Milá svokra, pozývam vás na náš rozvod!
Keď syn otvoril dvere svojho bytu v Košiciach, Alžbeta Jánová, prekročila prah a znepokojene sa opýtala:
— Si sám?
— No áno… — prekvapene odpovedal Janko.
— A kde je Zuzana?! Už odišla? Je to koniec? — Hlas svokry sa triasol od rozrušenia.
— Mami, o čom to hovoríš? — Janko pokrčil plecami, nechápajúc, kam tieto otázky smerujú.
— Takže som prišla neskoro… — Alžbeta Jánová ťažko vzdychla, prešla do obývačky a posadila sa na okraj pohovky, akoby sa bála zabrať príliš veľa miesta. — Neskoro som prišla…
— Mami, čo sa deje? — Janko sa znepokojil, keď v hrudi pocítil hrozbu.
— Chceš mi povedať, že je všetko v poriadku?! — Hodila na neho pohľad plný podozrenia, akoby pred ňou ukrýval nejakú strašnú pravdu.
— A čo, niečo nie je v poriadku? — Janko sa zmiatol, nechápal, kam matka mieri.
— Synok, vysvetli mi hneď, čo je toto za nezmysel?! — Alžbeta Jánová sa vrhla do kabelky, vytiahla pohľadnicu s uvädnutou ružou a rozhodne ju podala Jankovi. — Ráno som to našla v schránke. Pozvanie na rozvod!
Janko zobral pohľadnicu, preletel očami text napísaný úhľadným rukopisom: „Milá svokra, pozývam vás na náš rozvod! Vaša nevesta Zuzana.“ Zamrzol, neveriac vlastným očiam.
— Mami, vážne si myslíš, že je to pravda? — spýtal sa, snažiac sa skryť zmätok.
— A chceš mi povedať, že som si to napísala sama?! — Alžbeta Jánová zlostne mávla rukami, jej hlas sa triasol od urazenej hrdosti.
— Nie, len… Zuzana? Vážne?
— Kto — Zuzana?
— No, tvoja nevesta…
— Janko, prestaň sa vykrúcať! Povedz mi všetko! Došlo u vás až k rozvodu? Veď ste spolu ani rok neprežili! Kde je teraz?
— Mami, upokoji sa, všetko je v poriadku. Zuzana je v práci… asi. Ráno bolo všetko ako obvykle. Toto je pravdepodobne len nejaký vtip. Kvôli polievke, asi…
— Vtip? Kvôli polievke?! — Alžbeta Jánová sa na syna pozrela, akoby úplne stratil rozum. — Chceš mi povedať, že kvôli polievke sa dá takto žartovať?!
— No áno, kvôli polievke, — Janko nepríjemne sa poškriabal na zátylku. — Včera ju prvýkrát varila. No, povedal som, že… nebola moc dobrá. Nie ako tvoja.
— A čo bolo ďalej? — svokra prižmúrila oči, tušiac, že príbeh dostáva dramatický obrat.
— Nahnevala sa, chcela ju vyliať. Potom vyhlásila, že už variť nebude, kým to všetko nesjem. No, ja som v odpovedi povedal, že, viete, podám na rozvod, ak prestane variť. Bolo to ako vtip…
— Vtip?! Povedal si jej o rozvode — ako vtip?! — Alžbeta Jánová vstala z pohovky, jej oči žiarili spravodlivým hnevom.
— No, potom som vysvetlil, že to bol žart, ale hádka sa už rozhorela…
— No to si, syn, celý po otcovi! — rozhodne sa vydala do kuchyne. — Kde je tá polievka? Prineste ju sem!
— Načo? — Janko sa zamätal, nasledujúc matku.
— Budeme ju jesť. Rozumieš?
— Mami, nie je dobrá…
— Ja ti ukážem „nie je dobrá“! Do kuchyne, hneď!
Alžbeta Jánová rozhodným krokom našla hrnček s polievkou, postavila ho na sporák, zapálila plyn.
— Poď sem! — jej hlas znel ako rozkaz generála na bojisku.
— Mami, no… — Janko sa pokúsil namietať, ale zarazil sa pod jej prísnym pohľadom.
— A ešte — prines kľúče od bytu!
— Toto načo? — zarazil sa, nechápal, kam to celé smeruje.
— Priniesť, povedala som!
Janko, sklopenou hlavou, doniesol kľúče. Matka ich okamžite zobrala a strčila do vrecka svojej starej bundy.
— Sadni si za stôl! — rozkázala, nalievajúc polievku do dvoch tanierov.
Ako prvá vzala lyžicu a začala jesť, bez toho aby spustila oči zo syna. Janko neochotne nasledoval jej príklad.
— A toto ty nazývaš nechutným? — Alžbeta Jánová zdvihla obočie, dojídajúc svoju porciu. — Normálna polievka!
— No, tvoja je lepšia… — zamrmlal Janko, búrajuci lyžicu v tanieri.
— Ja mám tridsať rokov skúseností! A tvoja žena sa len učí! Rýchlo vezmi lyžicu a jedz, kým neostudne!
Päť minút pri stole vládlo hrobové ticho, prerušované len zvukmi lyžíc a občasným usrknutím. Keď Janko dojedal, natiahol ruku:
— Mami, dojedol som. Daj kľúče.
— Nedám, — Alžbeta Jánová sa prefíkane usmiala. — Najprv splníš domácu úlohu.
— Akú úlohu? — Janko sa zhrozil.
— Takúto. Tam, na poličke, je kniha „Kuchárske majstrovské diela pre celú rodinu“. V nedeľu prídeme s otcom k vám na návštevu. A ty, môj milý, osobne uvaríš tri jedlá z tejto knihy!
— Ja?! — Janko sa takmer zadusil. — Veď mám ženu!
— Nie, nie, synček. Tvoja žena maximálne nakrája cibuľu. Všetko ostatné je na tebe. A ja jej pochválím polievku. A ty… Rozvod mu chýba! Chceš, ako sme s tvojim otcom — ži s ňou dvadsať rokov, potom sa rozprávaj!
— Rozumiem… — zabručal Janko, sklopivší pohľad.
— A bez rečí! A ak si náhodou myslíš, že sa vyhneš — otec z teba stiahne tri kože. Veď vieš, ako rád dobre jesť…
Alžbeta Jánová vstala od stola, hodila na syna posledný prísny pohľad, plný materskej odhodlanosti. A v jej duši burácalo: Ako ochrániť túAlžbeta Jánová pri odchode ešte raz obrátila hlavu a pomyslela si, že ak syn nepochopí, čo je skutočná láska, sama mu to raz dobre vysvetlí.
