Varila som jedlo pre celú rodinu, a dcérini kamaráti všetko zjedli!
Moja dcéra Zuzka je taká spoločenská, že k nej priťahuje ľudí ako magnet. V našom dome v Košiciach je stále plno jej kamarátov – detí rôzneho veku, nielen spolužiakov. Som rada, že má toľko priateľov, ale v poslednej dobe to zašlo príliš ďaleko a ja som z toho úplne vysekaná.
Všetko začalo tým, keď si Zuzka začala pozývať kamarátov k nám domov. Vonku je zima, chladno, a ja nie som proti tomu, aby deti hrali v teple. Predtám ich hostila čajom so sušenkami, pustila hudbu, vymýšľala hry. Bolo mi mile, aká je pohostinná. Ale teraz si začala nosiť cudzích teenagers, ktorých vidím prvýkrát v živote. A ich správanie ma šokuje.
Pred pár dňami som prišla z práce a na kuchyni som našla dvoch úplne neznámych mladíkov. Jedli halušky priamo z hrnca, ktoré som varila pre nás na dva dni. Nechali len prázdnu nádobu! Špinavé tanieriky hodili do drezu a odišli bez pozdravu. Bola som taká nahnevaná. Na večeru nám nič neostalo a ja som bola príliš unavená, aby som ešte niečo varila.
Snažila som sa Zuzke vysvetliť, že nemôže nosiť domov cudzích ľudí a kŕmiť ich našim jedlom. Sušenky, sladkosti – to ešte prejde, ale jedlo z chladničky je pre rodinu. Zuzka vybuchla, obvinila ma, že som lakomá, a zašla do izby takým treskom, až sa okná zatrasli. Zamkla sa a odmietala so mnou hovoriť. Cítila som sa zle, ale čo som mala robiť?
Uvarila som zemiaky, usmažila som rezeň, zavolala všetkých na večeru. Zuzka demonstratívne odmietla jesť, akoby som bola jej nepriateľ. Ráno som ju varovala: „Je tu jedlo na dva dni, budem doma neskoro, tak nebudem variť.“ Ale keď som prišla po jedenástej večer, môj manžel, Ján, smažil zemiaky v prázdnej kuchyni. Zuzkini kamaráti znakov vyprázdnili chladničku. A ona sa znovu zamkla v izbe bez vysvetlenia.
Som bezmocná. Ako kúpiť jej rozum? Nevníma, len hádže o mne hlúpe reči: „Si lakomá, nemáš rada mojich priateľov!“ Je to prechodný vek? Alebo sme niečo zle zvládli vo výchove? Neviem, ako na ňu. Srdce mi krváca – chcem, aby bola šťastná, ale nemôžem tolerovať, keď nám cudzí likvidujú zásoby.
Nie som skrblík, ale náš rozpočet je na hranici. S manželom makáme ako kone, aby sme mali čo dať na stôl. Snažím sa variť dobré jedlo pre nás, a nakoniec živia cudzie deti. Moja mama hovorí: „Daj jej po papuli!“ Ale ja som proti násiliu. Chcem to vyriešiť v mieri, ale ako? Zuzka so mnou nekomunikuje a mám pocit, že strácam svoje dieťa.
Čo by ste mi poradili? Ako jej vysvetliť, že jej správanie nám ubližuje, ale neuraziť ju? Ako nastaviť hranice, aby sa náš dom nepremenil na bufet? Zažili ste niečo podobné? Podeľte sa o rady – už si neviem rady…
