Bolo to dávno, keď otec jedného dňa vpadol do kuchyne a zvalil sa na stoličku pri stole. Nohy stoličky nepríjemne škrabli po podlahe. Mama mlčala a Zuzka sa v svojej izbe napäto stiahla.
— S kým to hovorím? Pozri sa na mňa! — okríkol otec a udrel päsťou do stola. Zuzka vedela, že sa mama otočila, z jej očí kvapkal strach.
— Čo sa pozeráš? Daj jesť! Chlap prišiel z roboty. Poznám ja vás, baby, vy len viete jazykom mlieť a chvostom krútiť, — zamrmlal už tichšie. Mama zarachotila riadom, chvatne snímala tanier zo sušičky nad drezom.
— Zas cestoviny? Už ma omrzeli, — zavrčal otec. Zuzka sa v izbe stiahla do klbka, čakajúc, že sa ozve trieskot rozbitej misky. Nie, obišlo sa… Istý čas z kuchyne neprišiel ani hlásk. Zuzka vyšla z izby a nazrela do kuchyne. Otec sedel chrbtom k nej. Mama jej zamávala rukou, vraj zmizni. A Zuzka vzápätí zmizla z dverí, akoby tam ani nebola. Zatvorila sa v izbe a zahĺbila sa do učebnice, ale po každej vete zastala a načúvala. Zdalo sa ticho. Dnes sa otec správal celkom pokojne. Potom počula, ako prešiel okolo jej dverí do ich spálne, čosi si mrmlajúc, a tam utíchol.
Počúvala to takmer denne. Podľa zvukov vedela, čo sa v kuchyni deje. Otec nemal stálu prácu. Dlho sa na jednom mieste neudržal pre pitie, živil sa príležitostnými zárobkami. Keď mama nebola doma, Zuzka sa snažila nezostať s ním v byte, chodila ku kamarátkam po škole alebo sedávala na schodoch a čakala na mamu.
— Ahoj. Čo to sedíš na schodoch? Zabudla si kľúče? — Marek zastal pred Zuzkou. Býval na piatom poschodí.
— Asi tak, — odvrkla. Hanbila sa, že ju pristihol na schodoch.
Marek prešiel okolo, vystúpil o dva schody a zastal.
— Prechladneš, na betónových schodoch sa nesmie sedieť. Poď ku mne.
Zuzka neodpovedala.
— Poď, — povedal Marek prísne a ona sa podriadila. Bol starší, už končil strednú, a ona bola zvyknutá poslúchať starších.
Marek otvoril dvere svojho bytu a pustil Zuzku dopredu.
— Mami, som doma. A nie sám! — zakričal a zabuchol vchodové dvere.
— S kým? — Do predsiene vyšla pani Mária, Marekova mama.
— Dobrý deň, — potichu pozdravila Zuzka.
— Dobrý deň. Zuzka, však?
— Predstav si, idem hore po schodoch a ona sedí na stupienkoch, — oznámil Marek vyzliekajúc sa.
— Zabudla si kľúče? — spýtala sa pani Mária. — Vyzlečte sa a umyte si ruky, ja medzitým zohrejem obed.
Zuzka prešla do izby a obzrela sa. Byt bol rovnaký ako ich, ale útulnejší a krajší. Obed jej pripadal veľmi chutný, hoci jedli obyčajnú slepačiu polievku a cestoviny s párkami.
— Ďakujem, bolo veľmi chutné, — poďakovala sa.
— Nabudúce neseď na schodoch, príď rovno k nám, — povedala pani Mária. Dohodnuté?
Zuzka prikývla.
— Ďakujem, mami. My pôjdeme ku mne. Poď, — Marek vstal a pokynul Zuzke rukou. Ona zdvihla oči k pani Márie. Tá súhlasne prikývla.
Keď vošla do Marekovej izby, Zuzka sa čudovala, že je uprataná, veci nie sú rozhádzané, čisto, na stene plagáty známych skupín a rôznofarebných motocyklov.
— Máš rád preteky? — spýtala sa.
— Nie zvlášť, len sú pekné plagáty.
— A ja nemám počítač. Teda mám, ale monitor otec rozbil. Nie sú peniaze na nový.
— Ja mám tablet, chceš, dám ti? — hneď ponúkol Marek.
— Nie, otec by uvidel a predal.
— Tak potom príď ku mne a uči sa, keď bude treba.
— A už si rozhodnutý, kam pôjdeš po škole? — Zuzka sa dotkla modelu lietadla. — Sám si ho spravil?
— Samozrejme. Chcem ísť na letecký inštitút.
— Budeš pilot?
— Nie, konštruovať lietadlá, — zhovievavo sa usmial Marek.
Páčil sa všetkým jej spolužiačkam. Fešák. Zajtra v škole povie dievčatám, že bola u Mareka Kováča doma, budú jej závidieť.
Čas pri rozhovore ubehol nepozorovane. Zuzka pozrela na hodiny a vyskočila.
— Už musím ísť, mama už asi prišla.
Odlúčiť sa strašne nechcela, ale nechcela ani zneužívať pohostinnosť. Marek vyšiel vyprevadiť ju do predsiene.
— Príď, neseď na schodoch, — povedal na rozlúčku.
Zuzka vošla do svojho bytu a uvidela na vešiaku mamin kabát. Z kuchyne sa ozýval cengot riadu – mama varila večeru.
— Odkiaľ ideš tak neskoro? — vyzrela z kuchyne.
— Bola som na piatom poschodí, v pätnástom byte.
— Nemala by si sa potulovať po bytoch. Čo si ľudia o nás pomyslia? Budeš večerať?
— Nie, teta Mária ma nakŕmila. Idem robiť úlohy. Je doma? — Nepočuješ? Chrápe ako parný rušeň. Kde len vzal peniaze? Zase sa ožral, — povzdychla si mama.
Odvtedy Zuzka často chodievala k Marekovi. Ak ho stretla na prestávke, prikývla a hanblivo sa začervenala. On pozdravil a prešiel okolo.
Niekedy Zuzka Mareka doma nezastihla, večer chodil na športový klub. Vtedy teta Mária rozprávala o synovi a o manželovi, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi.
Zimu vystriedala jar, prišlo leto. Zuzka už k Marekovi nechodila, trávila čas s kamarátkami alebo sedela na lavičke pred domom.
— Prečo neprídeš? — spýtal sa raz Marek, keď ju stretol na ulici. Zuzka pokrčila plecami.
— Už si urobil skúšky? Kedy pôjdeš na prijímačky?
— Nepôjdem. Budem študovať tu, na polytechnike. Nechcem nechať mamu samu.
— Super! — zaradovala sa Zuzka.
Na jeseň sa k nemu raz zastavila, akoby nevedela vyriešiť príklad. Ale zrazu sa im nedarilo rozprávať ako kedysi. Zuzka sa pred Marekom hanbila, cítila sa zviazane a trápne. On sa zmenil, dospel a bol ešte krajší.
Tej zimy otec zomrel, otrávil sa pálenou vodkou. Mama neplakala ani na pohrebe, a Zuzke ho bolo akosi ľúto. Teraz už nemusela čakať mamu z práce, nebol dôvod chodiť k Marekovi.
Mama sa ešte dlho trhla pri každom zvonte a v jej očiach vzplanul strach.
— Mami, čo ti je? Veď už nie je, — hovorievala Zuzka.
— Zvyk, — odpovedala mama.
Zuzka už chodila do jedenásteho ročníka. Raz večer stála pri okne a čakala na Mareka.
— Čo to robíš bez svetla? Zase vyzeráš Mareka? — do izby vošla mama a cvakla vypínačom.
— Len sa pozerám z okna, — nahnevane odpovedala Zuzka pristihnutá.
— Je dospelý, má priateľku. Krásnu. Radšej by si robila úlohy, — povzdychla mama.
Marek má priateľku! Srdce jej pukalo od žiaľu a žiarlivosti. Zuzka tú dievčinu ešte nevidela, ale už ju nenávidela. A raz na nich natrafila na dvore.
— Zuzka? Ahoj, prečo neprídeš? — prívetivo sa spýtal Marek. Jeho priateľka stála vedľa a ľadovým pohľadom hľadela na Zuzku. Vzhľadom na svoju výšku na ňu hľadela zvrchu, takmer pohŕdavo, ako na myš. Marek bol tiež vysoký, a predsa sa na Zuzku pozeral inak.
— V ktorom už si ročníku?
— V maturitnom.
— Ako rýchlo letí čas. A ja vidím, že si peknieš, dospela si, hneď by som ťa nespoznal. Kam sa hlásiš?
— Marek, poďme, — dievčina nespokojne potiahla Mareka za ruku.
— Zbohom, veľa šťastia! — povedal Marek a odišli pod ruku.
Zuzka ich dlho sledovala. „Studená ako ryba, a namiesto očí ľadové kryštáliky, — pomyslela si zlostne. — Samozrejme, viac by sa k nej hodila prezývka Snehová kráľovná, ale to by bola prílišná pocta.“ A Zuzka si ju pre seba začala volať Ryba.
Čo plynul čas, Zuzka dokončila školu a nastúpila na lekársku fakultu. Marek získal diplom a zamestnal sa, čoskoro si kúpil auto. Zuzka sa naučila rozoznávať ho podľa zvuku motora, vrhala sa k oknu, keď pristavil pri vchode.
Raz išla Zuzka z fakulty a na dvore stretla pani Máriu. Tá pomaly niekam kráčala s paličkou, zreteľne krívajúc.
— Dobrý deň, teta Mária, — pozdravila Zuzka. — Čo vám je, prečo krívate?
— Noha ma bolí, už to nemôžem vydržať. Ledva chodím. Doktor povedal, že treba operáciu, dať umelý kĺb, a ja sa bojím, — sťažovala sa pani Mária.
— Tak povedzte, čo kúpiť, zbehnem do obchodu, mne to nerobí problém, — hneď ponúkla Zuzka.
— Zbehni, lebo Marek nikdy nie je doma…
Tak Zuzka začala opäť chodievať k Marekovi, hoci s ním sa stretávala len veľmi zriedkavo. Chodila do obchodu, pomáhala jeho mame s upratovaním.
Raz získala odvahu a spýtala sa na Marekovu priateľku.
— Lenka je síce krásne dievča, ale príliš afektovaná. Stále mlčí, nevieš, ako k nej pristúpiť. Je akási cudzia. Ty si svoja. Takú nevestu môj syn nepotrebuje, — povzdychla si pani Mária. — A prečo sa pýtaš? Nie si náhodou doňho zaľúbená?
Zuzka sklopila oči.
— Nebuď smutná. Keby si bola staršia, lepšiu ženu by si Marek nenašiel. Ešte stretneš svoju lásku.
— Ja nepotrebujem inú lásku, — potichu povedala Zuzka a ušla.
Raz zašla k pani Márie spýtať sa, čo kúpiť v obchode. Dvere otvorila Ryba.
— Čo chceš? — neprívetivo sa spýtala.
— Idem za tetou Máriou…
— Nie je. Marek ju odviezol autom do nemocnice.
Zdalo sa, že Ryba si schválne vysoko zdvihla bradu, aby na Zuzku hľadela zvrchu.
— Prečo sa tu stále motáš? — Ryba zasvietila ľadovými očami.
— Nemotám sa, pomáham tete Márie, chodím do obchodu.
— To mi je pomocníčka. Už sem nechoď. Keď treba, pomôžem ja sama. Čoskoro sa s Marekom zosobášime a budeme tu bývať. Choď odtiaľto, lebo po tebe veci miznú, — hrubo povedala Ryba.
— Aké veci? — vzplanula Zuzka.
— Prsteň. Nechala som prsteň na umývadle v kúpeľni. Potom som vošla a prsteň je preč. Ty si ho vzala, nikto iný.
— Veď ja nechodím ďalej ako do predsiene, — rozhorčene zvolala Zuzka.
— A ja neviem, možno si chodila aj bezo mňa. Radšej to v dobrom vráť, inak zavolám políciu. — Ryba sa naklonila dopredu a sklonila hlavu. Zlé ľadové oči boli celkom blízko. Zuzka cúvla.
— Nezobrala som tvoj prsteň!
— A dokáž to. — Ryba urobila krok k nej, oči-ľadové kryštáliky boli celkom blízko. Zuzka to nevydržala, otočila sa, trhla dverami a narazila do Mareka.
— Prečo sa tak hlasno rozprávate? Je to počuť na schodoch. — Marek presunul pohľad zo Zuzky na Rybu. Zuzka sa tiež obzrela.
Ryba sa vzpriamila a nežne sa usmiala na Mareka.
— Už si sa vrátil? — spýtala sa, akoby sa nič nestalo.
Zuzka chcela utiecť, ale Marek ju chytil za ruku.
— Čo sa stalo?
— Ona… Ona ma obvinila, že som jej vzala prsteň. Nič som nebrala, ja som ani do kúpeľne nešla.
— Aký prsteň? — Marek pevne držal Zuzku za ruku a hľadel na Rybu.
— S ružovým kamienkom. Myslím, že som ho stratila, neviem, kde som ho nechala. Spýtala som sa, či ho nevidela, — medovým hlasom vysvetlila Ryba.
— Klame! Povedala, že som ho zobrala ja, chcela zavolať políciu. — Zuzka vytrhla ruku a vrhla sa dolu schodmi. Dusili ju slzy.
— Choďte obaja k čertu! — so zúfalstvom povedala Zuzka, vletela do svojho bytu a zabuchla dvere.
— Čo sa deje? — do predsiene vyzrela mama.
— Mami! — Zuzka sa k nej vrhla a všetko rozpovedala.
— Prsteň sa nájde, neplač. Marek to vyrieši, — upokojovala plačúcu dcéru mama.
Na druhý deň prišiel Marek sám. Mama nebola doma.
— Musíme sa porozprávať, — povedal.
Zuzka ho zaviedla do svojej izby. Keď Marek uvidel na poličke sekretára svoju fotografiu, uškrnul sa. Zuzka na ňu celkom zabudla. Začervenala sa a sklopila zrak.
— Ukradla si mi ju? A hovoríš, že nekradneš. Zuzka zmätená ešte viac sčervenela.
— No dobre, mne to neprekáža. Prišiel som sa ospravedlniť. Prsteň sa našiel.
— Kde?
— Aký je v tom rozdiel? — teraz Marek odvrátil zrak.
— Je v tom rozdiel. Obvinila ma z krádeže. Myslíš, že je to príjemné? — hlas Zuzky sa triasol od krivdy.
Marek ju chytil za plecia.
— Zuzka, prepáč. Ani sekundu som neveril, že si ho vzala. Úprimne. Skrátka, Lenke sa nepáčilo, že k nám často chodíš, a tak sa ťa rozhodla ohovoriť, aby si už neprichádzala. A prsteň… Vypadol jej z vrecka, keď spustila bundu.
— A ty jej odpustíš? A čo ak obviní tvoju mamu z krádeže? Od nej sa dá všetko čakať. Je to studená ryba!
— Prestaň! Ona ma len žiarli. — Marek prísne pozrel na Zuzku a stiahol ruky z jej pliec.
— Marek! Naozaj nič nevidíš?
— Čo nevidím? — Marek na ňu hľadel s ľútosťou. Bolo vidieť, že ho tento rozhovor unavuje.
— Milujem ťa! — vyhŕkla Zuzka a sama sa zľakla svojej odvahy. — Milujem ťa od piatej triedy. Marek, nežeň sa s ňou, prosím. — Slzy sa jej chveli v očiach, Marekova tvár sa jej rozmazávala.
— Zuzka, ty plačeš? Veď žiadna svadba nebude. Rozišli sme sa.
— Naozaj? — Zuzka žmurkla a slzy sa jej rozkotúľali po lícach.
— Si hlúpa. — Marek pritisol Zuzku k sebe. — Mamu o týždeň prepustia z nemocnice. Zastav sa u nej, pomôž, ak bude treba.
— Samozrejme! To si nemusel ani hovoriť.
Marek odišiel smutný a zamyslený, a Zuzka skoro poskakovala od radosti. Svadba nebude!
Zuzka každý deň zabehla k tete Márie, chodila do obchodu, umývala podlahy, dokonca pomáhala variť. Mareka nevidela, prichádzal neskoro. Všetky večery trávila na piatom poschodí. Mama len krútila hlavou.
Raz Zuzka narazila na Mareka na schodoch. Od neho zreteľne cítila alkohol.
— Marek, ty si pil? — Zuzka naňho hľadela s hrôzou, spomínajúc na otca, strach v maminých očiach…
— No a čo? — povedal, kývajúc sa k nej. Zuzka cúvla, nespúšťajúc z neho vystrašené oči. — Zuzka, prečo sa tak pozeráš? Neboj sa, ja nebudem ako tvoj otec… — zrazu celkom triezvym hlasom povedal.
A v sobotu prišiel k Zuzke s kyticou kvetov a pozval ju do kina. Aká len bola šťastná!
Teraz sa Marek po večeroch nezdržiaval, ponáhľal sa domov, kde naňho s mamou čakala Zuzka. Už viac nepil. Často chodili do kina, len tak sa prechádzali a sedávali v jeho izbe a bozkávali sa…
Predsa len Zuzkina láska roztopila Marekovo srdce.
— Šťastie vám, deti. Neubližuj jej, Marek, — poprosila mama, keď jej oznámil, že požiadal Zuzku o ruku.
— Sľubujem, nikdy jej neublížim… Zuzka sa k nemu pritúlila ako tenký mladý stromček k vysokému dubu…
