Bezomňa zdochneš! Nič nezvládneš sama! kričal Miroslav, hádžuc svoje košele do veľkej športovej tašky.
Ale ona zvládla. Nezdochla. Možno keby si vtedy dala chvíľu na rozmyslenie, ako bude sama s dvomi deťmi prežívať, narobila by si hromadu katastrofických scénárov a možno by mu tú neveru aj odpustila. Lenže na to naozaj nebol čas, dcéry bolo treba zaviesť do škôlky a ponáhľať sa autobusom do nemocnice. Miroslav sa doma ukázal tak polhodinu predtým, svietil ako maják od šťastia z novej lásky a sebavedomia mal, že ho mohol rozdávať celé ulice.
A tak, keď si hádzala kabát cez rameno, Timka vydávala vecné povely:
Miška, pomôž Katke zapnúť vetrovku a postráž v škôlke, nech zje tú ovsenú kašu. Pani učiteľka vravela, že sa jej vyhýba ako čert kríža.
Miroslav, a prosím ťa, ber si rovno všetko to svoje ťažko nadobudnuté majetky, neťahaj to tu ako naťahovanú harmoniku. A kľúč od bytu hodíš do schránky. Zbohom.
Miška prišla na svet presne o polhodinu skôr ako Katka, takže podľa všetkého je šéfka. Obe majú štyri roky, samostatné, každá s inou hlavou. Miška zje tú mizernú ovsenú kašu len preto, že sa to patrí. Katka zase spustí monológ: Sú tam hrudky, ja to nebudem.
Dobré na tom je, že škôlku majú desať minút od domu. Cestou baby rozprávajú, že Timka ani nemá čas myslieť na hrozby a budúce tragédie. V práci na súkromné tiež nie je čas, čaká na ňu plná ordinácia a poobede ešte pár domových návštev. Až večer, keď zbadala v predsieni prázdne vešiaky, kde doteraz viseli Miroslavove bundy, jej to doplo od dneška je sama. Ale veď načo sa rozmáčať v slzách? Život je život, aj v ťažších chvíľach vie byť srdečný. Môžeš si sadnúť a nariekať na osud, alebo si urobiť trocha poriadok v rutine a skúsiť to po svojom. Hlavne, najprv večera.
Čo sa vlastne zmenilo? prehodila Timka sama pre seba, krájajúc uhorky do šalátu. Odišiel muž. Aké funkcie mal? Čo budem musieť robiť navyše? Nič, čo by som sama nezvládla. Treba trochu doladiť režim dňa. Zvládnem to, bude dobre. Dokonca ešte lepšie. Aj tak sa mi už nechcelo rozmýšľať, kde sa Miroslav túla, u koho spáva. Lepšie byť sama. Náročnejšie, no kľud v duši na nezaplatenie.
Prečítala ďalšiu kapitolu Dreveného Ferdíka, pobozkala sleepy dievčatá na čelo a letela do kúpeľne práčka už skončila, treba vešať prádlo.
Pred spaním si zaliala čaj s citrónovou medovkou, šupla sa do kresla pod lampu a začala plánovať zajtrajší deň. Dievčatá sú ako dve hrachové struky dvojičky. Niekto by povedal dvojnásobná starosť, ona to tak nikdy necítila. Prekvapovala ju tá cudzie súcitné Ako to len zvládaš?
Ale veď v pohode, vždy odpovedala. Nikto tu nepadá na ústa. Zvládam.
Z kuchyne sa už šíril čajový obláčik. Timka zapla lampu, vonku sa trepotal sneh s dažďom, no byt bol teplý a pokojný, len hodiny sladko tikali…
A vtom zazvonil zvonček. Timka otvorila dvere a skoro zabehlo: pred ňou stála pani Suchánková. Táto starenka jej nikdy nebola nejako sympatická. Zamlklá dôchodkyňa, každé ráno vyťahala na prechádzku Strakúša psa, ktorého by človek radšej obišiel oblúkom. Táto psinka bola večne pri smetiaku, zabodnuté oči do sáčkov, veď ju starenka aj parkrát zobrala domov, keď už hrozilo, že ho mráz zaklincuje. Pani Suchánkovej nikdy nikto neschádzal na návštevu, do obchodu a späť a so psíkom na dvore svet jej končil.
Prepáčte, že vás ruším, šomrala a zakrútila sa do šálu, ale dnes som videla pána, čo vaše veci pchal do auta. Opustil vás?
To nie je vaša vec, tresla Timka.
To určite nie. Len som vám chcela povedať ak by ste niekedy potrebovali pomoc, môžete sa na mňa obrátiť. Postrážim dievčatá, čokoľvek.
Poďte ďalej, povedala Timka, nalia si do šálok horúci čaj a položila na stôl tanier s keksíkmi. Dajte si.
Ja som Valéria Suchánková, vy ste Timka, viem. Nuž, Timka, a odlomila si kúsok keksa, vôbec sa vám nevnucujem. Len chcem, aby ste vedeli keby čokoľvek rada pomôžem. Nerobím to ani pre peniaze, to nie. Pre mňa to bude radosť.
Valéria Suchánková si upila čaju, kútikmi ust šibalsky: Výborný čaj. Medovka? Na chalupe mám cele záhony ak chcete, v lete prídite oddýchnuť, miesta dosť. Mám tam jabloň, tie jabĺčka sú ozaj božské…
A Timka na ňu zízala celkom inými očami. Prečo si myslela, že je nepríjemná? Asi preto, že sa nikdy nekývala na podlízavý úsmev, že nikdy neškrabala v životoch ostatných? Išla ticho okolo, no nenasýpala jej soľ do rán otázkami. Len teraz prišla a jednoducho ponúkla ruku.
Zrazu sa jej zdala Timke celkom príjemná: pekne upravená, nové papuče, vlasy stiahnuté do drdolu, šaty s čipkovaným golierom. Aj vôňa jemná, vôbec nie ako babské kolínske.
Timka počúvala rozprávanie o chalupe, jabĺčkach, vyhriatej saune a letnom jazere s kačicami a zlý deň odplával. Na duši bolo o kúsok teplejšie…
Timka si to všetko pamätá, aj keď odvtedy uplynulo už päť rokov. Pamätá, ako jej Miroslav vykrikoval Zdochneš! Nezvládneš!
A ono to je už za ňou.
Valéria Suchánková teraz majstrovsky krája jabĺčka, ukladá ich na cesto a šuch do rúry! Šaláty sú hotové, mäso sa pečie. Dnes je u Timkinej milej susedky narodeninová oslava. Vonku je august, dvere a okná chalupy dokorán. Kuchyňa je naplnená vôňou jablkového koláča.
Koľkokrát ma zachránila! myslí si Timka, díva sa, ako starenke od rúry horia líca.
Čo by som si počala bez nej? Dievčatám na babke Vale oči svietia. A ona mohla vtedy kľudne zavrieť dvere, nevpustiť ma. Dnes majú baby deväť, sú školáčky. Každé leto iba tu pri jazere, s kamarátkami, s babkou, ktorá je už naozaj doma. Blízka, dobrá, láskavá.
Idem ešte na záhradu nazbierať jablká na kompót, hovorí Timka a berie košík.
V tieni pod jabloňou leží pes Beny. Kto by kedysi uveril, že ten úbožiak od smetiaka bude raz z neho takýto fešák labrador?
Láska. Jedine ona nás zachráni, napadne Tímke, podáva Benymu keksík do papule…
