Nesli ma po chodbách krajskej nemocnice v Trenčíne na kolíske.
Kam? spýtala sa jedna sestra druhej.
Možno do samostatnej, možno do spoločnej?
Prečo do spoločnej, keď je voľná samostatná?
Sestry sa na mňa pozerali s úprimným súcitom. Neskôr som sa dozvedela, že do samostatnej izby presúvajú umierajúcich, aby ich nevideli ostatní.
Lekárka povedala do samostatnej, zopakovala sestra.
Uvoľnila som sa. Keď som ležala na posteli, pocítila som hlboký pokoj už som nemala nikomu nič dlho dlhá. Cítila som sa odpojená od sveta a bolo mi úplne ľahko. Nič ma nezaujímalo, nikto a nič. Získala som právo na odpočinok. Zostala som sama so svojou dušou, so svojím životom. Problémy zmizli, zhonu sa rozplynuli, dôležité otázky sa stratili. Celé to sa zrazu zdalo tak maličké oproti večnosti.
A potom sa okolo mňa prebúdza pravý život! Ako krásne je spievanie vtákov ráno, slnečný lúč, ktorý sa plazí po stene nad posteľou, zlaté lístie stromu, čo švihá cez otvor okna, hlboko modrá jeseň na nebi, šumenie mesta, ktoré vstáva zvuky áut, cinkanie topánok na dlažbe, šušťanie padajúcich listov Bože, aký úžasný je život! A ja to pochopila až teraz.
No tak, povedala som si. Rozumela som. Ešte mám pár dní, aby som si to užila a milovala celým srdcom.
Pocit slobody a šťastia ma naplnil, a tak som sa obrátila k Bohu, lebo bol mi najbližší.
Pane! zvolala som. Ďakujem Ti, že si mi umožnil pochopiť, aký je krásny život, a že som ho mohla milovať. Pred smrťou som zistila, aké úžasné je žiť!
Môj stav bol pokojné šťastie a útechu. Svety zvonili a trblietali sa zlatým svetlom božskej lásky. Zdalo sa, že láska je konečne skutočná a životodarná. Všetko, čo som videla, napĺňala toto zlaté svetlo a energia. Milovala som!
Samostatná izba, diagnóza akútny lymfoblastický leukémia štádium štvrté a nevratný stav organizmu mali svoje výhody. K umierajúcim sme vpúšťali všetkých kedykoľvek. Rodine ponúkli možnosť povolať blízkych na pohreb a priblížila sa k miestu, kde sa stretli smutní príbuzní. Rozumela som ich ťažkostiam: o čom hovoriť s umierajúcim? Čo je na tom podstatné? Smiala som sa na ich zmätené tváre. Tešilo ma, že ich ešte ešte stretnem! Najviac som však chcela zdieľať s nimi svoju lásku. Rozprávala som vtipné príhody zo života. Všetci, chváliť Bohu, sa smejali a rozlúčka prebiehala v radosti a pohode.
K tretiemu dňu ma unavilo ležať, začala som prechádzať izbou, sedieť pri okne. Chytil ma lekár, ktorý najprv vybuchol rozčúlením, že nemôžem vstávať.
Zmení to niečo? spýtala som sa.
Nie, odpovedal zmätený lekár. Ale nemôžete chodiť.
Prečo?
Máte telesné výsledky. Nemôžete žiť, no začala ste vstávať.
Uplynuli štyri dni, čo mi boli dopriazané. Neumierala som, ale s chuťou som jedla banány. Cítila som sa dobre. Lekárka však nevedela, čo má robiť. Výsledky sa nemenili, krv zostávala slaboružová, a ja som začala chodiť do haly po televíziu.
Lekárka bola ľútostná. Láska vyžadovala radosť okolitého.
Doktor, aké by ste chceli vidieť tie výsledky?
Aspoň také, povedala a napísala mi nejaké písmená a čísla. Nerozumela som im, no prečítala som ich pozorne. Lekárka si niečo zamumlala a odišla.
Deviaty ráno vtrhla do izby s krikom:
Ako to robíte?!
Čo robím?
Výsledky! Sú také, aké som vám napísala.
Áá odkiaľ viem? A aký je rozdiel?
Hádanka skončila. Presunuli ma do spoločnej izby. Príbuzní už sa rozlúčili a prestali prichádzať. V izbe bolo ešte päť žien, ktoré ležali, zívali do steny a ticho, no odhodlane umierali. Vydržala som tri hodiny. Moja láska sa dusila. Niečo bolo nutné robiť okamžite.
Vytiahla som z pod postele vodný melón, položila ho na stôl, nakrájala a hlasno oznámila:
Melón zmierňuje nevoľnosť po chemoterapii.
Po izbe sa rozšíril vôňa nádeje. Moje spolubývajúce sa neistotne priblížili k stolu.
A skutočne zmierňuje? opýtala sa jedna pri okne.
Áno, potvrdila som istotne.
Melón šťavnatý chrumkalo.
A funguje, povedala ďalšia.
Aj mne aj mne potvrdzovali ďalšie s úsmevom.
Tak teda, prikývla som a začala rozprávať ďalšie vtipné príhody.
O druhej v noci prišla sestra a znechutila sa:
Kedy prestanete sa smiať? Nechcete nechať celú poschodia spať!
Po troch dňoch lekárka neisto požiadala:
Nemohli by ste sa presunúť do inej izby?
Prečo?
V tejto izbe sa všetci zlepšili, v susednej je veľa vážnych.
Nie! zakričali moje spolubývajúce. Nenecháme ich.
Nenechali. Iba prišli ďalší ľudia, aby si sadli, porozprávali sa, zasmiali.
A ja pochopila prečo. V tej izbe žila láska. Objímala každého a prinášala pokoj a útulnosť. Najviac ma oslovila dievča šesnásťročné v bielej šatke, zaväzanej na zadok. Konce šatky vyrážali do strán a robili z nej podobu zajáčika. Mala lymfatický nádor a zdala sa, že sa nedokáže usmiať. O týždeň však ukázala čarovný, hanblivý úsmev. Keď povedala, že lieky začínajú pôsobiť a uzdravuje sa, usporiadali sme slávnosť pri nádherne upravenom stole.
Prichádzajúci lekár sa na nás prekvapene pozeral, potom povedal:
Tridsať rokov tu pracujem, ale niečo také som ešte nevidel.
Obrátil sa a odišiel. Dlho sme sa smiali, spomínajúc na jeho tvár.
Čítala som knihy, písala básne, pozerala z okna, rozprávala sa so susedkami, chodila po chodbe a milovala všetko, čo som videla knihu, susedku, auto na dvore za oknom, starý strom Dostávala som vitamíny. Niečo sa muselo pichnúť. Lekárka so mnou takmer nehovorila, len sa zvlášť pozerala, a po troch týždňoch tiše povedala:
Hemoglobín máte o 20 jednotiek nad normu zdravého človeka. Už ho nebudete zvyšovať.
Nemôžem potvrdiť vašu diagnózu. Uzdravujete sa, aj keď vás nikto nelieči!
Keď ma prepúšťali, lekárka sa priznal:
Bohužiaľ, odchádzate, u nás je ešte toľko ťažkých.
Všetci z mojej izby odišli a úmrtnosť na oddelení klesla o tridsať percent. Život pokračoval, len pohľad naň sa zmenil a zmysel sa zdať taký jednoduchý. Stačí sa naučiť milovať a potom sa tvoje túžby splnia, ak ich budeš tvoriť s láskou. Ak nebudeš podvádzať, závidieť, urážať alebo žiadať niekomu zlo Všetko je jednoduché!
Pretože pravda je, že Boh je Láska! Stačí si to spomenúť a šíriť ďalej. Nech Božia Láska naplní všetkých a všetko!
