Miška vyhnali… Zasa… Tretíkrát za jeho krátky život… Nemal na ružiach ustlané… A to navždy zmenilo jeho život…
Miška vyhodili. Znovu. Tretí raz, hoci ešte ani rok neoslávil. Tri rodiny, tri neúspechy. Najprv ho odovzdali známym, potom známym známych. A napokon…
Potom len vyšli s ním von veľká paneláková brána na sídlisku v Bratislave, zafúkalo a človek s chladnými očami sa nezastavil. Miška spustil do zeleného kontajnera na Továrenskej a rýchlo zmizol. Aby nenašiel cestu späť. Ale Miško pekne všetko pochopil. Nebol nerozumný. Videla to v mužovej tvári.
Pani domu plakala, keď Miško poškriabal jej nový gauč poťahovaný modrou kožou drahý, za päťsto eur. Sama vyniesla rozsudok. A pán? Ten len vždy prikyvoval. Vzal ročného kocúra pod pazuchu a vyšiel v zime s ním pred dom.
Miško by za ním nebežal. Nie, on už všetko poznal. Všetko stratené. Aspoň keby sa rozlúčili po ľudsky, pohladili, pošepli prepáč. Takto to bolo, akoby vysypali z vedra zhnitú kapustu.
Miško vzdychol a prehrabával haraburdy v kontajneri. Našiel kúsky starého kurčaťa, obhrýzal ich pod chladným nebom. Vytiahol sa a sadol si vedľa veľkého zeleného kontajnera, oči k slnku.
Žmúril, ale neuhýbal. To jasné belavé koleso hrelo, a jemu to bolo tak vzácne. Posledné lúče jesene, zimy, leta, všetkých stratených ročných období v jednej chvíli. Tenký ľad na duši sa roztopil… ale nové srdce zamrzlo.
Večer, noc prišla po západe. Vietor lisoval mráz do každej štrbiny.
Miško, veľký ryšavý kocúr, zamŕzal pod zeleným kontajnerom pri Továrenskej. Nevedel, kam ísť, kde sa schovať, v tráve iba spadané bukové listy. Skočil do kopy lístia, zvinul sa do klbka. Bolo príliš chladno, triasol sa, až mu začali stuhnúť fúzy a srsť. Potom… keď vietor fúkal a z oblohy už padala inovať, akoby mu bolo zrazu teplejšie. Hlas v ňom mu šeptal milé slová, kolísal do sna.
Zaviň sa, spi, spi, spi… Zabudni, zavri oči na všetky bolesti… Len spi…
Cítil, ako sa mu vracia teplo do stŕpnutého tela. Bolo to také jednoduché. Stačilo sa vzdať. Načo sa brániť? Zajtra zasa zima, hlad, nechcenie žiť, túžba už nikdy neotvoriť oči.
Pouličné lampy na ulici zablikali v diaľke. Naposledy otvoril oči na to mäkké svetlo. To svetlo často sledoval z okna svojho bývalého domova. Miškove oči naposledy zaiskrili, blikali v tme.
Lenže práve toto svetielko si všimla malá ryšavá dievčatko s menom Zuzka. Šla domov s otcom cez nočnú Bratislavu. Chytila ho za rukáv.
Tam povedala. Tam v lístí niekto je.
Nik tam nie je zamrmlal premrznutý otec. Poď už! Je mi zima!
Pokúsil sa ju odtiahnuť od tmavej hromady lístia, ale Zuzka len odvrkla plecom.
Videla som ho! Svetlo!
Svetlo v kôpke hnilého lístia? čudoval sa otec.
Lenže Zuzka už bola pri lístí a rozhŕňala ho, až našla… ryšavého kocúra.
Oci! zakričala. Veď ho vidím! To je on!
Kto je? priblížil sa otec.
Pozeraj! ukázala a pokúsila sa zdvihnúť stŕpnuté telíčko.
Nechaj ho. povedal otec nevľúdne. Veď už je mŕtvy. Nebudeme predsa ťahať domov mŕtveho kocúra.
Nie je mŕtvy! zašepkala Zuzka. Viem to, žije. Videla som svetlo v jeho očiach!
Svetlo v očiach mačky?! mykol plecami.
Prišiel ešte bližšie, chytil ryšavé telo a skúšal nájsť tep.
Miško veľmi túžil spať. Viečka mu ťahala únava, telom sa rozlialo zvláštne teplo. Vo vnútri mu hlas šepkal: Spi, spi, spi… Neotváraj oči.
Ale cez ten vnútorný chlad pretiekol tenučký detský hlások:
Svetlo v jeho očiach…
Čo odo mňa chcú? Prečo mi nedajú už spať? pozrel s vypätím síl.
Pozri! zakričal tenký hlas Zuzky. Ty si videl?! Zasa zasvietil! Svetlo!
Otec prekvapene zdvihol kocúra, odmotal z kabáta vlastnú hrubú bundu a zabalil Miška, zamieril domov.
Zuzka bežala pri ňom, popoháňala kroky.
Rýchlejšie, ocko, prosím, je mu zima!
Zašuchli vchodovými dverami a piate poschodie rozsvietilo svetlo.
Miška kúpali v teplej vode, napájali ohriatym mliekom. A Zuzka ho prehovárala:
Len nezomri… Prosím, zostaň so mnou…
Ľad na srsti sa topil, i v duši sa roztopil.
Veľký kocúr v úžase sledoval, ako sa oňho starajú celkom cudzie ruky. Teraz jeho teplo nevznikalo z radiátorov, ale z malého detského srdca.
Vonku pod bránou ticho stál niekto, kto občas prichádza na pomoc. Pozeral na okná piateho poschodia, zamyslený.
Čo môžem, to robím… Čo môžem…
Chvíľu stál a napokon si pomyslel:
Svetlo… To nevidí každý. Nie každý ho má. A nie každý, kto ho vidí, si ho dokáže udržať.
A Miško, keď sa pozeral do Zuzkiných ryšavých očí, nemyslel na krásu človeka, na veľkosť ľudskosti. To myslia ľudia. On mal v hlave svoje.
On videl svetlo. Svetlo v jej očiach.
