Včera mi môj priateľ povedal:
V sobotu sa stretávajú chalani. Mohla by si ísť na víkend k rodičom?
Zostala som zaskočená s hrnčekom v ruke:
Marek, zase?
No jasné. Veď raz za mesiac sa takto stretávame, vieš to, odpovedal.
Vedel, že to viem. Raz za mesiac k nám domov prídu jeho kamaráti a hrajú spoločenské hry. A zakaždým ma poprosí, aby som na noc opustila našu spoločnú garsónku. Spolu žijeme už dva roky. Mám tridsaťjeden, on tridsaťštyri. Vek jeho kamarátov je podobný, všetci majú partnerky alebo manželky. Ale z nejakého dôvodu iba ja musím vždy odísť, keď sa stretávajú.
Chodím k babke, k rodičom alebo k najlepšej kamarátke ako malé dieťa, ktoré posielajú prespať k známym, aby dospelí mali pokoj. A je to ponižujúce.
Prvý deň bez žien
Začalo sa to pred rokom a pol. Práve sme začali spolu bývať.
Marek mi vtedy povedal:
V sobotu prídu chalani, budeme hrať spoločenské hry. Nešla by si niekam?
Zamračila som sa:
Prečo? Veď to je aj môj byt.
Potrebujeme deň len pre pánov, chlapčenský večer, aby nás nikto nerušil.
A čo ostatné baby, aj tie niekam odchádzajú?
Nie. Ale bývajú oddelene. My žijeme spolu, tak tebe to nebude príjemné.
Pomyslela som si: Dobre, nech si užívajú prvýkrát. Išla som teda ku kamarátke.
Marek sa vrátil spokojný:
Ďakujem, že si odišla, super sme sa pobavili.
O mesiac znova:
V sobotu opäť prídu chalani, mohla by si ísť na víkend domov?
Odišla som k rodičom.
O ďalší mesiac k babičke.
Potom zasa ku kamarátke.
A takto to už ide rok a pol: každý mesiac na jeden večer odchádzam zo svojho bytu kvôli dňu bez žien.
Čo ma trápi
Nedávno som zistila, že ostatné dievčatá neodchádzajú z domu, keď ich frajeri majú takéto stretnutia.
Spýtala som sa Katky, priateľky Marekovho kamaráta Romana:
Katka, kam chodíš ty, keď hrajú s chalanmi spoločenské hry?
Prekvapene povedala:
Nikam. Som doma, robím si svoje, oni sú v druhej izbe.
A nikdy ťa nepožiadajú, aby si išla niekam preč?
Prečo by aj? Veď je to aj môj byt.
Opýtala som sa ešte dvoch žien a ani jedna neodchádza. Len ja.
Spýtala som sa Mareka:
Prečo ostatné ženy zostávajú doma, ale mňa vždy prosíš, aby som šla preč?
Chvíľu bol ticho, potom vraví:
No ich byty sú väčšie, majú dve alebo tri izby. Ty by si bola s nami v tej jednej miestnosti, nebolo by ti pohodlne.
Ale mne je dobre, môžem si dať slúchadlá a čítať knihu.
Nie, radšej choď. Takto je všetkým lepšie.
Ale všetkým znamená len im. Nie mne. Im je lepšie, keď tam nie som.
Poníženosť opúšťať vlastný domov
Vždy, keď si balím veci na noc, cítim sa ako cudzia vo vlastnom príbytku. Platím polovicu nájomného, je to aj môj domov, ale raz za mesiac ma požiada, aby som ho uvoľnila pre chlapčenské stretnutie.
Keď opäť kráčam s taškou k babičke, pýta sa:
Zase ste sa pohádali?
Nie, babi. Marekovi prídu kamaráti.
A ty prečo nie si doma?
Hanbím sa vysvetľovať jej, že si frajer praje, aby som kvôli nemu odišla.
Podobne aj doma u rodičov. Mama sa čuduje:
Veď si tu bola len včera. Znova si prišla?
Marek má zas chlapčenský večer, odpovedám.
Mama nič nepovie, ale z jej pohľadu cítim nesúhlas.
Zraňujúce dvojité metre
Marek vraví, že som bezproblémová. Vraj má šťastie, lebo ostatné ženy žiadajú reštaurácie, darčeky, dovolenky.
Iné páry idú na večeru do reštaurácie dvakrát za týždeň, hovorí. Ty nič nežiadaš, rozumná si.
Naozaj, nevyžadujem. Raz za mesiac ideme na kávu, za dva roky sme neboli na spoločnej dovolenke.
Iní cestujú minimálne dvakrát za rok, pokračuje. Ty sa nesťažuješ. Paráda.
Nesťažujem sa, lebo viem, že peniaze nie sú, hoci zarába slušne.
No keď na oplátku chcem aspoň raz za mesiac ostať doma, som zrazu náročná.
Veď raz za mesiac môžeš predsa ísť preč, hovorí. To nie je nič ťažké.
Nie je ťažké? Zbaliť si veci, opustiť svoj domov a prespať u rodiny, len aby on mal deň bez žien?
Nechcem reštaurácie, nechcem darčeky. Ale možnosť zostať vo vlastnom byte by mala byť samozrejmosťou.
Čo povedala jeho mama: hlas rozumu
Nedávno sa o všetkom dozvedela jeho mama:
Prečo odchádzaš? Je to aj tvoj domov. Zostaň, zoznám sa s Marekovými kamarátmi.
Vysvetlila som jej:
Oni chcú byť len medzi sebou, necítila by som sa dobre.
Krútila hlavou:
Si jeho partnerka, patríš k jeho životu aj k jeho spoločnosti. Ak ťa pred nimi schováva, je to čudné.
Má pravdu. Po dvoch rokoch vzťahu skoro ani nepoznám jeho kamarátov vždy len prebehnú popri mne, keď ja už odchádzam z bytu.
Pravda je, že mám trochu strach z cudzích ľudí, hanbím sa. Radšej odídem, ako by som mala sedieť medzi nimi. Ale možno sa bojím aj toho, že si pomyslia: Prečo odchádza? Vyháňa ju Marek?
Čo som zistila: jeho nikdy nevolajú
Nedávno som objavila ešte niečo. Ak Marek nemôže prísť na stretnutie či už kôli práci alebo pre maródku kamaráti sa stretnú bez neho a nepozvú ho.
Prečo sa stretli bez teba? pýtam sa.
Ja som nemohol, tak sa stretli aj bezomňa.
A nepozvali ťa aspoň?
Nie. Asi zabudli.
Zabudli. Alebo nechceli volať.
Dozvedela som sa, že traja z kamarátov mali v poslednom čase svadbu. Mareka nepozvali.
Prečo si nebol na Romanovej svadbe? pýtam sa.
Neviem. Možno nemali dosť peňazí.
Alebo to, že pre nich nie je až tak blízky, ako si myslí.
On ich pozýva každý mesiac k nám, vyháňa ma kvôli nim z bytu, ale na svadbu ho nepozvú?
Čo som pochopila: bojím sa prosiť
Posledný týždeň som rozmýšľala, prečo nežiadam spoločné večere alebo dovolenku. Prečo súhlasím, že každý mesiac opustím domov?
Lebo sa bojím. Bojím sa, že by odišiel, keby som bola náročnejšia.
Marek ma stále chváli, že nič nechcem. A ja sa bojím, aby som nepokazila obraz bezproblémovej ženy a nestala sa náročnou.
A preto stále odchádzam. Aby bol spokojný on. Aby som ho nestratila.
Ale čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac cítim, že strácam samu seba.
Kde stojím dnes: výber
V sobotu má byť opäť deň bez žien. Marek už naznačil:
Zájdeš na víkend k rodičom?
Mlčím. Premýšľam: odísť alebo zostať?
Ak odídem, bude to ako vždy. Opäť ustúpim a ukážem, že moje hranice nie sú dôležité.
Ak zostanem, bude zle. Marek povie: Kazíš večer, zmenila si sa.
A ja neviem, čo je horšie: odísť z domu alebo zostať a cítiť sa previnilo.
Ale jedno viem určite: takto to ďalej nejde.
***
Milé ženy, žiadali vás niekedy partneri, aby ste odchádzali z domu, keď príde partia jeho kamarátov? Ako ste sa cítili?
Muži, môžete mi objasniť, prečo treba organizovať dni bez žien a posielať partnerky preč?
Ženy, poznáte mužov, čo vás chvália, že nič nechcete? K čomu to vedie?
Muži, ak vás priatelia nepozývajú na svadby a napriek tomu ich voláte k sebe domov je to ešte skutočné priateľstvo?
Možno mi raz odpoviete.
Dnes už viem: hranice musím nastaviť sama, lebo ak si nevážim svoje miesto doma ja, neurobí to za mňa nik iný. Nie vždy je ústup najlepšie riešenie. Skutočný vzťah začína tam, kde si navzájom dávame priestor byť sami sebou.
