— Toto je môj byt — mama a príbuzní boli proti tomu, aby dcéra vyhodila tehotnú sestru.
— Veď ste mi ho darovali!
— Ty čo, nechápeš? To je rodina! Ako môžeš takto zaobchádzať s vlastnou neterou? Je tehotná, nemá kam ísť!
Zuzana sedela v kuchyni a zovretý telefón jej driemal v dlani. Mamin hlas v slúchadle znel prosebne aj obviňujúco zároveň. Klasika — aj keď žiadala, vždy v tom bolo aj to dusenie.
— Mami, nebránim sa pomôcť, ale… — Zuzana zaváhala, hľadajúc slová. — Klaudia býva u mňa už osem mesiacov. Osem! Pamätáš, ako teta Viera hovorila o „pár týždňoch, kým si nájde prácu“?
— No a čo? Teraz sú ťažké časy, hľadať prácu…
— Ona ani nehľadá! — Zuzana cítiła, ako jej vnútri stúpa vlna podráždenia. — Včera celý deň trčala v kúpeľni, robila tie svoje vlasové masky. Potom pozerala seriály. A potom…
— Zuzanka, veď je v pohodlí…
— To zistila pred mesiacom! Čo jej bránilo skôr?
V slúchadle nastalo ťažké ticho. Zuzana počula, ako mama hlboko vydýchla. Ten špeciálny výdych, ktorý znamenal: „Aká si nemilosrdná dcéra, ja som ťa inak vychovávala.“
— Mami, toto je môj byt. Vy ste predsa vykúpili podiel od tety Viery pre mňa, pamätáš?
— Technicky — mamin hlesol dostal chladnejší tón — je byt náš. Len sme ti dovolili v ňom žiť.
Zuzana zatvorila oči. Tak už je to zase tu.
— Myslela som si, že je to dar. Na ukončenie štúdia.
— Samozrejme, dar! Ale ty predsa chápeš, že v rodine treba…
— Čo treba? — prerušila ju Zuzana. — Trpieť, keď Klaudia je moje jedlo, používa moju kozmetiku a privádza si priateľa, keď som v práci? Mimochodom, toho istého, od ktorého je teraz tehotná.
— Zuzana! — mamin hlas dostal oceľový nádych. — Teta Viera pre nás toľko urobila! Keď otec ochorel, kto nám pomáhal? Kto s tebou sedieval, keď som robila na dvoch prácach?
Zuzana si povzdychla. Túto pesničku počula už stokrát. Dlh voči tete Viere, ktorý sa zrejme nikdy úplne nesplatí.
— Mami, som vďačná tete Viere, naozaj. Ale to neznamená, že musím…
— Teta Viera včera volala — mama ju opäť prerušila. — Plakala. Hovorí, že si Klaudiu úplne utláčaš. Vadí ti každá maličkosť.
Zuzana si odfrkla.
— Maličkosť? Zobrala mi novú blúzku bez dovolenia a vyliala na ňu džús! Potom povedala: „No, veď sa nehneváš, sme predsa rodina.“ Ani sa neospravedlnila!
— Panebože, Zuzana, je to len blúzka…
— Neide o blúzku! — Zuzana cítiła, ako jej v hrdle stúpa knedlík. — Ide o rešpekt. O osobné hranice. O to, že prídem domov a cítim sa ako hosť vo vlastnom byte.
V slúchadle znova nastalo ticho. Potom mama prehovorila ticho, ale naliehavo:
— Vieš, babka by bola veľmi smutná, keby ťa počula takto hovoriť. Pre ňu bola rodina…
— Stačí — prerušila ju Zuzana. — Netreba pripomínať babku vždy, keď ma chceš niečim presvedčiť.
— Ale je to pravda! Ten byt je babkine dedičstvo. Chcela, aby…
— Aby čo? — Aby som žila s Klaudiou až do smrti? Aby som trpela jej rozmary? Aby…
Telefón pípol — ďalší hovor. Zuzana pozrela na displej: teta Viera. Samozrejme.
— Mami, volá teta. Asi mi chce osobne povedať, aká som zlá sestra.
— Vezmi to, Zuzana. Porozprávaj sa s ňou ako človek.
— Dobre — Zuzana si povzdychla. — Zavolám neskôr.
Prepáčila hovor a prijala volanie tety, mentálne sa pripravujúc na novú dávku výčitiek.
— Ahoj, teta Vierka.
— Zuzanka! — tetin hlas znel prehnane šťastne. — Ako sa máš, zlatko?
„Zlatko.“ Zuzana sa uškrnula. Teta ju tak volala len vtedy, keď niečo potrebovala.
— Normálne — odsekla.
— Klaudinka hovorí, že máte nejaké… nedorozumenia?
Zuzana zakrúžila očami. Nedorozumenia. Jasné.
— Teta Vierka, keď ste s mamou navrhli, aby Klaudia bývala so mnou, išlo o pár týždňov. Maximálne mesiac.
— Bože, ty si ako notárka s tými dátumami! — teta sa zachechtala, ale v smiechu bolo napätie. — Rodinní príbuzní sa tak nesprávajú.
— A ako sa správajú? — Zuzana cítiła, ako jej vnútri vrie hnev. — Berú veci bez dovolenia? Zvú kamarátov, keď som v práci?
— Zuzanka, veď Klaudia je proste otvorená…
— Vieš, na čo je ešte zvyknutá? Že za ňu všetko riešia iní. Mama s otcom vykúpili podiel v byte, aby som tu mohla žiť. Bol to dar pre mňa.
— No, nie celkom — tetin hlas ochladol. — Je to babkin byt. Spoločné dedičstvo. Dohodli sme sa s tvojou mamou…
— Dohodli ste sa, že predáte svoj podiel mojim rodičom — pevne povedala Zuzana. — A oni zaň zaplatili. Trhovú hodnotu.
— Peniaze, peniaze! — v tetinom hlase sa ozvali hysterické tóny. — Stále len o peniazoch! A na to, že Klaudinka je v pohodlí, si myslíš? Kam má ísť? Na ulicu?
— Má priateľa. Otca dieťaťa, mimochodom.
— On je nezodpovedný, sám nemá kde bývať! Odišiel z Bratislavy, len čo sa dozvedel o tehotenstve.
„Čudujem sa prečo,“ pomyslela si Zuzana, ale nahlas povedala:
— Teta Vierka, vy máte trojizbový byt. Vy a ujo Jozef žijete sami. Prečo nemôže Klaudia bývať s vami?
Ticho. Zuzana takmer fyzicky cítila, ako teta hľadá slová.
— U nás… to nie je vhodné. Ujo Jozef pracuje z domu, potrebuje kľud. A potom, vy ste s Klaudiou vždy mali dobrý vzťah. Vyrastali ste ako sestry. Keď porodí, bude to pre teba skvelá skúsenosť s bábätkom.
„Ako sestry.“ Zuzana sa horko usmiala. Klaudia vždy mohla všetko. Milá, spontánna Klaudinka, ktorá „proste nemyslí na dôsledky“. Zatiaľ čo Zuzana bola „zodpovedná“, „rozumná“, „dospelá predčasne“. Tá, ktorá musí ustupovať, chápať, odpúšťať.
— Teta Vierka, už to tak nemôže zostať. Dnes sa s Klaudiou porozprávam. Musí si nájsť iné bývanie.
— Čože?! — tetin hlas vyliezol do štrká
