Maťko
Vierka, zbláznila si sa?! Ak ťa pani správcová chytí, utopí ťa v lyžici vody!
Janka, kam by som ho dala? Vyhodiť? Veď je to živé stvorenie! Je mi ho ľúto!
Nuž, ono žije, ale o tebe by som si už taká istá nebola, ak ho necháš u nás.
Janička moja, no prisámbohu! Veď to nie je žiaden tiger, ale len maličké mačiatko. Nech si tu chvíľku pobudne, prosím!
Čo ma prehováraš? Jana sa zasmiala a pohladila maličkú ryšavú hlavičku nečakaného člena domácnosti. Myslíš, že mi ho nie je ľúto? Kde si našla tohto chudáčika? Aký je len vychudnutý! A určite je chorý, pozri, hlavu ledva drží. Poklad jeden!
Po práci som šla cez park Vierka omotala nájdené mačiatko do dlhého šálu, ktorý jej uplietla Jana ležalo tam na chodníku. Neviem, či sa dovlieklo z kríkov, alebo ho tam niekto nechal. Celého ho už zapadával sneh. Skoro by som ho nevidela, keby nebolo také ryšavé. Zobrala som ho, bolo ľadové, myslela som, že už nedýcha. Ale potom som videla, že žije. Chytila som ho a bežala do internátu. Viera sa rozosmiala, naliala mlieko do smaltovaného hrnčeka a dala ho zohriať. Správcová na mňa pozerala, keď som okolo nej preletela, akoby videla ducha.
Tak to čakaj návštevu. Vierka, len si spomeň, ako minule vyháňala Simonku, keď priniesla mačku! Takmer ju vyhodila. Po poriadku musí byť! Žiadne zvieratá v internáte!
Janička, ale ty nás neprezradíš? Viera s obavou zastala vo dverách. Ak príde bezo mňa, schovaj ho. Len mu zohrejem mliečko.
Šupaj! Jana schmatla šál s mačiatkom, vyklopila zo svojho košíka pletenie a zatvorila košík, mrkla na Vieru a zaspievala: Nič som nevidela, nič neviem, nič nepoviem! Bež, neboj sa!
Viera odišla a Jana sa naklonila nad košík a pokrútila hlavou:
No to je teda šťastie! Ryšavé, hanblivé… Dýchaj, malé! Vierka je dobré dievča, keby sa ti niečo stalo, bude plakať ešte mesiac. A to mi netreba…
Mačiatko mlčalo. Ledva dýchalo, oči malo zatvorené a na Janine slová vôbec nereagovalo.
V izbe sa pomaly stmievalo. Janu nebavilo rozsvecovať svetlo, ona vždy milovala tento čas večer pred sebou, oddych, kniha alebo rozhovor s Vierkou, vypýtať sa, ako je na tom so Štefanom. Jana si povzdychla. Vierke to vyšlo! Má chlapca a ešte ju aj ženiť volá. A ona, Jana? Sama. Aj tak, kto by ju? Veď je ako dub, vysoká babka jej tak vravievala, keď napravovala spravodlivosť medzi troma mladšími bratmi. Teraz už sú dospelí, najstarší sa už stihol oženiť. Dobrú dievku si našiel. Nie dávno bola Jana na svadbe v rodnej dedine. A ona? Stále sama. A nikde v dohľade žiaden chlap. Príliš výrazná pre tunajších chlapcov. Výška, postava… Kdeže by sa tu vzal nejaký slovenský hrdina, čo by jej stál po boku? Možno babka dobre vraví, má ísť domov? Ale načo? Chlapov v dedine viac niet. Robota akurát tak na farme. Škoda, že sa toľko učila? Vo fabrike si ju vážia, na dovolenku dostala poukaz. Jana zatriasla hlavou a zaháňala smútok. Svadba? To stihne! Veď raz sa tu niekto nájde!
Vierka sa vrátila a hľadala kvapadlo, nech nakŕmi mačiatko. Piť z misky nevládalo, len sa dotýkalo čumákom, ale silu na pitie už nemalo. Jana, čo odložila knihu, prebrala to ryšavé klbko:
Daj sem!
Nabrala mlieko do kvapadla, pridržala mačiatku hlavičku a prudko Otvor papuľku! Neťahali ťa sem, aby si tu hladom zahynul!
Mačka sa dávila a prskala, no predsa začala piť.
Toho kocúra nazvali Miško. Takmer rok o ňom pani správcová netušila, kým ho raz nevidela ako ryšavý blesk prebehnúť cez otvorené okno na prízemí.
Čo to má byť?!
Jej krik zburcoval celý internát.
Pani správcová, prosím! Veď ste ani netušili! Je rozumný, chytá myši!
Aké myši? Veď máme ukážkový internát!
No to hej Jana založila ruky na prsiach, zamračene si prezrela vedúcu a zadným krokom schovala Miška poza chrbát. Aj myši máme ukážkové, tučné a vykrmené! Miško mi ich ráno vyrovná k posteli, skoro každý deň. Nabudúce vám ukážem, aby ste na jeho poľovnícke úspechy bola právom hrdá. Môžem aj pána riaditeľa zavolať, nech sa pozrie.
Mária! To sú reči! pani správcová zjemnila tón, pozrela prísne na Vierku: Tvoje dielo? A keď sa vydáš, kam ho dáš?
Neviem Viera zobrala kocúra na ruky má ma rád, ale za paničku si volí skôr Janu. Bude mu za ňou smutno…
Ale choď! pani správcová sa zasmiala. Ako o chlapovi rozprávaš! Vierka, je to mačka! Kde kŕmia, tam je dobre.
To sa nezdá! On, čo ho uhladkávam kadejako, len k Jane ide. Vierka podala kocúra Janke a objala správcovú. Necháte ho tu, prosím?
Ty líška jedna! pokrútila prstom vedúca. Ale nech ho niet vidieť ani počuť! Inak nás vyrazia všetkých.
Vierkina svadba bola ako sa patrí a Jana zostala v izbe s Miškom sama. Dni začali plynúť pomalšie a smutnejšie. Pani správcová nespchala k Jane podsunúť ďalšiu spolubývajúcu. Starý internát mal svoje dni zrátané. Dievčatá dúfali, že čoskoro dostanú izbu v novom. Stavba sa občas pohybovala, občas stálo všetko. Jana cez víkendy chodila pomáhať stavať. Prechádzala sa chodbami a predstavovala si budúcnosť. V jeden taký deň stretla niečo, čo považovala za osud.
Rudolf, tiež prišelec, síce domáci benjamín, zdržiaval sa pri rodičoch do ich smrti a potom presídlil do mesta. Tu nemal nič, ale žilo sa mu tu veselšie. Okolo bolo dievčat dosť, no Rudolf mal svoj plán ženu hľadal, ale s niečím na začiatok izba, aby mal kto pomôcť. Jana medzi jeho kritériá nepasovala, ale krásu tej vysokej ženy, čo naň pozrela zhora a prešla okolo, nemohol ignorovať.
Jeho neohrabaný dvorenie Janu pobavilo.
No pane Bože, kde ja takého? Veď ho budem hladkať po hlave, o hlavu nižší! smiala sa Vierke, čo ju prišla pozrieť.
Jana, nehľadaj v tom výšku! Aký je, veď to je dôležité!
Neviem. Jana zvážnela a sklopila oči. Neviem, Vierka.
Pozerala, ako jej kamarátka ťažko vstáva, hladká Miška, čo sa rozvaľuje na posteli a objíma veľké bruško.
Ťažko ti? Jana vybrala pohár s medom od brata.
Ani nie, len zvláštne. Ako by som bola na stanici, čakajúc, kam ma vlak zavedie. Stála by som tam a dúfala nech už ide. Viera prijala med, objala kamarátku a rozlúčila sa s kocúrom: Daj na ňu pozor, Miško!
Možno Vierkino tehotenstvo, možno Janina dlhotrvajúca samota Rudolf čoskoro chodil do izby pravidelne. Miško ho nemal rád. Toliko sa nahrbil a syčal na každú návštevu. Potom vyskočil na parapet a sedel tam, pripravený skočiť na hosťa. Jana otvárala okno a posielala ho von, vedela, že sa ráno kocúr vráti a dlho sa jej nebude dať pohladkať. Nechápala, čo sa s ním deje.
Žeby žiarlil? pýtala sa pani správcovej, keď k nej Miško chodil v tie večery, keď Rudolf prišiel.
Možno áno. Ale možno niečo tuší, bacha na neho, Jana. Nenechá ťa len tak.
Nerobte si starosti, pani správcová. Nebude. Pevne tomu verím.
A mala pravdu.
Prvé ranné nevoľnosti ignorovala. Zhnité mlieko, jasno, huby od švagrinej už stihli postáť v pohári. Ale týždeň, dva, nič nezaberalo neustále hladná a unavená. Stretla Vierku s kočíkom a vtedy jej to docvaklo.
Janka! Ako si to len vyriešila?! Vierka zaťala ruky do vlasov. Koľký mesiac? Vie on o tom?
Jana stála oglejená správou. Myšlienky sa jej v hlave motaly ako zvončeky a niekde v hĺbke zrazu počula tichý hlas správcovej:
Ej, dievka… Pozor!
A ten tichý hlas ju akosi uzemnil. Bez slova urýchlila krok domov. Treba povedať Rudolfovi. Voľný život skončil, treba myslieť na budúcnosť.
Ale budúcnosť musela riešiť sama.
Prepáč, Jana, ale nie. Odkiaľ mám istotu, že je to moje dieťa? Nesúhlasím. Rudolf odkopol kocúra, ktorý sa po ňom rozbehol. Choď preč!
Miško sa vyšmykol, ale s perami za Rudolfovou nohou. Jeho výkrik Janu prekvapivo pobavil:
Nechaj, Miško, ešte by si sa otrávil! Takú hnusobu doma nepotrebujeme.
Sedela dlho, pozerajúc na dvere, za ktorými zmizol Rudolf. Miško sa jej obtieral o nohy a nakoniec vyskočil na kolená, čo mu nikdy nedovoľovala. Tam sedel a ticho pradl, kým ho neposlala preč.
Dosť už bolo smútku. Idem si dať čaj. Horúci.
Svojho syna, Mareka, zapísala len na seba. Pri vypísaní rodného listu, keď sa jej sestrička pýtala na otca, Jana chladne odvrkla:
Nemá otca. Nikdy nemal. Má mamu. To stačí.
Vierka pripravila výbavu, pani správcová zohnala kočík a behala za riaditeľom fabriky, nech Janine vybojuje lepšiu izbu. Ale stavba opäť stojí, riaditeľ len rozpažil rukami:
Pomohol by som rád, ale nemôžem. Zatiaľ tak vydržíte. Potom uvidíme.
V izbe bolo chladno, nech Jana zápchala každú škáru. Preto neodháňala kocúra od Mareka, ktorý hneď pochopil, že tento maličký krikľúň je jeho starosť. Priliezol k nemu a ten okamžite stíchol pri teple svojej ryšavej pestúnky. Jana sa na tú lásku dívala, smiala sa a vždy Miškovi niečo dobré podhodila, hoci peňazí malo. Nebyť bratov, celkom by sa stratila. Rudolf zmizol, odsťahoval sa nevedno kam, Jana po ňom netúžila. Pomoc by nežiadala a zdravie duše tiež nestojí za otravu. Vymazala ho z pamäti, nechala si len to najlepšie syna.
Rodina prišla celá, len čo sa Jana s Marekom ocitli doma.
Pekný chlapisko! Celý ty, Jana!
Jana ich počúvala a bola na pokraji sĺz, čo nebolo u nej obvyklé. Nik ju neodsúdil, naopak, švagriná ju na kuchyni objala a pošepkala:
Dobre si urobila, že si rodila! Už nebudeš sama. Dobré chlapa nájdeš, uvidíš. Nie všetci sú hajzli. A o Mareka sa neboj. Pomôžeme, vždy. Vyrastie z neho chlap, jasné že áno.
Rodina držala slovo. Každé dva týždne niekto z bratov prípadne s darmi. Jana rozkladala tašky a potajomky si utierala slzy. Aké málo človek potrebuje. Len vedieť, že nie je sám. Že sú ľudia, ktorí ťa milujú a nedajú tvoje dieťa napospas, ale prijmú ho za svoje. V takých chvíľach sa na seba hnevala za slzy, no bola rada, že nie je sama.
Jasle pre Mareka boli skúškou. Často bol chorý a Jana sa trhala medzi prácou a domácnosťou. Nebyť pomoci pani správcovej a Vierky, bola by to vzdala a šla späť na dedinu. Ale nechcela žiť v dome brata. Ťažko by im zavadzala.
Sedávala pri postieľke syna, čo spal roztrúsený od teploty, a v duchu spomínala na svoju nesplnenú lásku. Už veľmi dobre vedela, čo chce od toho, kto, možno raz, vstúpi do jej života. Nešlo už o rečičky a sľuby hľadala niekoho, kto jej v tichosti podá čaj, vyženie ju spať a povie:
Choď si oddýchnuť, ja postrážim malého.
A zoberie ich cez víkend do ZOO, kúpi Marekovi balónik, pochváli jej polievku a priskrutkuje policu, čo mesiace zavadzia v kúte. Bude s nimi. Vždy.
A hotovo. To je rodina, akú si predstavuje.
Na Janu prichádzal spánok ako nečakaný hosť, sklonila hlavu na stôl pri synovej postieľke a spala skrútená.
V jednu takú noc sa stalo niečo, čo obrátilo celý jej život naruby a konečne zavŕšilo jej príbeh s tým správnym koncom.
Marek bol chorý tretí deň. Teplota neustupovala, Jana už bola na pokraji síl. Lekárka z detskej ambulancie, čo bývala v bloku oproti, chodila denne. Po kontrole vždy len povedala:
Robíte všetko správne. Počkajme. Je silný, vydrží.
Jana držala syna na rukách, ktorý sa na chvíľku ukladal spať, potom zas plakal od bolesti ucha. Viera večer doniesla kastról horúceho vývaru, objala Mareka a pohladkala mu čielko.
Aký horúci!
Teplota neklesá, aj keď skúšam všetko.
Možno je to dobre? Ak je, organizmus bojuje. Tak vravia doktori.
Viem. Ale mne sa ťažko naň pozerá, keď trpí.
Prejde to! Ale ty, ak sa zmorduješ, osohu mu nepridáš. Najedzte sa a poďte spať, ráno múdrejšie.
Jana prikývla a chystala synovi obklad, zatiaľ čo Viera potichu odišla.
Miško, čo ležal v postieľke pri Marekovi, mu hýbal chvostom a nedal sa chytiť. Malý si s ním pobral a zaspal ešte pred dokončením obkladu. Jana váhala, či ho budiť, ale radšej ho nechala spať.
Dotkla sa hrnca na stole, vzala ho a odišla do kuchyne zohriať vývar. Keď začula krach, detský plač, všetko pustila a letela späť do izby. Vbehla, stŕpla hrôzou, potom chytila nízku stoličku a bežala na pomoc kocúrovi.
Obrovský potkan zvádzal boj na život a na smrť. Miško okolo neho krúžil ako blesk, ale už mal natrhnuté ucho, bok mal dorezaný. Jana chcela seknúť, ale Miško potkanovi vyskočil na krk. Tak silno ho držal, že ho nemohla odlepiť.
Miško, pustíš! Už máš, vyhral si!
Kocúr len detsky vzlykol a pustil, ledva sa odvlečúc k postieľke, kde plakal Marek. Jana chytila syna a skoro odpadla hrôzou, keď uvidela vedľa neho ďalšieho potkana, síce menšieho, no aj tak obrovského. Chytila Mareka, otvorila dvere a zakričala na celý chodbu:
Pomoc!
O hodinu, zabalená v kabáte a s Marekom rýchlo odišla k pani správcovej. Tá jej odovzdala kľúče od svojej byt a sľúbila, že dohliadne na kocúra.
Aký bordel! Potkany! Len pred časom sme ich trávili! Viera zúrila, že v starej budove už nič nezmôže.
V izbe upratala, Miška vzala do svojej služobne a začala mu ošetrovať rany.
Hrdinský si, Miško! Dobre, že som ťa nechala! Takých mačkov je málo.
Miško ležal a ledva dýchal, nič nejedol, čo Viera hneď považovala za zlé znamenie. Ráno skončila službu a išla oznámiť Jane, že s Miškom je zle.
Dohliadnete mi na Mareka? Jana sa začala rýchlo chystať. Kde je tu veterinár?
Správne, Jana! Je tu veterinárna ambulancia o ulicu ďalej, skús tam.
Jana naozaj bežala. Miško ležal na koberci pri jej posteli a sotva dýchal.
Miško! Počkaj, hneď! Už som tu!
Dobehla na veterinárnu kliniku, odsunula mladú sestru v bielom a žiadala:
Veterinára! Najlepšieho! Okamžite!
Dievča chcela protestovať, ale keď pozrela na Janu, prikývla, odkázala ju na lavičku pri stene a zmizla.
Jana držala Miška, sledovala každý jeho nádych, bola by si aj sama išla po lekára, keď sa dvere otvorili a dnu vošiel muž-skoro obor.
Čo máme? jeho bas zvonil miestnosťou a Jana strnula.
Spamätala sa, keď sa na ňu upreli lekárove oči, podala mu kocúra:
Tu…
Kto mu to urobil? jemne ho prebral z jej rúk, pozrel na rany.
Potkany.
Na túlavého nevyzerá. Veď je ako cukríček.
Môj je.
Kde prišiel k potkanom? Vonku?
Nie, v izbe.
No toto.
To tu budete dlho vypytovať? Jemu je zle! Jana vybuchla v slzách. Miško bol na rukách lekára taký biedny, že sa jej zvieralo srdce. On mi syna zachránil! Pomôžte mu!
No, kričať nemusíte. Ja som Štefan. A vy?
Jana!
Tak dobre! Poznáme sa. Nabudúce radšej ticho. Lepšie sa pracuje.
Veterinár pokrútil hlavou, ale usmial sa:
Pomôžeme vášmu Miškovi! Nebojte sa!
O pár rokov neskôr veľký ryšavý kocúr ticho vojdep do detskej, obíde každý kút a vyskočí do postieľky pri pohovke, na ktorej bude spávať Marek. Malá Kristínka, keď zacíti teplý kožúšok, otočí sa a chytí ho do ručičky. Miško ticho pradie a dievčatko už nezbadá, ako za ním do izby vkročí rodičia. Jana upraví perinu synovi, dievčatku natiahne papučku, privinie sa k mužovi:
Peknú pestúnku máme, čo povieš, Štefan?
Lepšiu by si nenašla! Štefan poškrabká Miška za, kedysi ním operovaným uchom Takíto kocúri sú na nezaplatenie.
On je už zlatý! Vidíš, aký žiari.
Miško žmurkne na Janu, natiahne sa ku Kristínke a objíme ju labou. Jana zhasne lampičku, zavolá manžela a tíško zatvorí dvere. Jej deti nikdy nemali strach z tmy vedeli, že Miško je vždy nablízku. S ním sa naozaj nebolo čoho báť.
