Ferko
Vierka, ty si sa zbláznila! Pani správkyňa ťa za toto zožerie!
Janka, kam by som ho mala dať? Vyhodiť na ulicu? Je mi ho ľúto, veď je živý!
On je síce živý, ale s tebou si už istá vôbec nie som, ak ho tu necháš.
Janička, moja zlatá, no prestaň už, prosím ťa! Veď to nie je žiadny tiger, len mačiatko! Aspoň na chvíľku, nech pobudne, dobre?
Čo ma prehováraš? Janka sa zasmiala a pohladila maličkú ryšavú hlávku nečakaného hosťa. Myslíš, že mi ho nie je ľúto? Kde si takého chudáčika našla? Veď je celkom vychudnutý! A asi aj chorý, ledva drží hlavu. Poklad!
Poďme! Vierka, strhla z vešiaka dlhý šál, ktorý jej uplietla Janka, a zabalila doň nájdené mača. Dnes som išla zo smeny cez park. Ležal rovno na chodníku. Či vyšiel z kríkov, alebo ho tam niekto vyhodil, ktohovie. Všade bolo nasnežené, ledva som ho videla. Nebyť toho ryšavého kožúška, nevšimla by som si ho. Zdvihla som ho, úplne studený, zdalo sa mi, že ani nedýcha. Potom sa prebral, tak som ho vzala a bežala rovno sem na internát. Vierka sa uškrnula, keď liala mlieko do plechového hrnčeka, aby ho ohriala. Pani správkyňa na mňa pozerala ako na zjavenie, keď som tak prebehla okolo nej.
Tak to čakaj návštevu. Ach, Vierka, tá ti zasa vykrúti uši! Pamätáš, ako kričala na Lidu, keď si dovliekla mačku? Skoro ju vysťahovala! Na internáte zvieratá nesmú byť!
Janička, ale ty ma práskať nebudeš, že? úprimne sa spýtala Vierka medzi dverami. Ak by sem vošla bezo mňa, prosím, schovaj ho. Len mu ohrejem mlieko a hneď ho vezmem späť.
Už choď! Janka zobrala šál s mačaťom zo stola, upratala si priadzu do košíka a veselo zanôtila: Nič som nevidela, nič neviem, nič nepoviem! privrela košík a žmurkla na Vierku. Bež už, neboj sa!
Keď Vierka odišla, Janka sa naklonila nad košík a potiahla kútikom úst:
To sa nám teda pošťastilo… Ryšavé-nesmelé. Poď, dýchaj! Vierka má dobré srdce, ak by sa ti niečo stalo, nahnevá sa i vyplače. Potrebujem to?
Mačiatko mlčalo. Ledva dýchalo, oči malo zatvorené a na Jankine slová nereagovalo.
Izba sa pomaly potápala do večerného šera. Janka nechcela rozsvietiť svetlo, ľúbilo sa jej takto, v tichu. Pred sebou mala celý večer. Vždy sa tešila, že keď je doma, môže si niečo prečítať alebo poklebetiť so Vierkou a opýtať sa na jej Miška. Ach, ona má šťastie má chlapca a už aj zásnuby. A Janka? Nikto. Veď kto ju chce takú dlhú? Vierka, tá je ako bábika, vrkoče do pása, oči ako studničky. Krásavica! Janka je podľa babky silná ako kôň; ešte keď mala troch mladších bratov, vždy ich naprávala jedným pohľadom či slovom. Teraz už sú dospelí, najstarší sa minule oženil. Bral si dobré dievča. Janka bola pred mesiacom na svadbe na dedine, a teraz? Zasa sama a nikde žiaden poriadny muž. Príliš je výrazná na chlapov z mesta. Silná, vysoká, urastená kde vziať takého chlapa, čo by sa k nej hodil? Možno má babka pravdu, keď ju volá domov. Ale čo by tam robila? S chlapmi je na dedine bieda a práca žiadna, len družstvo. To všetko sa učila zbytočne? V továrni v meste si ju vážia, keď šla na dovolenku, ešte aj poukaz dostala. Janka zavrtela hlavou a zaháňala smutné myšlienky. Čas na všetko, veď aj na lásku ešte príde rad.
Vierka sa vrátila a hľadala pipetu, aby mohla mačiatko nakŕmiť. Z misky piť nevládalo, len bezradne kutralo ňufáčikom. Janke bolo Vierky ľúto a odložila knihu, zobrala ryšavca do rúk:
Daj sem!
Nabrala mlieko do pipety, jemne pridržala mačiatku hlavu, otvorila mu ústa a šibla:
Tak! Nože jedz, nie pre nič si ťa sem doniesla! Tu neodchádzaj od hladu, kamarát!
Mačiatko sa zadrhávalo, kašlalo, ale začalo sa konečne naťahovať po mlieku.
Mačka pomenovali Ferko. Pani správkyňa Daniela netušila takmer rok, že v izbe žije niekto okrem dvoch dievčat, až kým raz nezbadala, ako cez pootvorenú ventilačku v prvom poschodí prebehla z vonku ryšavá šmuha s huňatým chvostom.
Čo to má znamenať?!
Jej hlas zburcovalo celé poschodie.
Danielka, prosím vás, veď ste ani netušili, že máme mačku! Je úžasný, chytá myši!
Aké myši? Na našom exemplárnom internáte žiadne myši nemáme!
No, to iste! Janka si prekrížila ruky na silnom hrudníku a premerala správkyňu prísnym pohľadom, zatiaľ čo nohami zablokovala Ferkovi cestu za seba. Aj tie naše sú ukážkové! Celkom vypasené, Ferko ich ráno rád poukladá vedľa mojej postele, každý deň. Nabudúce vám jedného ukážem. Alebo aj pánovi riaditeľovi, nech si pozrie jeho úlovky naživo.
Mária! Toľko rečí! Daniela si odfrkla a kriticky sa pozrela na Vierku. To je tvoja zásluha? Keď sa vydáš, kam ho dáš? Zoberieš?
Neviem… Vierka zobrala kocúra do náručia. Má síce mňa rád, ale za paniu uznáva Janku. Bude sa mu cnieť…
Ale, prosím ťa! Daniela sa nečakane rozosmiala, pohliadla na zaskočenú Vierku. Rozprávaš o ňom ako o chlapovi! Vierka, to je kocúr, kde ho nakŕmia, tam je rád.
No jasné, len neviete! Ja sa s ním hrám, ale on chce byť stále pri Janke, Vierka podala kocúra susedke a objala správkyňu okolo ramien. Tak čo poviete? Smie zostať?
Ty si teda líška! správkyňa zamávala prstom. Ale pozor! Ani slovo, ani chlp po ňom tu. Inak nás aj mňa aj vás vyhodia a budú mať pravdu.
Vierkina svadba prebehla poriadne a Janka s Ferkem ostali sami. Dni plynuli pomalšie, smutnejšie. Daniela neponáhľala nasťahovať ďalšiu spolubývajúcu. Starý internát už dosluhoval, dievčatá len snívali o izbách v novom, ktorý sa staval len pomaly. Janka cez víkendy so všetkými chodievala pomáhať robotníkom. Prechádzala chodbami a snívala, ako to tu bude, keď bude všetko hotové. Na jednej z takých prechádzok stretla aspoň si to myslela svoju osudovú známosť.
Matej, podobne ako ona, bol cezpoľný. Najmladší v rodine, ostal doma, aby doopatroval rodičov. Po ich smrti sa presťahoval do mesta. Tu nemal nič, len dobrú náladu a chuť do života. Dievčat mal na výber, ale Matej mal vlastné plány: chcel si nájsť ženu s výbavou a bývaním. Janka sa medzi tieto podmienky veľmi nehodila. No keď ju Matej prvý raz uvidel, nemohol odísť bez povšimnutia.
Jeho neohrabané snahy Janku najskôr rozosmievali.
Bože môj, taký drobný! Veď ho pohladkám po hlave, keď budem pri ňom stáť! Kam to chodím! Janka sa smiala, keď to rozprávala Vierke, ktorá ju raz prišla navštíviť.
Janka! No a čo! Veď nejde o výšku, ale o človeka!
Neviem… Janka zvážnela a sklopila oči. Sama neviem, Vierka.
Dívala sa, ako Vierka s ťažkosťou vstáva, pohladí Ferkovi už pekne veľké bruško a odchádza domov.
Ťažké? Janka vytiahla pohár medu, ktorý jej poslali bratia.
Ani nie. Vieš, je to zvláštne. Akoby som stála na stanici, čakám na dobrý vlak. Len nech už príde… Vierka si vzala pohár, pobozkala kamarátku a zamávala Ferkovi: Čau, Ferko. Dávaj na ňu pozor!
Či už Vierkina guľa, či Jankina samota, len o chvíľu Matej chodil do malej izby často. Ferko ho nemal rád. Syčal, hrbil sa, liezol na parapet a šľahal chvostom, vždy pripravený brániť pani. Janka ho vyháňala na chodbu, lebo vedela, že až po tme sa k nej vráti, dlho sa ale neozval, ani sa nenechal pohladkať, odmietal jesť. Janka nechápala, čo sa s ním deje.
Žeby žiarlil? zasmiala sa Daniela, ktorá mala Ferkovi hneď rada, keď Matej prišiel k Janke.
Možno aj áno. Alebo vytuší niečo. Janka, dávaj si pozor s tým tvojím. Ktovie, čo z toho bude. Pohrá sa a odíde, a ty potom?
Nebojte sa, Daniela, on nie je taký. Neverím tomu, odpovedala Janka vážne.
Hm… Dávaj si pozor, devča, tebe žiť.
Aj Ferko, aj správkyňa mali pravdu.
Najprv Janka ignorovala rannú nevoľnosť. Čo už, kefír bol trpký, aj huby, čo jej poslala švagriná, nestáli za veľa. No keď to trvalo ďalší týždeň, začala tušiť, čo sa deje. Sťažovala sa Vierke, ktorá už tlačila pred sebou kočík, a vtedy jej to došlo.
Janka! Ako si to dopustila?! Vierka vytreštila oči. Vie o tom?
Janku zaplavili myšlienky. Začula v hlave ten Danielin hlas:
Dávaj si pozor…
Práve toto tiché varovanie ju prebralo. Prikývla Vierke, zrýchlila krok domov; musela to povedať Matejovi. Voľná sloboda sa skončila, bude treba myslieť na budúcnosť.
No, vyzerá, že tú budúcnosť si bude musieť zariadiť sama.
Prepáč, Janka. Ale nedá sa, neviem, či je to vôbec moje dieťa. Ja s tým nesúhlasím. Matej prišiel ku kocúrovi, ktorý sa mu vrhol na nohu; odkopol ho brutalne stranou. Uhni!
Ferko sa ešte otočil a zahryzol sa do jeho nohy. Matej zreval, Janka sa uškrnula:
Kašli naňho, Ferko! Ešte sa ním otráviš! Takéto niečo tu nechceme. Nech si ide.
Ešte dlho sedela stŕpnutá na stoličke, hľadela na zatvorené dvere a Ferko chodil okolo jej nôh, kým si nezosadol priamo na jej kolená, čo mu inokedy nedovolila. Sedel jej na nohách a pradlil, kým ho neposlala preč.
Dosť smútku, stačí. Dám si čaj. Horúci.
Syna si Janka napísala len na seba. Keď jej pracovníčka zapisovala do rodného listu, Janka sebavedomo povedala:
Otec? Nemá. Nikdy nemal. Stačí, ak má matku.
Vierka pripravila výbavu a Daniela zohnala cez známych kočík, často chodila za riaditeľom fabriky, aby Janke vybavila lepšiu izbu. Ale stavba zasa stála a riaditeľ len rozpažil ruky:
Rád by som pomohol, ale nemám ako. Zatiaľ musia bývať tu, uvidíme potom.
V izbe bolo chladno, Janka zaťahovala škáry, ako mohla. Synovi dovolila mať pri sebe kocúra, ktorý uznal za svoju povinnosť ležať pri malom, hneď ako ho doniesla z pôrodnice. Malý sa hneď pri Ferkovi upokojil; pri jeho teple zaspával. Janka sa tomu ticho smiala a Ferkovi prihodila niečo chutné do misy, hoci to vtedy nebolo ľahké. Peňazí bolo málo, nebyť bratov, bola by v úzkych. Matej zmizol, odišiel z mesta a Janka ho už nechcela vidieť.
Celá rodina sa zbehla, keď sa Janka vrátila s bábätkom z pôrodnice.
Aký bucľatý! Po tebe, Janka, je to silák!
Janka ich počúvala a mala sto chutí sa od šťastia rozplakať, čo u nej vôbec nebývalo. Nikto jej nevyčítal ani pohľadom, ešte ju aj švagriná v kuchyni objala a šepkala:
Správne, že si sa rozhodla ho mať. Už nebudeš sama. A dobrý človek sa ešte objaví, Janka, neboj sa. Nie všetci sú zlí. A o malého sa neboj, pomôžeme, spolu zvládneme.
Rodina dodržala slovo. Raz za dva týždne prišiel do mesta niektorý z bratov s darčekmi. Janka vykladala košíky a potajomky si utierala slzy. Človek k šťastiu potrebuje tak málo: len vedieť, že nie je sám a vždy má pri sebe niekoho, kto ho má rád.
Škôlka bola pre malého Ivka skúška. Často býval chorý, Janka behala medzi prácou a domovom a nebyť Daniely a Vierky, už by v meste neostala. No nechcela bratov obťažovať.
Raz, keď sedela pri Ivkovej postieľke a dívala sa, ako sa dieťa potí v horúčke, premýšľala nad svojím neuskutočneným vzťahom. Nie každému je dopriate nájsť si dobrého človeka, ktorý bude oporou. Teraz už presne vedela, čo od muža chce. Nie sladké reči, nie prázdne gestá. Potrebovala muža, ktorý ticho urobí čaj, povie, aby šla spať, a postráži syna. Ktorý ich v nedeľu vezme do zoo a kúpi balón, pochváli jej polievku a zavesí poličku, ktorá už mesiace stojí v kúte. Ktorý tu bude. Navždy.
A basta. Toto je pre ňu rodina.
Spánok ju prepadol nesmelý, padala hlavou na stôl vedľa synovej postieľky a driemala zhrbená.
V jednu z takých nocí sa stalo niečo, čo obrátilo jej život naruby a konečne v celej tej spletitej vete dali bodku.
Ivko bol chorý už tretí deň. Horúčka neustupovala a Janka už nevedela, čo skôr. Lekárka z polikliniky, čo bývala v susednom dome, chodila každý deň, len pokrútila hlavou:
Robíte všetko dobre. Treba počkať, silný organizmus, zvládne to.
Janka syna z rúk nepustila, len čo zaspal, hľadal mamino rameno, potom znova plakal, chytil sa za uško. Daniela večer priniesla čerstvý vývar, objala Ivka, pritúlila ho k lícu:
Celý sa len praží!
Horúčka neklesá, hoc sa snažím.
No, možno dobre tak, pohladila Ivka po rukách, spravila mu vrabca na ruke. Tak lekári vravia, že to znamená, že bojuje.
Viem, len sa na to nedá pozerať. Plače a trpí.
Prejde to! Ale ty, keď sa zničíš, nikomu neprospeješ. Najedz sa, a potom spať. Ráno je múdrejšie.
Janka prikývla, robila obklad. Daniela potichu vyšla.
Ferko sa uložil pri Ivkovi do postieľky, švihal chvostom malý ho ťahal, no predsa spolu zaspali, skôr než Janka stihla všetko dohotoviť. Rozmýšľala, či ho budiť, ale nechala to tak.
Zobrala kastról s vývarom do kuchyne. Bola pri sporáku, keď počula rinčanie, niečo sa rozbilo a dieťa začalo plakať. Letela do izby a skoro odpadla, keď uvidela tú scénu. Siahla po nízkej stoličke a rútila sa brániť kocúra.
Obrovská potkana bojovala na život a na smrť. Ferko bol všade, s roztrhnutým uchom a krvavým bokom, vyhýbal sa hrýzť. Keď sa už-už natiahla stolicou, Ferko sa zrazu prekotil, schytil krysu za krk, zovrel jej tú šiju nemohla ho odtrhnúť ani Janka.
Ferko! Už dosť, porazil si ju! Už máš pokoj!
Kocúr slabo zanariekal, pustil krysu a uťapkal ku plačúcemu Ivkovi. Janka vytrhla dieťa z postieľky, a s druhou menšou krysou zamrzla v šoku. Vzala syna, otvorila dvere a kričala:
Pomoc!
Za hodinu už bola u Daniely, ktorá jej podala kľúče od svojho bytu a sľúbila postarať sa o kocúra.
To sa mi snáď sníva! Potkany u nás! Daniela zúrila, lebo za svoj internát dýchala, staré múry však nezachráni.
Po uprataní izby si vzala Ferkovi do miestnosti, kde mu ošetrovala rany.
Ty si hrdina, Ferko! Dobré, že som ťa nechala. Takých kocúrov je dnes málo!
Ferko ležal ledva dýchajúc, vyčerpaný. Jesť nechcel, Daniela sa zamračila. Ráno po službe išla za Jankou.
Pozri na neho, je mu zle.
Postrážite Ivka? Janka sa rozbehla. Kde nájdem veterinára?
Však je o ulicu ďalej! Pýtaj sa, bež!
Janka naozaj dobehla. Ferko ležal na koberci, sotva dýchal.
Ferko! Vydrž! Idem rýchlo!
Do kliniky vbehla, odsunula mladú asistentku a zvolala:
Veterinára! Najlepšieho!
Dievča jej ukázalo lavicu má počkať.
Janka držala Ferka, lapala každý jeho nádych. Keď sa konečne otvorili dvere, objavil sa v nich mohutný chlap.
Čo tu máme? zaburácal hlbokým hlasom, Janka sa na sekundu zarazila.
Rýchlo mu podala Ferka:
Tu…
Kto mu toto spravil? opatrne zobral kocúra, otočil jeho rany.
Potkany…
Vyzretý kocúr, pekne živený.
Môj je.
Kde tie krysy zobral? Vonku chodí?
Nie, v izbe…
Neveriteľné.
Budete sa ešte pýtať? Je mu zle! On mi zachránil syna! Pomôžte, prosím!
Ale no, nemusíte kričať. Volám sa Štefan. A vy?
Janka.
Tak, Janka. Viete, ja na pokrikovanie moc nie som. Ale pomôžeme vašemu hrdinovi, nebojte!
A o pár rokov neskôr, vojde veľký ryšavý kocúr ticho do detskej izby, obíde kút, vyskočí do postieľky, kde spí Ivko. Malá Ľubka pritúli vo sne jeho huňaté telo a zaborí pršteky do hustej srsti. Ferko pradie svoju tichú rozprávku. Deti pokojne spia a rodičia vojdú za ním. Janka privinie synovi perinu, natiahne dcérke ponožku a oprie sa o rameno muža:
To je ale opatrovník, že, Štefan?
Kdeže! Štefan pohladí kocúra za ošetrovaným uchom. Dobré, že sme vtedy obaja ustáli tú horúcu noc. Takých ako on si treba vážiť!
On je náš poklad. Pozri, až žiari.
Ferko sa pritúli Janke do dlane, potom si ľahne vedľa Ľubky a objíme ju packou. Janka zhasne lampu, vezme manžela za ruku a potichu zatvorí dvere do detskej. Jej deti sa nikdy nebáli tmy lebo vždy, odkedy si pamätali, mali vedľa seba Ferka. A s ním sa nemuseli báť ničoho.
Život je niekedy ťažký, ale či ste silní alebo nie, vždy je dôležité nebyť na všetko sám. Pomoc a láska sú najväčším pokladom, ktorý môžete v živote mať.
