A komu by ona už len chýbala
Vierka, toto čo? Ty si vyhodila mamkine uhorky?
Paľo, jasné že áno, povzdychla si Vieroslava. Veď tie už dávno skysli A mäkké boli. Nedá sa to jesť
Ale veď o nič nejde. Mohla si dať preč len tie na vrchu, ostatné by sa umyli a je. Vieš čo, my sme s mamou jedli aj nafúknuté poháre, a pozri, žijeme, zdraví sme. Tie tvoje len chvíľku stáli. Takto s jedlom nemôžeš, Vierka, však to stojí peniaze!
Pavol s vystrčenou bradou a zamračeným pohľadom prechádzal okolo manželky, niečo si hundral popod nos.
Vierka si tiež vzdychla. Kedysi jej to prišlo vtipné, až také svojské. Nedobrovoľne si spomenula na ich prvé rande…
…Po chodníku v mestskom parku kráčal vysoký chalan v bielej košeli a v ruke držal kyticu kvetov. Poľných, také aké mala Vierka rada.
Paľo! rozosmiala sa dievča. Ty si bol na lúke? Sám si nazbieral?
No jasné, prikývol chlapec. Tie obchodné sú nuda a stojí to ranec. Radšej pôjdeme na kolotoče a zabavíme sa.
Vierka sa usmiala a cupitala za ním…
Prítomná Vieroslava sa otriasla a započúvala sa: Pavol naozaj umýval tie uhorky v dreze. Už ju nič neprekvapovalo. Kedysi si myslela, že nechodia do kaviarne preto, že Paľo má rád prechádzky nie preto, že by mu bolo ľúto peňazí. Ani na vyhliadkový kolotoč nešli kvôli šetrnosti, ale kvôli tomu, že sa o ňu staral, aby sa jej nezatočila hlava…
Ale teraz, po rokoch, po svadbe a dvoch deťoch, všetko chápala. A už len trpela alebo mohla protestovať. Vybrala si ticho.
Vošla do kuchyne, naložila večeru deťom aj sebe s Pavlom: pohánka, fašírky, šalát všetko jednoduché. V ich dome nikdy nebolo nijaké rozhadzovanie.
Paľo, čo zas robíš? ledva sa spýtala Vierka. Jej muž práve rozrezával detské fašírky.
Majú len päť, polovička im určite stačí.
Pavol s vážnou tvárou krájal fašírku na tanieri, z druhého deťom ešte jednu vzal a hodil späť na panvicu.
To myslíš vážne?
Myslíš?
Áno, Paľo.
Veď jasné. Sme ľudia, ako oni, zahlásil a pustil sa aj do Vierkinej fašírky. Veď je to hovädzina, drahá ako sviňa. A to na mňa tak pozeráš prečo? Aj tak je toho veľa, mäso škodí, najmä vyprážané. Nabudúce rob radšej na pare, keď vyprážaš, všetko sa lepí a olej je drahší zas.
Deti nemajú radi na pare.
Zvyknú si. Je to zdravšie, uzavrel debatu a odišiel. Vierka sa pozrela na taniere s rozpolenými fašírkami a uvedomila si, že jej trpezlivosť nie je nekonečná…
Na konci týždňa dorazila Zuzana, svokra. A pri nej Pavol vyzeral ako kráľ štedrosti.
Vierka, zlatko, poď privítať babku, doniesla som chalanom nové veci! Máte šťastie na babku, nikdy neprídem naprázdno.
Vieroslava, ktorá len pred chvíľou prišla z roboty, si v duchu odfŕkla a šla ju privítať.
Svokra jej podala tašku.
Pani Zuzka, ale toto sú veci pre dievčatko, nakukla Vierka. My s Paľom máme chlapcov.
Jaj, aký je v tom rozdiel, ohrnula Zuzana nos, vytiahla ružové tričko s Hello Kitty. Ale veď Laci má rád mačky. A malí sú ešte, aj tak to nemajú kde nosiť, doma kľudne môžu byť v ružovom
Dobre, Zuzka, vďaka, s chalanmi pozrieme potom.
Usmiala sa, tašku odložila. Neskôr to všetko vyhodí nielenže sú to veci pre baby, ale aj zničenejšie sa ťažko hľadajú. Ani na zahumenie by v tom nešla.
Paľo, kedy sa už odsťahujeme? Už viac neznesiem bývať so tvojou mamou, povedala ticho, keď zavrela dvere.
Aká otázka to je? Keď našetríme na byt.
Paľo, tak si vezmime hypotéku, lebo inak budeme šetriť do dôchodku.
To sme už preberali. Hypotéka je pasca, rozumieš? Preplatíme kopu. A s mamou sa žije výhodne. Varí, upratuje, zavára, všetko
Si normálny? vyhŕkla Vierka a znížila hlas. Máme deti s tvojou mamou v izbe! Zatiaľ je to fajn, majú päť, ale čo keď vyrastú? Nemáme ani kúsok súkromia nie že sa zablokovať dvere, ona to zakazala, lebo to nie je praktické!
Kľud, a zhasni už. Koncom mesiaca príde vyúčtovanie a zinfarktujeme.
Vierka zafunela do vankúša. Hotovo. Už jej došla para.
…
Na druhý deň bola búrka. Pavol nedovolil chlapcom pozerať “večerníček”. Vraj je to zbytočné a elektrina drahá… Toto bola posledná kvapka pre Vierku.
Stačilo! plakala. Už nemôžem! Odchádzam a beriem deti! Ideme k mojej mame, aspoň tam budú mať svoju izbu.
Popadla kufor a postrkovala chlapcov k dverám.
Laci, Samko, poďte.
Vierka Kam ideš? stál Pavol na mieste. A čo bude s nami? Ja som myslel, že si spokojná
Šesť rokov som trpela teba aj tvoju mamu. Kupujeme len šampón vo vedre, toaleťák najlacnejší. Miesto hračiek majú chalani tvoje staré pokazené veci. Ja chcem pre chlapcov normálny život, nie toto. Radšej budem rozhadzovať, ako žiť tak, ako vy.
Zuzana, Pavlova mama, si teatrálne chytila srdce a nepustila syna za nimi.
Jaj, Paľko, srdce ma zabolí Nechoď, ona sa spamätá. Aj tak, kto by ju chcel, s dvoma deťmi…
A Pavol veril, že sa vráti.
…
Vierka, čo robíš? spýtala sa Lívia, mama Vierky. Vyhoď ten sáčok a vezmi nový.
Vierka sa vrátila zo zamyslenia a pozrela sa na ruky už tretí raz zalievala jeden sáčok čaju.
To ste tam ako prežívali? Veď už dávno som ti hovorila, že to nie je život ale prežívanie. To bola už diagnóza, nie rodina
Hej, stíšeným hlasom prikývla Vierka a otvorila chladničku. Tam normálny syr, nie roztierateľný, riadna saláma, mäso, jogurty Treba dať schovať cukríky, lebo to chalani zožerú na posedenie.
Ale veď nech jedia, preto som ich kúpila.
Radšej schovaj, zvyknutí nie sú, hneď ich posype vyrážka.
Lívia prikývla, pohladila dcéru po pleci.
Keď večer stíchol dom, Vierka šla do kuchyne nevedela zaspať. Posteľ bola mäkká, nevrzgala. Tá, čo mali s Pavlom, už bola na odpis.
Otvorila chladničku a pozerala na jedlo s detskou radosťou. U manžela sa kupovalo len najlacnejšie mlieko, jogurty boli zakázané len kefír. Tvaroh si robili z pokazeného mlieka.
Odkrojila si chleba, spravila poriadny sendvič so salámou a syrom, až mala problém ho schovať do úst ale bol na nerozoznanie chutný Nikto nestál za chrbtom a nekázal jej, koľko má naložiť, koľko syra, koľko salámy a že syr je len na raňajky… Otvorila jogurt a vypila ho priamo z fľašky. Nebo!
Preboha, aká som bola hlúpa Ako je dobre nešporiť každé cent!
Ako mohla skoro šesť rokov žiť tak? Ako žila podľa jeho pravidiel? Nenosila, čo chcela, nenatiahla dom, chodila v šatách po svokre, päť zím jedny čižmy. Ako?
…
O pár týždňov, v sobotu ráno, zazvonil zvonček. Vierka ešte bola v pyžame, mama jej dovolila dlhšie pospať a chlapcov zobrala do parku.
Kto je? Paľo?! Čo tu chceš?
Na prahu stál jej manžel.
Vierka, vráť sa. My S mamou budeme šetriť menej. Jasné, plytvanie je hriech. Ale budeme sa viac počúvať A milujem ťa, Vierka. Vráť sa, veď sme rodina, máme deti…
Nie! Nie! A opäť nie! Už sa nikdy nevrátim! Moje deti majú svoju izbu, ja ju mám tiež. Pozerajú rozprávky kedy chcú a koľko chcú, jedia normálne jedlo a môžu si vziať sladkosť. Nepretierame jeden sáčok stokrát. A konečne mám aj poriadny župan! Rozumieš mi? Chcem normálny život. Sú to moje peniaze a budem ich míňať podľa seba. Dovidenia. O rozvode ťa budú informovať!
Zabuchla dvere a rozplakala sa. Ani sama nevedela prečo. Asi zo smútku a ľútosti. Bude sa musieť poriadne obracať, aby deti zabezpečila, ale je pripravená. Pripravená na všetko len už nikdy späť neísť. To už nie je jej život.
