Mami, otec zase znovu naša peniaze vybral
Ľubka Nováková vrhla sa k starému šatníku, prehľadala vrstvu zimných kabátov a našla pod jedným z nich zaprášenú obálku. Počítala chýbajú dva sto eur! Zrazu to vyzeralo ako drobné, no práve pre drevo to mala odkladať. Štefan Horváth to však vedel naplno v pokladničku si nič nekladie!
Ľubka poskládala všetky mince, svinula ich do guličky a pod koberec v detskej izbe ich schovávala.
Poďme večerať, zavolala k deťom.
Na tanier položí polievku, naleje čaj, každému podá dve sušienky.
Mami, prečo ty si neberieš? spýtal sa Míšo, pozerajúc ju vážnym pohľadom.
Po prvé, nemám rád sladké, po druhé, musím starať o líniu, odpovedala.
Syn ju pozrel a dodal:
Mami, si už taká krásna!
Ľubka sa zasmiala a prikázala:
Jedzte!
Po večeri umyla riad, potom vstúpila do detskej izby. Mýšal, že Mikuláš číta rozprávku Zore, a Ivan kreslí.
Dám vám desať minút, aby ste dokončili svoje veci. Potom je koniec! povedala, pobozkala ich a odišla. Musela zašijeť Ivanovu bundu, po hádke v škole, a potom si oddýchne. Vzala ihlu s niťou.
Desať rokov predtým sa vydala za Štefana. Mala 18, bez skúseností a rozumu. Štefan bol šarmantný, točil peniaze v rukách ako kolotoč. Naivná a verná, myslela si, že on vie, ako ich zarábať. Len po svadbe zistila, že Štefan predával peniaze, ktoré získal predajom bytu od rodičov.
Máš ešte nejaký dom? spýtala sa ona.
Prečo? Máš veľký byt v centre, odvetil.
Nie je to tak, že si predal svoje jediné bývanie, len aby si získal peniaze? zdvihla hlas.
Ach, Ľubka, buď menej vážna! Žijeme raz!
Časom zistila, že Štefan po nástupe na niekoľko zamestnaní rýchlo sklamal, ani na dva roky nespokojne pozeral prácu. Keď prišla Zora, pochopila, že ak nič neurobí, deti budú hladovať. Rozhodli sa prenajať byt a presťahovať sa do dediny Liptovské Michaľany, kde od starej tety čakala prázdna chalupa.
Štefan túto myšlienku prijal s úšklebkom:
Ideme! Ja si v meste pohodiť.
Ľubka sa rozzúrila:
Môžeš zostať, len nie v tom byte. Zajtra sem prichádzajú noví obyvatelia.
Čože? Zajtra obyvateľia?
Ja som majiteľka! odpovedala horlivo.
Štefan nakoniec odišiel do dediny, kde hľadal prácu v poľnohospodárstve a pílnike. Všetko sa mu nepáčilo, ale o dámach sa stále rozprával. Mariná, kolegyňa a priateľka Ľubky, mu hovorila, že Štefan blúdi.
Možno nájde šťastie u mladšej, namietla.
Ľubka však vedela, že bez neho bude ťažšie.
Jedného dňa sa počul krákajúci zvuk dverí. Na prahu stál muž v dlhom kabáte, potichu si zodvihol kabát a posadil sa za stôl. Ľubka pokračovala v šití.
Nechápu povedal muž, prišiel som domov, a ty ma chceš kŕmiť?
Ľubka odložila prácu a spýtala sa:
Štefan, prečo si zobral peniaze?
Aha, už to máš? To je moje! Chcel som si dať pivo zadarmo!
Zarábaj, podporte rodinu!
Štefan sa pozrel prekvapene:
Čo, idem spať hladný?
Ľubka zdvihla ramená:
Môžeš ísť spať, ale večeru máš si uvariť sám. Potrebujem drevo a Ivanova bunda je roztrhnutá!
Štefan sa zvedavo zamračil, potom vstúpil do noci s výkrikom Budeš ľutovať!
Desať rokov plynulo, Štefan zostal vecne mladý, kým Ľubka videla svoje ruky krátke nechty, drsnú kožu. Na chladnom ráne si umývala tvár vodou, akoby to bola zbraň.
Keď prišla do dediny, zistila, že najviac platia dojenečky. Nikdy nepracovala s kravami, ale musela sa naučiť. Najradšej však mala maľovanie, ktoré si však odložila. Vzala plátno, zakryla ho prikrývkou a išla spať.
Nasledujúce ráno našla v obývačke dve veľké kufre, na pohovke ticho sedeli jej deti, a na stoličke Štefan. Keď vstúpila, on vstal:
No, čo? Teraz budeš kŕmiť svoje lakte, neskoro. Deti bez otca, všetko kvôli tvojej nálade!
Ľubka sa zasmiala:
Naozaj sa našiel hlupáč horší ako ja?
Štefan začervenal, chytil kufre a bežal k dverám, ale zakĺzal sa na starej doske, ktorú mu neustále napomínala. Dvere vrzali tak, že okná trasli.
Mami, otca už nepríde? spýtala sa Zora.
Asi nie, drahá, odpovedala Ľubka.
Zora sa zamyslela:
A kto bude jesť moje cukríky?
Už nikto, povedala mami.
O niekoľko dní neskôr šepkalo sa, že Štefan odišiel z dediny. Vzduch sa stal čistejším, no kto ho teraz bude hľadať?
Týždeň ubiehal, Ľubka čakala na peniaze, ktoré jej neprišli, dva dni meškali, a nikto nezdvihol telefón. Chcela ísť do mesta po pomoc.
Mami, niečo sa pokazilo, hneď za naším domom stojí auto a muž beží, povedal Míšo. Ľubka vyzerala do zamrznutého okna. Na ceste stálo auto a okolo neho muž krúžil v snehu.
Zmrzne Prečo auto neštartuje? spýtal sa Míšo.
Nie, mami, neštartuje. Sledujem ho pol hodiny. Poďme mu dať čaj.
Míšo bežal po čaj a za dve minúty priniesol domov muža, asi tridsaťpäťrokého, ktorý zimou špinil pery.
Ďakujem! zašepkal. Volám sa Maxim.
Ľubka ho privítala: Som Ľubka, poďte k nám na čaj.
Deti sedia na pohovke a pozerajú na neho. Maxim sa rozprával:
Ste tak mladí, všetci sú to vaši?
Áno, moje.
Šťastná rodina! Ja som vždy sníval o veľkej rodine.
Nie šťastie prišlo? pýta sa.
Maxim pokrčil ramenami:
Manželka nechcela deti, rozviedli sme sa, a potom
Zrazu zazvonil telefón.
Čo sa deje? spýtal sa Maxim.
Sanitka mala prísť, ale povedali, že búrka, tak dopoludnia neodcestuje.
Nezúfaj. Na pohovke si ležím, ráno poďeme.
Maxim sa prebudil, keď ho niekto pohladil po hlave. Dievča Zora mu opatrne podložila pod vankúš cukrík. Maxim takmer rozplakal.
O niekoľko dní pri vchode stálo známe auto. Míšo, ako vždy, videl všetko hneď.
Dedo Maxim príde! zvolal.
Maxim priviezol nielen starú hernú konzolu, ale aj dva balíky darčekov. Keď vstúpil, Ľubka mala hosťu ženu, ktorá sa pozerala na neho so zvedavosťou. Ľubka už bola oblečená, nevyzerala, že ide do práce.
Maxim, prepáčte, čaj nemôžem ponúknuť, Mariná to vyrieši, lebo inak meškám autobus.
Idete do mesta? spýtal sa.
Áno.
Tak čaj sa ruší, odvezdám vás.
Mariná potichu priklopila zmätenú priateľku bokom. Maxim povedal, že pôjde s ňou.
Idem s vami. Niečo mi chýba, len tak, pre podporu.
Ďakujem, veľmi milá. odpovedala Ľubka.
Ľubko, poďme na ty! usmiala sa Mariná.
Maxim a Ľubka jazdili k jej domu. Otvorila dvere, vložila kľúč, dvere sa otvorili bez zaklepania. V predsieni ležali Štefanove topánky, ďalej dámske podpätky, a Štefan, zabalený v uteráku, kráčal smerom k izbe s fľašou šampanského.
Ľubka? Odkiaľ si?
Štefan takmer spadol z fľaše.
Odkiaľ? Kde sú obyvatelia? Prečo si v mojom byte?
Obyvatelia odišli, ja potrebujem kde žiť!
A môj byt? To je aj môj!
To je ďalší šok?
Býval som s tebou desať rokov! Nemám ani svoj roh!
Ľubka vstúpila do izby. Z postele sa vymkla mladá žena.
Štefan! Kto je to?
Ľubka podala jej šaty.
Vyhadzujte sa z môjho bytu! A Štefana chyť!
Čo? To je Štefanov byt! Štefan? Tak si ma podviedol! A ja som hlupá! Šampanské kupujem ti.
Žena rýchlo obula topánky a zmizla. Štefan si sadol na pohovku.
Neodídem. A keby si ma chcela späť, mala si vymyslieť niečo zaujímavejšie. Myslíš, že neviem, že som prišla prosbu? A kto je s tebou?
Štefan zovrel Maximovi:
Strážná služba. Máš päť minút na balenie, potom ti pripomeniem, že som pätnásť rokov trénoval box.
Ľubka išla do kuchyne. Vzala si Maximovu pomoc, aj keď to nebola príjemná voľba.
Náhle zaklopali dvere, Maxim vstúpil a diktoval adresu Ľubky.
Počkáme, príde niekto, zmení zámky.
Ďakujem, Maxim, neviem, čo by som bez teba robila. Osud mi ťa poslal!
Po troch rokoch Marian a Ľubka pili čaj.
No, priateľka, šťastná si, že ti muž zničil dom!
Áno, Maxim všetko pre nás robí.
Marian sa obrátila k portrétu detí, ktorý Ľubka už dlhé roky dopĺňala.
Môžeš ma tiež namaľovať?
Marianko! Samozrejme! Mám teraz veľa voľného času!
Marian prekvapene pozerala na Ľubku.
To je?
Neviem, čo povedať Maximovi. Už dva mesiace
Maxim v tom momente vstúpil do miestnosti, všetko počul. Silné ruky ho vytrhli z kresla a zamiešali po dome.
Chcem chlapčeka! A aj dievčatko! Nakoniec budeme mať veľkú rodinu!
