Veď bez mňa sa tu zrútiš! Nič nezvládneš! kričal manžel, keď si skladal košele do veľkej športovej tašky.
Ale zvládla. Neskolabovala. Možno, keby si bola dala čas popremýšľať o tom, ako s dvoma deťmi prežiť, napadli by ju rôzne hrôzostrašné scenáre a možno by mu aj neveru odpustila. Lenže na to čas nebol musela rýchlo odviesť dievčatá do škôlky a utekala do práce. Manžel sa doma objavil až pred pol hodinou rozžiarený novou láskou, celý sebavedomý.
Preto, keď si obliekala kabát, Tatiana krátko a vecne rozdeľovala pokyny:
Olina, pomôž Aničke zapnúť bundu a v škôlke na ňu dohliadni, aby pekne jedla. Pani učiteľka sa sťažovala, že kašu nechce.
Ľuboš, ty si vezmi všetko, čo patrí tebe, nenatiahuj to zbytočne. A kľúč od bytu nechaj v schránke. Dovidenia.
Olinka sa narodila presne o pol hodinku skôr ako Anička a bola považovaná za staršiu sestru. Teraz mali obe štyri roky. Sebaisté, každá s vlastnou hlavou. Kým Olinka zje tú neobľúbenú krupicovú kašu len preto, že sa to tak patrí, Anička na svojom trvá: Sú tam hrudky, to nebudem jesť.
Našťastie, škôlka bola hneď za rohom desať minút chôdze. Cesta s dievčatami mala svoj čarovný svet, pri ich debatách sa stierali ťažkosti ďalších dní. Ani v práci nebol čas myslieť na osobné veci u obvodnej lekárky bol kalendár vždy naplnený a ešte k tomu domové návštevy. Až večer, keď v predsieni videla prázdne vešiaky, kde predtým viseli manželove bundy, pochopila, že od toho dňa je sama. Ale ona nikdy nebola ten typ, čo sa sťažuje a ľutuje všetko musí byť ako obyčajne či ešte lepšie. V každej situácii môže človek skloniť ruky a ľutovať sa, alebo nájde silu, popremýšľa a naladí sa na čo najviac pozitívne východisko. Začať treba od večere.
Čo sa nám vlastne zmenilo? rozumela si Tatiana pri krájaní papriky do šalátu. Odišiel manžel. Čo robil? Čo zostane na mojich tenkých pleciach? V podstate nič, čo by som sama nezvládla. Stačí si len upraviť deň a všetko bude lepšie. A ešte lepšie. Nechcem stále premýšľať, kde je, či je u milenky. Sama ťažšie, ale pokojnejšie. Po večernom čítaní rozprávky a po sladkej pusi pre spiacich dievčatkami sa ponáhľala do kúpeľne práčka už doprala, treba vyvesiť prádlo.
Pred spaním si urobila bylinkový čaj, utísila myšlienky, naplánovala zajtrajší deň. Dievčatá boli ako dve kvapky vody dvojčatá. Dve nie sú možno jednoduchšie než jedno, ale Tatiana to tak nikdy nebrala, vždy sa čudovala, keď jej niekto preukazoval súcit.
Všetko zvládam, odpovedala, nikto tu nepadá od únavy. Dá sa to.
Kanvica zapískala. Zaliala si voňavý čaj z medovky, zapla príjemnú lampu. Vonku zima, dažďový sneh, ale v byte teplo, pokoj, len nástenné hodiny tikajú…
A vtom zazvonil zvonček. Tatiana bola prekvapená na prahu stála susedka, dôchodkyňa, s ktorou si nikdy veľmi nerozumela. Osamelá pani chodila ráno venčiť svojho vychrtlého psíka, vždy mlčky, bez úsmevu. Tatiana párkrát toho psa videla pri smetisku vychudnutý a smutný. Zrejme ho starenka zachránila. Nikoho nemala, deti ju nenavštevovali, len občas zašla do obchodu, a hlavne, venčila psíka.
Prepáčte, že vás ruším, povedala staršia pani, zabalená vo vlnenom šáli, videla som dnes, že váš muž nakladal veci do auta. Odišiel od vás?
To nie je vaša vec, odvetila Tatiana ostro.
Jasné, že nie je. Ale chcela som vám len povedať ak by ste niekedy potrebovali pomoc, môžte sa na mňa obrátiť. Strážim vám dievčatá, alebo inak pomôžem.
Poďte ďalej, ponúkla Tatiana. Ako sa voláte? opýtala sa, keď nalievala čaj do dvoch šálok. Pridala na stôl košík s domácimi koláčikmi: Ponúknite sa.
Volám sa Evgenia Moravčíková. Vás poznám, ste Tatiana, však? Takže, Tatianka, odlomila si kúštik koláčika a pokračovala, nenúkam sa. Len chcem, aby ste vedeli, že ak bude treba, rada pomôžem. Nie za peniaze, určite nie. Len tak. Urobí mi to radosť.
Evgenia Moravčíková si usrkla čaju, prikývla a povedala:
Výborné. Je to medovka, však? Pestujem v záhrade dosť zelene aj medovku. Príďte v lete ku mne na chalupu, miesta je dosť. A je tam krásna jabloň, ovocie chutné…
A Tatiana sa na ňu pozrela inými očami pekná, upravená pani v čistých kapcoch, vlasy zašnurované v uzlíku, oblečená v šatách s čipkovaným golierikom. Príjemne voňala ľahkými parfumami.
Popri rozprávaní o záhrade, jablkách, malej horúcej saune, o jazierku, pri ktorom cez leto žijú kŕdle kačiek, odchádzali všetky ťažké myšlienky a pri srdci bolo lepšie…
Tatiana si to všetko živo pamätá, aj keď od tej noci už uplynulo päť rokov. Inokedy ju manžel ohriakol: Vzdať sa musíš! Nezvládneš!
Už je to dávno.
Evgenia Moravčíková práve krája jablká, ukladá ich na cesto a plech vkladá do rúry. Šaláty sú hotové, mäso sa pomaly dusí. Dnes má jej milovaná suseda narodeniny. Je august. Dvere aj okná na chalupe dokorán. Kuchyňa je plná vône jablkového koláča.
Koľkokrát mi pomohla! premýšľa Tatiana s láskou, keď pozoruje, ako staršia pani kladie plech do rúry.
Čo by som bez nej robila? Olinka a Anička zbožňujú babku Evu. Mohla vtedy zabuchnúť dvere a odmietnuť, no práve naopak. Dievčatá majú deväť, sú školáčky a celé leto trávia na tejto pohostinnej chalupe tu je jazero, kamaráti a milovaná babička. Blízka, srdečná, dobrá
Pôjdem, ešte pozbieram jablká, navaríme kompót, povie Tatiana a vyjde s košíkom do dvora.
Pod jabloňou drieme fena Alinka. Kto by si pomyslel, že tá zanedbaná psica od smetiska, ktorú raz priviedla pani Moravčíková, sa premení na krásnu labradorku?
Všetko je to o láske. Len láska nás zachraňuje, pomyslí si Tatiana a podáva Alinke na dlani koláčik…
Aj v ťažkých časoch sa ukáže, že najviac záleží na ľudskosti a láskavosti. Keď sa človek otvorí, svet mu občas pošle do cesty tých najneočakávanejších priateľov.
