neodhalila v stodole ten traktor, ktorý som pre Petra zostavoval. Inak by to odhalila a okamžite by vybuchla. No nič, všetko bude v poriadku. Lenže si pamätá to slovo kobyľka. Ako ja v detstve. Pamätám si, že ked dedko hovoril, slová mi okamžite zapadali do hlavy.
