Dnes som sa zastavila pred zrkadlom a premýšľala o tom, čo ma čaká. Šesťdesiatka. Ten zvuk sa mi zdá ako rozsudok. Kedysi to znamenalo začiatok staroby, ale teraz? Stále cítim, že mám pred sebou celý život.
Naposledy som takto premýšľala o veku, keď som mala tridsať. Vtedy som si myslela, že mladosť je preč. Teraz, keď vidím svoje dospelé deti, usmieva sa mi pri tom spomienke.
Odraz v zrkadle ma prekvapil. “Ešte nie je tak zle,” povedala som si, otáčajúc sa. “Vyzerám na štyridsať, cítim sa takisto. Nič ma nebolí, všetko funguje, klep-klep.”
Manžel Milan, ktorému všetci hovoria Milo, chce oslavu na Tureckom pobreží, medzi priateľmi a rodinou. Najprv som odmietala – taký dátum sa oplatí premýšľať, nie baviť. Ale rodina ma presvedčila. Sľúbil, že všetko zaariadi – od leteniek po fotky na staré pesničky od Richarda Müllera.
Sedela som v obývačke, prehrabala sa v starých fotkách. Nie je ich veľa – dve emigrácie, neustále sťahovania. Detské fotky sa stratili, keď som v dvadsiatich opúšťala Košice. Z prvého manželstva ostalo len pár obrázkov. Milan nerád fotí, ale za roky spoločného života sa niečo nazbieralo.
Medzi fotkami som našla jednu, prilepenú k inej. Srdce mi zastalo. Zuzana. Vedľa nej ja v smaragdových šatách na oslave Ninochého.
Nevideli sme sa takmer tridsať rokov.
Zuzana prišla k nám na stáž neskoro na jeseň, prestúpila z kardiológie na internu. Krehká, s krátkymi vlasmi a obrovských očami, vyzerala ako dievčatko – kým neotvorila ústa. Bolo jasné, že to nie je len šikovná doktorka, ale skutočný talent. Prichádzala z Martina, s matkou a manželom, ktorý bol jej školiteľom. Skúšky dala na prvýkrát. Vybrala si kardiológiu, ale nočné služby ju zlomili a prešla na internu.
So mnou sa zblížila okamžite. Keď začala moje dieťa hladať jej mama, stali sme sa ako sestry.
“Mám ísť do endokrinológie?” rozmýšľala som.
“Prečo? Ešte tri roky štúdia a budeš čakať na pacientov. Terapeut ide hneď do boja!”
Nakoniec som ostala na internej, Zuzana šla na endokrinológiu. A odišla do Istanbulu.
Mala dokonalú rodinu – matku, manžela, mladšiu sestru. Jediné, čo chcela a nemohla dosiahnuť, bolo dieťa. Po rokoch pokusov – zázrak. Dcéra sa narodila pred promóciou. Zuzana zostala v Turecku, medzi slovenskou komunitou.
Rozlúčka bola ťažká. Volali sme často, jej mama sa vždy pýtala na “môjho chlapčeka”. Postupne sa hovory vytratili. A potom – pozvanie na Ninoché.
Zuzana popisovala oslavu s nadšením: šaty za tisíc eur, vizážista z Viedne, účesy za sto padesiat. Ja som panikárila, ale kaderníčka Katka ma upokojila:
“Vlasy máš nádherné. Štetec, fén, lak – a budeš ako kráľovná.”
Na výpredaji som kúpila smaragdové šaty, oblek pre Milana, obrovský kufor a samoopaľovací krém. Nemala som čas na opálenie, a moja bledá koža neznášala turecké slnko.
Prileteli sme v piatok večer. V sobotu – prechádzka po Istanbule. Na sebe pohodlné tenisky, Milan v tričku “Košice – lepšie, ako si myslíš!”, a vyrážame objavovať mesto.
Plán bol veľkolepý: Bospor, Hagia Sofia, Veľký bazar, nábrežie. Reality? Dopravné zápchy, davy,
