Včera mi moja priateľka povedala:
V sobotu sa stretneme s chalanmi. Mohla by si ísť k rodičom?
Zostal som stáť s hrnčekom v ruke:
Janka, zase?
No áno. Raz do mesiaca sa stretávame, veď vieš, odpovedala s úsmevom.
Vedela. Raz mesačne k nám prídu jej kamaráti a kamarátky hrať spoločenské hry. A vždy ma poprosí, aby som aspoň na jednu noc opustil náš spoločný byt. Sme spolu už dva roky. Mne je tridsaťštyri, Janke tridsaťjeden. Všetci jej kamaráti a kamarátky sú v podobnom veku, väčšinou už majú partnera alebo manžela. Nejako ale len ja musím odísť, keď sa oni bavia.
Odchádzam k babke, rodičom alebo kamarátovi akoby som bol malé decko, čo posielajú prespať inde, kým dospelí majú zábavu. A cítim to ako poníženie.
Prvý deň bez mužov
Začalo to asi pred rokom a pol. Len čo sme začali spolu bývať.
Janka jedného dňa povedala:
V sobotu prídu baby a chalani, budeme hrať spoločenské hry. Nemohol by si niekam ísť?
Zostal som prekvapene stáť:
Prečo? Veď je to náš byt.
Bude to deň bez chlapov. Babská jazda, aby nás nikto nerušil.
A ostatní chlapi tiež idú preč?
Nie. Ale bývajú samostatne. My bývame spolu tebe by to bolo určite trápne.
Pomyslel som si: No dobre, prvý raz im nechám priestor. Šiel som ku kamarátovi.
Janka sa vrátila nadšená:
Ďakujem, že si šiel. Super sme si to užili.
O mesiac znova:
V sobotu prídu kamaráti. Mohol by si ísť k rodičom?
Šiel som k rodičom.
Potom ku babke.
Znova o mesiac, znovu ku kámošovi.
A takto už rok a pol: každý mesiac nechávam svoj domov pre babský večer.
Čo ma štve
Nedávno som zistil, že ostatní chlapi nemusia svoje byty opúšťať, keď sa ich baby bavia so svojimi kamarátkami.
Spýtal som sa jedného z nich, Peťa, frajera Moniky, Jankinej najlepšej kamarátky:
Peťo, a kam ideš ty, keď Monika organizuje tieto hry?
Prekvapene na mňa pozrel:
Nikam. Som doma, robím si svoje, ony majú zábavu v obývačke.
A nepožiada ťa, aby si odišiel?
Načo? Veď je to aj môj domov.
Bavil som sa aj s ďalšími. Ani jeden z nich neodchádza z vlastnej vôle. Len ja.
Spýtal som sa Janky:
Prečo iní ostávajú doma a len mňa každý mesiac žiadaš odísť?
Zamyslela sa:
Vieš… oni majú väčšie byty. Dve, tri izby. Chlap si zalezie do svojej a baby sa hrajú inde. My máme garsónku, tebe by to bolo nepríjemné.
Mne stačí kniha a slúchadlá.
Nie, radšej choď. Všetkým tak bude lepšie.
Všetkým teda nie mne. Im je lepšie bezo mňa.
Čo ma ponižuje: opúšťať svoj domov
Vždy keď si balím veci na noc, cítim sa cudzí vo vlastnom byte. Platím polovicu nájmu, je to môj domov, ale raz mesačne musím odísť, aby mohli Janka s kamarátkami mať pohodu.
Idem k babke s ruksakom a ona sa pýta:
Zasa ste sa pohádali?
Nie, babi, Janka má kamošky.
A ty čo nie si doma?
Hanbím sa vysvetľovať, že ma vlastná partnerka vyháňa, aby jej bolo pohodlnejšie.
Idem k rodičom. Mama neveriacky pozrie:
Veď si tu bol včera, prečo si zase prišiel?
Janka má babský večer.
Mama to nechá bez komentára, ale v očiach jej vidím nepochopenie.
Čo ma najviac bolí: dvojitý meter
Janka ma stále chváli, že som nenáročný. Že ona má šťastie, lebo iné baby musia chodiť na večere, dostávať darčeky, cestovať.
Iní páry idú dvakrát týždenne do reštaurácie, povie. Ty sa nesťažuješ, si rozumný.
Nesťažujem sa. Raz za mesiac ideme na kávu, žiadne spoločné dovolenky za dva roky.
Iní cestujú každý polrok, dodá. Ty sa nepýtaš. Šikovný si.
Nepýtam, viem, že peňazí nie je nazvyš, hoci zarába v pohode.
Ale keď poprosím aspoň raz mesačne ostať doma som zrazu náročný.
No veď raz mesačne by si vedel odísť, povie. To nie je veľa.
Áno, nie je to ťažké. Zbaliť sa, opustiť vlastný domov, prespať u rodičov, lebo ona chce babský večer.
Nepýtam reštaurácie ani dovolenky. Ale možnosť byť vo svojom byte to už je priveľa.
Čo povedala jej mama: rozum do hrsti
Nedávno sa to dozvedela Jankina mama. Povedala:
Prečo odchádzaš? Je to aj tvoj domov. Ostaň, zoznám sa s jej kamarátkami.
Vysvetlil som:
Majú babský večer, necítil by som sa dobre.
Zavrtela hlavou:
Patríš do jej života. Ak sa pred kamarátkami skrýva to je divné.
Má pravdu. Dva roky spolu a tie baby ledva poznám. Keď prídu, ja odídem.
Priznám, mám trému z cudzích ľudí a hanbím sa. Jednoduchšie je odísť, než sedieť bokom. Možno sa vlastne bojím, že si pomyslia: Prečo odchádza? Jana ho vyhadzuje?
Zistil som: jej nevolajú
Ďalšie ma prekvapilo. Keď Janka raz z vážneho dôvodu nepríde lebo je chorá alebo má prácu baby sa stretnú aj bez nej a ani jej nezavolajú.
Prečo sa stretli bez teba? pýtam sa.
Odmietla som, tak si dali stretko.
A teba už nepozvali?
Nie. Asi zabudli.
Zabudli. Alebo proste nemali chuť.
Navyše už tri kamošky mali svadbu. Janku na žiadnu nepozvali.
Prečo ťa nepozvali na svadbu Katky? pýtam sa.
Asi mali málo miesta.
Malý rozpočet? Alebo im na nej až tak nezáleží?
Každý mesiac vyprázdňujem svoj byt kvôli jej kamarátkam a ony ju ani na svadbu nepozvali.
A čo ja? Bojím sa žiadať
Posledný týždeň sa mi hlavou preháňa: Prečo nič nechcem? Prečo ochotne odchádzam z domu každý mesiac?
Asi sa bojím. Že keď začnem žiadať viac, pôjde všetko dohája.
Ona ma chváli, že som nenáročný, ja nechcem jej ten obraz pokaziť. Mám strach byť náročný chlap.
Tak balím kufor. Aby mala pokoj. Aby som ju nestratil.
Lenže čím viac na tým rozmýšľam, tým viac cítim prichádzam o seba.
Kde som teraz: rozhodnutie
V sobotu je zas babský večer. Janka už naznačila:
Zájdeš k rodičom?
Mlčím. Rozmýšľam: odísť či zostať?
Ak odídem všetko po starom. Zase ukážem, že moje hranice neznamenajú nič.
Ak ostanem bude hádka. Povie: Zasa mi kazíš večer, čo sa ti stalo?
A úprimne, neviem, čo je horšie: opustiť vlastný byt, alebo ostať a cítiť sa vinný.
Ale jedno mám jasné: takto to už ďalej nejde.
Muži, niekedy vás partnerka požiadala, aby ste opustili domov, keď príde jej spoločnosť? Ako ste na to reagovali?
Ženy, vysvetlite mi: prečo organizujete dámske večery a žiadate partnera, nech odíde z vlastného bytu?
Muži, stretli ste sa so ženami, čo vás chvália, že ste nenároční kam to podľa vás vedie?
Ženy, keď vaše kamarátky nevolajú vás na svadby, kým vy ich pozývate k sebe je to ozajstné kamarátstvo?
Dnes už cítim jedno: málo si vážim svoje hranice. Naučil som sa, že pohodlie druhých by nikdy nemalo byť dôležitejšie než vlastné sebavedomie.
