Zuzana varila kapustnicu, keď zrazu zazvonili pri dverách. Jej manžel Ján bol preč – odišiel za prácou a vzal so sebou kľúče. V byte bola okrem nej len ich dcéra Terezka. “Kto by to mohol byť?” zamrmlala si Zuzana, utierajúca si ruky a kráčajúca k dverám.
Na prahu stál chlapec, asi desaťročný. Nepoznala ho. Oblečený bol čisto, s batohom na chrbte, no jeho oči boli vážne, skoro dospelácke.
“Dobrý deň,” povedal slušne. “Potrebujem vášho manžela. Je doma?”
Zuzana sa zarazila.
“Ahoj. Nie, práve nie je… Čo mu chceš? Možno ti viem pomôcť ja?”
“Nie. Iba on. Je to dôležité.”
Zuzanu prepadol zvláštny tlak v hrudi. Nevedela, čo povedať.
“Prídem neskôr. Kedy zvykne byť doma?”
“Prichádza a odchádza… Ale kto si vôbec? Čo sa deje?”
“Zatiaľ nič. Ale mohlo by. Dovidenia.”
Zuzana ho pozerala, ako odchádza. Čo to malo znamenať? Prečo by jej manželovi mal potrebovať nejaké dieťa? A odkiaľ ho pozná? Celý deň sa cítila nepokojne. A keď sa Ján večer vrátil, hneď mu všetko povedala.
“Dnes prišiel za tebou nejaký chlapec. Asi desaťročný. Povedal, že sa s tebou musí urgentne porozprávať. Nič viac nechcel povedať.”
“Čo to je za nezmysel? Nepoznám ho. Možno sa pomýlil?”
“Nie, povedal tvoje meno presne. Tvrdil, že ťa potrebuje osobne.”
Ján pokrútil plecami a išiel sa osprchovať. No Zuzanu nechávali pokojné pochmúrne myšlienky. Kto bol ten chlapec? Mohol to byť… jeho syn? Neznámy, mimo manželstva? Predsa Ján mal pred ňou iné ženy… V hlave jej blesklo meno – Zora. Kedysi sa Ján s ňou skoro oženil. Možno otehotnela? A nepovedala mu?
Na druhý deň opatrne začala vypytovať:
“Jano, pamätáš si tú, s ktorou si sa skoro oženil? Ako sa volala?”
“Zuzka, načo to? Zabudol som a nechcem vedieť. Zora.”
“Len tak ma to zaujíma. Ty vieš o mojich bývalých, ale ja o tvojich takmer nič.”
Zuzana okamžite začala Zoru hľadať na sociálnych sieťach. No priezvisko asi zmenila, lebo nenašla nič. Ostáva len čakať, či sa ten chlapec vráti.
O pár dní neskôr Ján oznámil, že ide služobne.
“Do susedného mesta. Nikto iný nechce ísť, šéf ma posiela.”
Zuzana sa znepokojila. Ján dlho necestoval. Bezvedomky ju prenasledovali chlapcove slová: “Mohlo by sa niečo stať.” Cítila, že niečo nie je v poriadku.
A práve v predvečer jeho odchodu ten istý chlapec znova zazvonil. Zuzana ho rýchlo pozvala dnu.
“Počuj, povedz mi, čo si mu chcel vybaviť. Som jeho žena. Určite mu všetko poviem. Ako sa voláš?”
“Adam. Pochopte… Mama mi povedala v sne, že mu musím rychlo odkázať – nesmie ísť. Inak zomrie.”
“Adam, čo to hovoríš? Aká mama?”
“Moja mama zomrela pred piatimi rokmi. Ale sníva sa mi. A vždy ma varuje. Stará mama hovorí, že sme spojení… Veľmi ma milovala. Otca som nikdy nevidel. Mamo len na fotkách. Ale v poslednej dobe sa mi sníva často. Povedala mi tú adresu. Pýtala sa, aby som to povedal iba jemu…”
Zuzana mlčala. Cítila, ako ju prechádza mráz.
“Vieš, kto bol tvojej mame?”
“Neviem. Ale povedala, že nesmie ísť. Za žiadnych okolností.”
Zuzana ho preprevadila a zatvárajúc dvere cítila, ako v nej stúpa panika. Neverila v nadprirodzené… no toto bolo príliš konkrétne.
Na druhý deň Ján odišiel. Zuzana sa snažila upokojiť prácou. A po obede – telefonát.
“Zuzka, neboj sa… Som v poriadku. Ale… Stala sa zvláštna vec.”
“Čo?! Čo sa stalo?”
“Išiel som. Počúval som hudbu. A zrazu sa predo mnou objavila žena. Z ničoho nič. Vyhkol som, narazil do zábradlia… A auto predo mnou vyletelo do vzduchu. Nehoda. Ľudia zomreli… Mal som byť na ich mieste.”
“Bože môj…”
“Neviem, kto to bola. Objavila sa odnikiaľ. A zmizla. Keby nie ona, nebolo by ma.”
Večer sa Ján vrátil domov.
“Nemyslíš si, že to mohla byť… tá žena? Adamova mama?”
“Zuzka… To je náhoda. Nejako mystické.”
“Nie, Jano. Nie je to náhoda. Cítim to.”
Ďalší deň Ján povedal:
“Už viem. Spomenul som si. Pred piatimi rokmi som išiel okolo domu. HorTam bol požiar, ľudia stáli a báli sa vojsť dnu, no ja som neváhal – vbehol som do plameňov a zachránil chlapca, ale jeho mamu už nebolo možné vytiahnuť živú.
