„— Veď sa pre vás obetujem! A vy si toho neviete vážiť!“ hovorí svokra, a mne už z jej pomoci tiká oko…
Niekedy snívam len o jedinom: odísť. Kamkoľvek — do iného mesta, na druhý koniec sveta, aj do dediny pri Bratislave. Hlavne čo najďalej od mužovej matky. Lebo inak zošaliem. Nervózny tik sa mi ozve vždy, keď počujem jej energický hlas: „Priniesla som vám užitočnú vec! Budete nadšení!“
Keď sme sa s Mirom len vzali, kamaráti závideli: že mám šťastie na svokru. Nenaťahuje sa, neplete sa do vzťahu, ani koláče nenosí bez pýtania. Dlho to tak aj bolo — ukazovala, že nás podporuje. No vnútri v nej zrejme hromadila energiu, ktorá raz musela vybuchnúť. A keď sa tak stalo, zničila všetko, čo sme budovali.
Najprv nám chcela urýchliť veľkú svadbu — s krikom „hore hore!“, banketom a štyridsiatkami hostí. Ušli sme tomu len vďaka jej mladšej dcére a jej plesu. Tam presunula svoju hyperaktivitu. No nezastaOdvtedy sa jej “pomoc” zmenila na nekonečný prúd starých vecí, ktoré sme nikdy nechceli, a moja hranica trpezlivosti sa blíži k bodu zlomu.
