— Dima s Lenkou nás pozvali na návštevu, — oznámil Janko pri večeri, ani sa nepozrel na manželku. — Zajtra ideme.
— Možno by som mohla upiecť niečo? Napríklad jablkový štrúdľ? Bolo by slušné prísť s darčekom, — navrhla Zuzana.
— Netreba. Lenka výborne vari, — mávol rukou manžel. — Stačí víno a ovocie.
Zuzana prikyvla, ale vnútri jej vrelo. Áno, nie je žiadny kuchársky majster, a ani čas nemá — malý syn, všetko na nej. Ale snaží sa, varí, upratuje. Len nie každý to chce vidieť.
Lenku videla len raz, na firemnej večierke, a to len letmo. A teraz — ísť na návštevu ako na povel, ešte s narážkami, že cudzie ženy sú lepšie.
V sobotu večer sa Zuzana pekne obliekla, upravila si vlasy — predsa len, príjemné je vyjsť medzi ľudí. Syna nechali u babičky a vyrazili.
Byť u Lenky a Dima bol naozaj dokonalý. Všade čisto, útulno, vo vzduchu cítila pečené kura a čerstvé cesto. Zuzana sa potajme rozhliadla — veď aj oni mali dieťa, ale ani jedna hračka, ani drobek na podlahe. A Lenka vyzerala, ako keby práve vyšla z kozmetického salónu.
— Máte tu krásne! — povedala Zuzana zdvorilo.
— A čisto, — doplnil Janko. — Nie ako u nás. Zuzka, tu máš vzor!
Všetci sa zasmiali, okrem Zuzany. Bolo jej úzko. Zmizol jej úsmev a stisla pery. Chcela odísť hneď, ale zdvorilosť nedovolila.
Pri stole sa rozprávali pokojne, až kým Janko nezačal chváliť Lenku: vari úžasne, vyzerá dokonale, žehlí manželovi košele.
— To je žena! — zvolal. — Keby som také mal!
— A čo ja? — nevydržala Zuzana.
— No čo ty, ty si tiež fajn… len Lenka je proste vzor. Neber si to.
Zuzana vstala a odišla do kúpeľne. Zamkla sa a rozplakala sa. Porovnáva ju. Ponižuje ju. A ona — všetko pre neho.
Vrátila sa k stolu, tváriac sa, že je všetko v poriadku.
Ale vtedy sa ozvala sama Lenka.
— Janko, ak sa ti páči, ako vyzerám, môžeš sa inšpirovať Dimom. On sedí so synom, keď idem do fitka, ku kozmetičke alebo na nákupy. A ty nechávaš Zuzku samu a ešte sa sťažuješ?
Janko zarazil, ale skúšal žartovať:
— No… nie každý môže byť dokonalý.
— Aj Zuzka by mohla byť, keby to netiahla sama, — nepustila Lenka. — Možno keby si občas pomohol, aj u vás by bol poriadok a ona by mala čas na seba.
— Čo to je, útok na mňa? — nahneval sa Janko. — Len som pochválil!
— Nie, ponižoval si ženu. Celý čas. A chválenie mňa nie je dôvod, aby si hanbil Zuzku, — ostrým tonom dodal Dima. — Ani si neuvedomil, aké pre ňu bolo ťažké to počúvať.
— Zuzka, povedz im! — obrátil sa na manželku Janko. — Vysvetli, že je všetko v poriadku.
Pozrela sa na neho. Usmiala sa, ale oči mali prázdny pohľad.
— Nie, Janko. Nie je všetko v poriadku. Ponižuješ ma. Systémovo. Som unavená.
— Takže teraz si proti mne?! — zasyčal. — Poďme odtiaľto. Hanba.
— Keby čo, zavolaj, — ticho povedala Lenka, keď sa Zuzana lúčila.
V taxíku Janko vybuchol. Doma pokračoval. Už s obviňovaním: „To oni ťa namotali! U nás bolo všetko v poriadku!“
Ale Zuzana nekričala. Neospravedlňovala sa. Len sa pripravovala na zajtrajší deň — na moment, keď podá žiadosť o rozvod.
O mesiac už pracovala. Syna prijali do škôlky. A ona sa nadýchla. Bolo ľahšie. Nikto ju neporovnáva. Nikto nevyčíta. A už sa nebojí ticha v byte. Ticho nie je prázdnota, je to sloboda.
