Včera som mala narodeniny a úprimne, stále neviem určiť, či to bol absolútny prepadák, alebo najepickejšia oslava môjho života.
Začalo to tým, že som ako naivní človek zverila organizáciu mojej najlepšej kamarátke Katke. Prisahala mi, že všetko bude „na najvyššej úrovni“, že stôl sa bude prehýnať z vybranými pochúťkami a hostia budú nadšení. Samozrejme, Katka! Keď som sa vrátila z práce domov, privítal ma výjav hodný komédie o katastrofálnych oslavách.
V obývačke na stole vládol chaos. Zvyšky nakrájaných klobás a syrov, už mierne suchých, sa povalovali medzi olivami, ktoré, zdá sa, nikto ani neochutnal. Zelenina – uhorky, paradajky a nejaká zvädnutá paprika – vyzerala, ako keby ju krájali minulý pondelok. Dokonca som začala podozrievať, že Katka len vyčistila chladničku a nazvala to „slávnostným stolom“. Fľaše s vínom, džúsom a niečím šumivým stáli v náhodnom poradí a niektoré už boli do polovice prázdne. Očividne sa niekto rozhodol začať oslavu bezo mňa.
Katka ma pri dverách privítala so žiarivým úsmevom. „No, čo hovoríš? Super, však?“ spýtala sa hrdoslavne, ukazujúc na tento kulinárny apokalypsu. Len som prikyvla, snažiac sa skryť svoje prekvapenie. Nechcela som uražiť priateľku, ktorá sa, zdá sa, naozaj snažila. Ale v hlave sa mi točila iba jedna myseľ: „Kto vlastne jesť suchú klobásu na narodeninách?“
Môj brat Jarko, ako vždy, sa rozhodol pridať svoj príspevok do tejto absurdnej oslavy. Priniesol tortu, ktorá, zdá sa, prežila pravú dobrodružnú cestu. Krabica bola pomuchlaná, krém sa rozliezal po vnútornej strane veka a nápis „Všetko najlepšie!“ sa zmenil na niečo pripomínajúce Picassov abstraktný obraz. „Sám som vyberal!“ vyhlásil hrdo Jarko, pokladajúc tortu na stôl. Pozrela som sa na toto umelecké dielo a rozhodla sa zapáliť sviečky tak, ako to bolo – možno v šere si nikto nevšimne jej žalostný stav. Ale Jarko bol taký šťastný, že som ho nechcela sklamať. Napokon, je to môj brat a jeho nadšenie vždy prevažuje akékoľvek chyby.
Anička, moja kolegyňa, sa tiež „vyznamenala“. Darovala mi kozmetický set, ktorý, súdiac podľa trochu ošúchanej krabice, zjavne ležal u nej doma už dlhšie. „Myslela som si, že ti to sadne!“ povedala s takou úprimnou úsmevom, že som sa ani nevedela nahnevať. Nuž, aspoň niečo nové bude v kúpeľni. Hoci, úprimne, už som predvídala, že tento krém s vôňou „kvitnúcej čerešne“ bude príliš lepkavý a tusz zaschnutý. Ale to sú len maličkosti.
Hostia, mimochodom, tiež pridali šmrnc. Niekto doniesol karaoke a za pol hodinu už celý dom dunel od nesúzvuku deväťdesiatych hitov. Katka, inšpirovaná niekoľkými pohármi vína, sa rozhodla, že je reinkarnáciou Whitney Houston, a začala spievať „I Will Always Love You“ s takým zápalom, že susedia to asi dodnes rozoberajú. Jarko, nechcúc zaostávať, pridal sa s piesňou „Žiletky,“ čo vyvolalo búrlivý smiech.
O polnoci vyzeral stôl ešte žalostnejšie, ale nálada bola na vrchole. Smiali sme sa nad absurdnými darčekmi, spomínali staré príhody a dokonca sme usporiadali improvizovanú súťaž o najvtipnejší prípitok. Vyhrala Anička, ktorá mi popriala „toľko šťastia, aby sa nezmestilo do kufora, ale zároveň nevážilo ako kufor tehál.“ Ešte stále neviem, čo tým myslela, ale znelo to geniálne.
Keď sa hostia začali rozchádzať, pozrela som sa na spustošenú obývačku a uvedomila som si, že tieto narodeniny určite nezabudnem. Áno, stôl bol ďaleko od dokonalosti, torta pripomínala obeť zemetrasenia a darčeky vyvolávali viac otázok ako nadšenia. Ale bolo toľko smiechu, tepla a absurdných chvíľ, že by som tento večer nevymenila za nič na svete. Katka, Jarko, Anička a všetci ostatní urobili z mojich narodenín, aké mali byť – živé, úprimné a trochu šialené.
Nabudúce určite prevzmem organizáciu do vlastných rúk. Alebo aspoň schovám suchú klobásu pred príchodom hostí. Ale ak mám byť úprimná, práve takéto oslavy sú to pravé žitie. A už sa teším na budúce narodeniny, aby som zistila, čím ma moji priatelia a rodina ešte prekvapia.
