— Dali nás pozvať Dano s Evou k sebe na návštevu — oznámil Jozef pri večeri, ani nepozrel na manželku. — Zajtra ideme.
— Možno by som nejakú tortu upiekla? Jablkový štrúdľavý koláč? Je neslušné prísť s prázdnymi rukami — navrhla Zuzana.
— Netreba. Eva varí výborne — odmietol muž mávnutím ruky. — Stačí víno a ovocie, nič viac.
Zuzana prikývla, ale vnútri jej vrelo. Áno, nie je žiadny kuchársky majster, a času má málo — malý syn, všetko na nej. Ale snaží sa, vari, upratuje. Len to niekto nevníma.
Evu videla len raz, na firemnej party, a aj to zbežne. A teraz — ísť na návštevu, ako na povel, ešte s náznakmi, že cudzie ženy sú lepšie.
V sobotu večer sa Zuzana pekne obliekla, upravila si vlasy — predsa len, vyjsť medzi ľudí je príjemné. Syna nechali u starých rodičov a vyrazili.
Evin byt bol naozaj dokonalý. Všade lesk, útulno, voňalo po kuracích stehienkach a čerstvom ceste. Zuzana sa potajme rozhliadla — veď oni tiež majú dieťa, ale ani jedna hračka, ani drobek na podlahe. A Eva vyzerala, akoby práve vyšla z kozmetického salónu.
— Máte tu také príjemné! — slušne povedala Zuzana.
— A čisto — doplnil Jozef. — Nie ako u nás. Zuzka, pozri sa, od koho sa máš učiť!
Všetci sa zasmiali, okrem Zuzany. Zabolelo ju to. Stiahla ústa do úsmevu, no oči zostali prázdne. Chcela ihneď odísť, ale slušnosť jej to nedovolila.
Pri stole rozhovor plynul ľahko, kým Jozef nezačal obdivovať Evu: vari výborne, vyzerá skvele, ešte mužovi že vankúše.
— To je manželka! — vykríkol. — Keby som také mal!
— A ja? — nevydržala Zuzana.
— No čo ty, ty si tiež nič… len Eva je ideál. Neuraz sa.
Zuzana vstala a odišla do kúpeľne. Zamkla sa a rozplakala. Porovnáva ju. Poníža ju. A ona — všetko pre neho.
Vrátila sa k stolu, tváriac sa, že je všetko v poriadku.
Ale potom sa ozvala sama Eva.
— Jozef, ak sa ti tak páčim, môžeš sa inšpirovať Danom. On sedí so synom, keď idem do fitka, ku kozmetičke alebo len na nákupy. A ty nechávaš Zuzku samu a ešte sa sťažuješ?
Jozef zaváhal, ale pokúsil sa o vtip:
— No… nie každý môže byť taký dokonalý.
— Zuzana by tiež mohla byť, keby na seba netiahla všetko sama — nedala si pokoj Eva. — Možno keby si aspoň občas pomohol, mali by ste poriadok a jej by ostali sily aj na seba.
— Čo to je, útočíte na mňa? — nahneval sa Jozef. — Len som ju pochválil!
— Nie, ponížil si manželku. Celý čas. A chváliť mňu nie je dôvod hanobiť Zuzku — ostrým tónom povedal Dano. — Ani si neuvedomuješ, aké ťažké to pre ňu bolo.
— Zuzka, povedz im! — obrátil sa na manželku Jozef. — Vysvetli im, že je všetko v poriadku.
Pozrela na neho. Usmiala sa, no oči zostali prázdne.
— Nie, Jozef. Všetko nie je v poriadku. Ponižuješ ma. Systematicky. Som unavená.
— Takže teraz si proti mne?! — zasyčal. — Poďme odtiaľto. Hanba.
— Ak bude treba, zavolaj — šepkala Eva, keď sa Zuzana lúčila.
V taxíku Jozef vybuchol. Doma pokračoval. Už s obviňovaním: *”To oni ťa proti mne poštvali! U nás bolo všetko normálne!”*
Ale Zuzana nekričala. Neospravedlňovala sa. Len sa pripravovala na zajtrajší ráno — na chvíľu, keď podá na rozvod.
Po mesiaci už pracovala. Syna prijali do škôlky. A ona konečne vydýchla. Bolo jej ľahšie. Nikto ju neporovnáva. Nikto nevyčíta. A už sa nebojí ticha v byte. Ticho nie je prázdnota. Ticho je sloboda.
