Budeme dnes jesť? — otec vošiel do kuchyne a spadol na stoličku. Nohy nepríjemne škrípali po linoleu. Mama mlčala, ja som v izbe stuhla.
— S kým to hovorím? Pozri sa na mňa! — okríkol otec a buchol päsťou do stola. Vedela som, že sa mama otočila, z očí jej tiekol strach.
— Čo pozeráš? Daj jesť! Chlap z roboty prišiel. Poznám vás, baby, len klebetiť a oči robiť, — zamrmlal už tichšie.
Mama zarachotila riadom, nervózne sňala tanier zo sušičky nad drezom.
— Zas cestoviny? Omrzeli ma, — zavrčal otec. Stŕpla som v izbe, čakajúc, že začujem rinčanie rozbitého taniera. Nie, obišlo sa… Chvíľu z kuchyne nebolo počuť ani hlások. Vyšla som z izby a nakukla do kuchyne. Otec sedel chrbtom. Mama mi zamávala rukou, vraj zmizni. A ja som sa stratila z dverí, akoby som tam ani nebola. Zamkla som sa v izbe a zabořila sa do učebnice, no po každej vete som zastala a načúvala. Akoby ticho. Dnes sa otec správal celkom pokojne. Potom som počula, ako prešiel okolo mojich dverí do ich spálne, niečo si mrmlal popod nos a tam utíchol.
Počúvala som to takmer každý deň. Podľa zvukov som vedela, čo sa v kuchyni deje. Otec nikdy nemal stálu prácu. Neudržal sa dlho na jednom mieste pre pitie, pretĺkal sa brigádami. Keď mama nebola doma, snažila som sa s ním nezostať v byte, išla som ku kamarátkam po škole alebo sedela na schodisku a čakala na mamu.
— Ahoj. Čo sedíš na schodoch? Stratila si kľúče? — Matúš zastal predo mnou. Býval na piatom poschodí.
— Ani nie, — odvrkla som. Hanbila sa, že ma takto videl.
Matúš prešiel okolo, stúpil o dva schody vyššie a zastal.
— Premrzneš, nesmieš sedieť na betóne. Poď ku mne.
Neodpovedala som.
— Poď, — povedal prísne a ja som poslúchla. Bol starší, chodil na strednú, a ja som bola zvyknutá poslúchať starších.
Matúš otvoril dvere svojho bytu a pustil ma prvú.
— Mami, som doma. Aj s niekým! — zakričal a zabuchol vchodové dvere.
— S kým? — do predsiene vošla Marta, Matúšova mama.
— Dobrý deň, — potichu som pozdravila.
— Ahoj. Irena, však?
— Predstav si, idem po schodoch a ona sedí na stupienku, — vyzliekajúc sa, povedal Matúš.
— Stratila si kľúče? — spýtala sa Marta. — Vyzleč sa a umy si ruky, ja zatiaľ zohrejem obed.
Prešla som do izby a obzrela sa. Byť bol rovnaký ako náš, no útulnejší a krajší. Obed bol výborný, hoci sme jedli len kuracu polievku a cestoviny s párkami.
— Ďakujem, veľmi mi chutilo, — poďakovala som.
— Nabudúce neseď na schodoch, rovno príď k nám, — povedala Marta. Dohodnuté?
Prikývla som.
— Ďakujem, mami. Poďme k mne. — Matúš vstal a kývol rukou. Pozrela som sa na Martu. Súhlasne prikývla.
Keď som vošla do Matúšovej izby, zarazilo ma, že je upratané, veci neležia rozhádzané, čisto, na stene plagáty známych kapiel a farebných motocyklov.
— Máš rada preteky? — spýtala som sa.
— Ani nie, len sú pekné plagáty.
— Ja nemám počítač. Teda mám, monitor otec rozbil. Nie sú peniaze na nový.
— Ja mám tablet, chceš požičať? — hneď ponúkol.
— Nie, otec by to videl a predal.
— Tak príď ku mne a rob si, čo treba.
— A už vieš, kam pôjdeš po škole? — Dotkla som sa modelu lietadla. Sám si to spravil?
— Jasné. Chcem na leteckú školu.
— Budeš pilot?
— Nie, konštruovať lietadlá, — blahosklonne sa usmial.
Páčil sa všetkým mojim spolužiačkam. Fešák. Zajtra v škole dievčatám poviem, že som bola u Matúša Kráľa doma, budú závidieť.
Pri rozprávaní čas ubehol nepozorovane. Pozrela som na hodiny a vyskočila.
— Musím ísť, mama už asi prišla.
Strašne sa mi nechcelo odísť, ale ani zneužívať pohostinnosť. Matúš ma vyšiel vyprevadiť do predsiene.
— Príď, neseď na schodoch, — povedal na rozlúčku.
Vošla som do nášho bytu a na vešiaku videla mamino sako. Z kuchyne sa ozýval rinčanie riadu — mama varila večeru.
— Odkiaľ si tak neskoro? — vykukla z kuchyne.
— Bola som na piatom, v pätnástom byte.
— Nechaj sa túlať po bytoch. Čo si o nás ľudia pomyslia? Budeš večerať?
— Nie, teta Marta ma nakŕmila. Idem robiť úlohy. Je on doma? — Nepočuješ? Chrápe ako parná lokomotíva. Kde len zobral peniaze? Zas sa ožral, — povzdychla mama.
Odvtedy som u Matúša bývala často. Ak som ho stretla na prestávke, kývla som a začervenala sa. Pozdravil a prešiel popri mne.
Niekedy som Matúša nezastihla doma, večerami chodil do posilňovne. Vtedy teta Marta rozprávala o synovi, o mužovi, čo zomrel pred pár rokmi.
Zima vystriedala jar, prišlo leto. Už som nechodila hore k Matúšovi, bicyklovala som sa s kamarátkami alebo sedela na lavičke pred domom.
— Čo neprídeš? — spýtal sa ma raz Matúš, keď ma stretol na ulici. Pokrčila som plecami.
— Už si zložil skúšky? Kedy odídeš študovať?
— Nejdem nikam. Budem študovať tu, na polytechnike. Mami nechcem nechať samu.
— Super! — zaradovala som sa.
A na jeseň som raz za ním prišla, akoby som nevedela vyriešiť úlohu. No akosi sa nám nedarilo rozprávať ako predtým. Hanbila som sa pred Matúšom, cítila som sa zviazane a trápne. Zmenil sa, dospel a bol ešte krajší.
Tej zimy otec zomrel, otrávil sa pálenkou. Mama neplakala ani na pohrebe, a mne ho bolo akosi ľúto. Už som nemusela čakať mamu z práce, nebol dôvod ísť hore k Matúšovi.
Mama sa ešte dlho triasla na každý zvonec a v očiach jej blčal strach.
— Mami, čo je? Veď tu už nie je, — hovorila som.
— Zvyk, — odpovedala mama.
Už som chodila do jedenástej triedy. Raz večer som stála pri okne a čakala na Matúša.
— Čo si bez svetla? Zase vyhliadaš Matúša? — do izby vošla mama a cvakla vypínačom.
— Len pozerám von, — nahnevane som odpovedala, pristihnutá.
— Je dospelý, má frajerku. Peknú. Radšej by si robila úlohy, — povzdychla mama.
Matúš má frajerku! Srdce mi pukalo od žiaľu a žiarlivosti. Matúšovu frajerku som nevidela, ale už som ju nenávidela. A raz som na nich natrafila na dvore.
— Irena? Ahoj, čo neprídeš? — prívetivo sa spýtal Matúš. Jeho frajerka stála vedľa a ľadovým pohľadom na mňa hľadela. Pre svoju výšku sa na mňa pozerala zvrchu, až pohŕdavo, ako na myš. Matúš bol tiež vysoký, no na mňa sa pozeral inak.
— Do ktorej už chodíš triedy?
— Do poslednej.
— Ako rýchlo letí čas. Pozerám, peknieš, dospela si, hneď by som ťa nespoznal. Kam pôjdeš študovať?
— Matúš, poďme. — Frajerka nespokojne trhla jeho rukou.
— Ahoj, veľa šťastia! — povedal Matúš a odišli pod rukou.
Dlho som sa za nimi dívala. Studená ako ryba, a namiesto očí ľadové kryštály, zlostne som si pomyslela. Jasné, viac by sa k nej hodilo meno Snehová kráľovná, ale to by bola prílišná pocta. A začala som jej v duchu hovoriť Ryba.
Čas plynul, skončila som školu a dostala sa na lekársku fakultu. Matúš dostal diplom a zamestnal sa, čoskoro si kúpil auto. Naučila som sa ho poznať podľa zvuku motora, vrhala som sa k oknu, keď pristavil pri vchode.
Raz som išla z fakulty a na dvore stretla tetu Martu. Pomaly niekam kráčala s paličkou, zrejme krívajúc.
— Dobrý deň, teta Marta, — pozdravila som. — Čo vám je, prečo krívate?
— Noha ma bolí, nevládzem to vydržať. Ledva chodím. Doktor povedal, že treba operovať, dať umelý kĺb, ale ja sa bojím, — sťažovala sa Marta.
— Tak povedzte, čo kúpiť, zbehnem do obchodu, nie je to pre mňa problém, — hneď som ponúkla.
— Zbehni, lebo Matúš nikdy nie je doma…
Tak som začala znovu chodievať k Matúšovi, pravda, s ním som sa stretávala len zriedka. Chodila som nakupovať, pomáhala som s upratovaním jeho mame.
Raz som nabrala odvahu a spýtala sa na Matúšovu frajerku.
— Valéria je, pravda, pekná žena, ale veľmi afektovaná. Stále mlčí, nevieš, ako k nej prísť. Je akási cudzia. Ty si naša. Takú nevestu nechcem pre svojho syna, — povzdychla si Marta. — A prečo to vyzvedáš? Vari si sa doňho zamilovala?
Skloňovala som oči.
— Nesmúť. Keby si bola staršia, lepšiu ženu by Matúš nenašiel. Ešte nájdeš svoju lásku.
— Inú lásku nechcem, — potichu som povedala a utiekla.
Raz som prišla za tetou Martou spýtať sa, čo kúpiť v obchode. Dvere otvorila Ryba.
— Čo chceš? — nepriateľsky sa spýtala.
— Ja k tete Marte…
— Nie je. Matúš ju viezol autom do nemocnice.
Zdalo sa, že Ryba zámerne zdvihla bradu, aby sa na mňa pozerala zvrchu.
— Čo sa tu stále motáš? — Ryba zažiarila ľadovými očami.
— Nemotám, pomáham tete Marte, chodím na nákup.
— To mám pomoc. Nechoď už sem. Ak treba, pomôžem ja. Čoskoro sa s Matúšom zoberieme a budeme tu bývať. Choď odtiaľto, lebo po tebe miznú veci, — hrubo povedala Ryba.
— Aké veci? — vzplanula som.
— Prsteň. Nechala som ho na umývadle v kúpeľni. Potom som prišla a prsteň je preč. Ty si ho vzala, nemal kto.
— Veď ja nechodím ďalej ako do predsiene, — nahnevane som vykríkla.
— Ja neviem, možno si chodila bez mňa. Radšej ho v dobrom vráť, lebo zavolám políciu. — Ryba sa naklonila dopredu a sklonila hlavu. Zlé ľadové oči boli celkom blízko. Cúvla som.
— Tvoj prsteň som nevzala!
— To dokáž. — Ryba urobila krok ku mne, očí-ľadovce celkom blízko. Nevydržala som, otočila som sa, trhla dverami a vrazila do Matúša.
— Čo sa tak hlasno rozprávate? Na schodoch je počuť. — Matúš preletel očami z mňa na Rybu. Ohliadla som sa aj ja.
Ryba sa narovnala a nežne sa usmiala na Matúša.
— Už si prišiel? — akoby nič, spýtala sa.
Chcela som utiecť, ale Matúš ma chytil za ruku.
— Čo sa stalo?
— Ona… Ona ma obvinila, že som jej vzala prsteň. Nič som nevzala, ani do kúpeľne som nešla.
— Aký prsteň? — Matúš ma pevne držal za ruku a pozeral na Rybu.
— S ružovým kamienkom. Asi som ho stratila, neviem, kde som ho nechala. Spýtala som sa, či ho nevidela, — medovým hlasom vysvetľovala Ryba.
— Klame! Povedala, že som ho vzala ja, chcela volať políciu. — Vytrhla som ruku a bežala dolu schodmi. Dusili ma slzy.
— Choďte vy obaja k šípku! — zúfalo som povedala, vletela do bytu a zabuchla dvere.
— Čo je? — do predsiene vykukla mama.
— Mami! — vrhla som sa k nej a všetko jej rozpovedala.
— Prsteň sa nájde, neplač. Matúš to vyrieši, — upokojovala plačúcu dcéru mama.
Na druhý deň prišiel sám Matúš. Mama nebola doma.
— Potrebujeme sa porozprávať, — povedal.
Zaviedla som ho do svojej izby. Keď videl na poličke sekretára moju fotku, uškrnul sa. Úplne som na ňu zabudla. Začervenala som sa a sklopila oči.
— Ukradla si mi ju? A hovoríš, že nekradneš. — Zmätene som sa začervenala ešte viac.
— No dobre, neľutujem. Prišiel som sa ospravedlniť. Prsteň sa našiel.
— Kde?
— Aký je v tom rozdiel? — teraz Matúš odvrátil oči.
— Je v tom rozdiel. Obvinila ma z krádeže. Myslíš, že je to príjemné? — hlas sa mi triasol od krivdy.
Matúš ma chytil za plecia.
— Irena, prepáč. Ani na sekundu som neveril, že si ho vzala. Čestne. Jednoducho, Valérii sa nepáčilo, že k nám často chodíš, tak ťa chcela očierniť, aby si už nechodila. A prsteň… Vypadol jej z vrecka, keď hodila bundu.
— A ty jej odpustíš? A čo ak obviní tvoju mamu z krádeže? Od nej je všetko možné. Ryba studená!
— Prestaň! Len ma žiarli. — Matúš na mňa prísne pozrel a stiahol ruky z pliec.
— Matúš! Naozaj nič nevidíš?
— Čo nevidím? — Matúš na mňa pozrel s ľútosťou. Bolo vidieť, že ho tento rozhovor unavil.
— Milujem ťa! — vypadlo zo mňa a sama som sa zľakla svojej odvahy. — Milujem od piatej triedy. Matúš, prosím, nežeň sa s ňou. — Slzy mi chveli v očiach, Matúšova tvár sa mi rozmazávala.
— Irena, čo plačeš? Veď žiadna svadba nebude. Rozišli sme sa.
— Naozaj? — Žmurkla som a slzy mi stekali po lícach.
— Si hlúpa. — Matúš ma pritisol k sebe. — Mami o týždeň prepustia z nemocnice. Príď k nej, pomôž, ak treba.
— Jasné! Ani nemusíš prosiť.
Matúš odišiel smutný a zamyslený, a ja som od radosti málo skákala. Svadba nebude!
Každý deň som behala k tete Marte, chodila na nákup, umývala podlahy, ba aj variť pomáhala. Matúša som nevidela, prichádzal neskoro. Všetky večery som trávila na piatom. Mama len krútila hlavou.
Raz som stretla Matúša na schodoch. Zreteľne od neho cítili alkohol.
— Matúš, ty si pil? — s hrôzou som naňho pozrela, spomínajúc na otca, na strach v očiach mamy…
— No a čo? — zakýval sa ku mne. Cúvla som, nespúšťajúc z Matúša vystrašené oči. — Irena, čo tak pozeráš? Neboj sa, nebudem ako tvoj otec… — zrazu celkom triezvym hlasom povedal.
A v sobotu prišiel za mnou s kyticou kvetov a pozval ma do kina. Aká som bola šťastná!
Teraz Matúš večerami nezavadzal, ponáhľal sa domov, kde s mamou čakala ja. Už nepil. Často sme chodili do kina, len tak sa prechádzali a sedeli v jeho izbe a bozkávali sa…
Predsa moja láska roztopila Matúšovo srdce.
— Šťastie vám, deti. Neubližuj jej, Matúš, — poprosila mama, keď mi robil ponuku.
— Sľubujem, nikdy ti neublížim… Prisala som sa k nemu ako tenká mladá breza k vysokému dubu.
