Veľmi pôvabná mladá žena vstúpila do lietadla s sebavedomým krokom. Na tvári mala veľké slnečné okuliare a cez rameno jej visela luxusná kabelka známej značky. Keď prišla k svojmu miestu, všimla si, že bude sedieť vedľa staršieho muža s jednoduchým vzhľadom čistá, ale opotrebovaná košeľa a topánky, ktoré za sebou mali dlhú cestu životom.
Akonáhle si sadla, okamžite privolala letuškú.
Prosím, môžete ma presadiť na iné miesto? povedala drsným, chladným hlasom. Nechcem cestovať vedľa takého človeka… Pozrite sa, ako je oblečený, tie staré topánky. Zaslúžim si lepšiu spoločnosť.
Letuška bola jej slovami zaskočená, ale zachovala pokoj.
Prepáčte, pani, všetky miesta v ekonomickej triede sú obsadené.
Mladá žena si povzdychla, prudko sa otočila k oknu a jej tvár prezradila jasné rozhorčenie.
Starší muž len sklopil zrak. Nepovedal ani slovo. Ani vzdych.
Letuška sa cítila rozpačito a rozhodla sa zájsť do pilotnej kabíny a opatrne vysvetliť kapitánovi, čo sa práve odohralo. Kapitán, vysoký pán s pokojným výrazom frázu, si ju vypočul a úsmev mu jemne pohrával na perách.
Nechajte to na mňa. Hneď to vyriešime.
O pár minút sa letuška s úsmevom vrátila.
Pani, kapitán povolil zmenu miesta. Ospravedlňujeme sa, že ste museli cestovať vedľa tak nepríjemnej osoby.
Mladá žena, menom Zlatica Štefánová, povytiahla bradu, uchopila kabelku a postavila sa s očakávaním, že ju presadia do prvej triedy kde bude mať viac priestoru a príjemný nápoj v ruke.
No potom sa letuška obrátila k staršiemu mužovi, Jánovi Malému, a s úctou povedala:
Pán Malý, mohli by ste ma prosím sprevádzať? Kapitán vás pozýva na miesto v prvej triede.
Na chvíľu sa v lietadle rozhostilo úplné ticho.
A potom, akoby všetci na palube zadržiavali dych, celý priestor explodoval potleskom.
