Variť pre všetkých
– Neplánujem veľkolepú oslavu na počesť výročia, takže pozývam len minimálny počet hostí, – hovorila Nina synovi a neveste pri večeri.
– Koľko to je? – chcel vedieť Vladimír, lebo poznal matkinu záľubu v veľkých oslavách.
– Dvadsaťtri ľudí už určite a pár ďalších je ešte otáznych, – pokojne odpovedala staršia žena.
– Počkajte, – rýchlo všetko pochopila Alena. – Takže už ste všetkých pozvali a teraz nás postavili pred hotovú vec?
– No, mám sedemdesiat rokov, toto je môj byt a považujem to za moje právo pozvať koho chcem, – reagovala Nina. – Budú len deti, vnúčatá a blízke sestry s rodinami. Aj tak nepozývam susedov a vzdialených príbuzných.
– Ale prečo toľko starostí a nákladov? – nerozumel Vladimír. – Nemáme taký veľký byt, aby sme všetkých ubytovali. Teraz musíme nakupovať potraviny, upratovať a všetko organizovať.
– No samozrejme, žiť v mojom byte vám vyhovuje, ale raz urobiť oslavu pre matku ste už všetko spočítali, – začala Nina koncertovať. – Možno je toto môj posledný veľký sviatok, mám právo rozhodovať sama.
– Veď vieš, že sa sama s prípravou nezvládneš? – pýtal sa neskôr Vladimír. – Moja staršia sestra Katka je s matkou dávno v hádke, tak nie je isté, či vôbec príde. Mladšia Iveta žije v inom meste a určite nepríde, aby pomohla, takže všetko je na tebe.
– Úžasné, takže na týždeň sa stanem slúžkou, – zlostila sa Alena.
– Nemáme na výber, chceme matku uctiť, a navyše bývame v jej byte, – pripomínal Vladimír.
Alene sa do toho nechcelo, ale fakt spoločného bývania sa ukázal rozhodujúci. Pochopila, že inak by im svokra nedala pokoj a všetky nervy by vytriasla. Dva týždne pred oslavou urobila generálne upratovanie v byte a rozhodla sa, že pred samotnou oslavou ho len doladí.
– Nepáči sa mi menu, ktoré si navrhla, – povedala Nina, keď sa pozerala na zápisky nevesty. – Je tu málo mäsových jedál, nikoho nezaujímajú vaše moderné chlebíčky a hostia nesmú ostať hladní.
– Ale je tu veľa pokrmov, všetko kalorické a vyžaduje veľa peňazí a času na prípravu, – bránila sa Alena.
– Dobre, ja ešte niečo pridám, potom sa rozhodne, – krútila nosom Nina.
Po jej dodatkoch sa zoznam jedál a nákladov zvýšil o polovicu. Čiastkou plánovala Nina sama zaplatiť hostinu, inak rátala so synovou a nevestinou podporou.
– Po prvé, sme jedna rodina a to je normálne, – rozhodne poznamenala ona. – Po druhé, ešte som sa nerozhodla, čo s bytom. Ak vám ho nechám, stále na tom získate, takže by sa hodilo trošku sa snažiť.
Alena sa snažila udržať a nič nepovedať, aby muža neurazila. On pokorne plnil materské rozkazy. Ona nechcela kupovať všetky potraviny v jednom obchodnom centre, lebo to považovala za nevýhodné.
– Ale my spálime benzín, strávime čas a energiu, aby sme kúpili olej v jednom obchode, smotanu na trhu a vajíčka mimo mesta, – Alena nerozumela.
– Nič sa nestalo, – trvala na svojom svokra. – Chcem si byť istá kvalitou potravín, takže treba kupovať tam, kde som zvyknutá.
Nina nemala veľa zdravia a síl na pomoc s prípravami, ale kontrolovala nákupy a vyžadovala, aby ju syn vozil autom. Vladimír musel po práci voziť matku po obchodoch a počúvať ďalšie ponaučenia.
– Dúfam, že máš osvedčeného cukrára na objednávku torty? – zaujímala sa Nina u nevesty.
– Myslela som si, že len kúpime hotovú tortu alebo zákusky, – zmätene povedala Alena.
– No, samozrejme, môžeme vôbec nerobiť si starosti a na môj jubilejný deň narodenia kúpiť rožok, – naštvane reagovala dôchodkyňa. – Svojej matke by si také veci určite nespravila.
– Moja matka minulý rok oslavovala jubileum a vôbec nič neorganizovala, – vykoktala Alena. – Len sme sa stretli v rodinnom kruhu s rodičmi a bratovou rodinou.
– No, to je váš osobný problém, každá rodina má svoje zvyky, – nepoddávala sa Nina. – Prišla si do našej, buď láskavá rešpektovať pravidlá.
Alena sa úprimne snažila vyhovieť svokre. Počas obedňajšej prestávky v práci vyberala tortu a prezerala recepty, po práci zabehla do obchodu, lebo neustále bolo treba niečo dokúpiť. Keďže hostia boli pozvaní na sobotu, vzala si od štvrtka dovolenku, aby všetko pripravila a stihla načas.
– Myslím, že vôbec nemáte svedomie, – zas sa hnevala Nina. – Dobre, Vladimír je muž a ničomu nerozumie, ale ty by si sa mohla sama ponúknuť na pomoc.
– Čo je zle? – snažila sa chápať Alena príčinu nespokojnosti.
– Budem mať oslavu, prídu hostia, a ja by som ich mala vítať v župane a s uzlom na hlave?
Alene neostalo nič iné, len so svokrou chodiť po obchodoch a vyberať šaty. Zariadila sa s kamarátkou z mladosti, ktorá sľúbila prísť domov a urobiť jubilantke účes a make-up.
– Prečo dnes pečieš mäsové závitky? – vletela Nina do kuchyne. – Oslava je pozajtra a nebudú z nich čerstvé.
– Pretože zajtra je celý deň rozplánovaný a fyzicky nestihnem všetko naraz pripraviť, – pripomínala Alena. – Sporák a rúra budú obsadené, a ja mám len dve ruky.
– Teda, vstaň skôr a nemusíš sa hrať na hrdinku, – trvala na svojom Nina.
– Snažíte sa všetko urobiť mojimi rukami, – už Alena nemohla mlčať. – A vôbec, keď sa vám to nepáči, nič neurobím.
– Akože? – kričala od zlostí pohltená Nina.
– Vedzte si svojich hostí do kaviarne alebo si objednajte donášku, – už sa nedokázala ovládnuť Alena. – Už mám z tých nespokojností a obvinení dosť.
Keď sa Vladimír vrátil z práce, našiel plačúcu ženu a nahnevanú matku. Matka pila kvapky na srdce, obviňovala nevestu z pokusov sa jej zbaviť a zo snahy zničiť oslavu.
– Drahá, prosím, dokončime začaté k logickému záveru, – prosíkal Vladimír. – V skutočnosti ostáva len pár dní vydržať všetko a budeme šťastní.
Alena prekročila svoj hrdosť kvôli pokoju jej muža, oddychla si a vybrala sa do kuchyne. Strávila tam celý piatok, padajúc z nôh od únavy. V sobotu, keď prišli hostia, bolo všetko pripravené a byt žiaril čistotou. Oslávenkyňa vo svojom novom oblečení a s účesom prijímala gratulácie od hostí a všetkých pozývala k stolu.
– Všetko pripravené s láskou a s dobrým rozpoložením, – súsmevom hovorila Nina príbuzným.
– No, u vás, ako vždy, chutné, krásne a originálne, – lichotili hostia.
– Veľmi som sa snažila, aj keď boli tuľudia, čo sa snažili robiť problémy, – odpovedala oslávenkyňa, nikomu konkrétnemu sa nepozrela, a potom prešla pohľadom po neveste a dcérach.
Počas banketu Alena poriadne nesedela, lebo neustále behala s taniermi. Vladimírovi praskli nervy a donútil sestry pomáhať svojej žene.
– Stále nechápem, či si hrdinka alebo len tak hlúpa? – pýtala sa manželova sestrа Katka v kuchyni.
– Čo tým myslíš? – nerozumela Alena.
– Jasné je, že z teba matka pletie šnúry a tento banket je tvojou prácou a z tvojho účtu, – odpovedala ona.
– Nesyp jej soľ do rán, – prosila druhá sestra Iveta. – Ty veľmi dobre poznáš našu mamu a prečo držíme od nej odstup.
– Je to predsa jubileum, úcta, žijeme spolu a vôbec, – rozrušila sa Alena.
– Je to naša mama, prišli sme na sviatok len zo strachu, že môže byť naozaj posledný, – pokračovala Iveta. – Ale objektívne povedané, ona je veľmi komplikovaný človek, spolunažívanie s ňou je nemožné. A ak si myslíš, že vám nechá byt, tak to skôr nie. Len sa snaží, aby sme boli pod jej dohľadom a kontrolou, to už sme si prešli.
Hostia zostali do neskorej hodiny, prednášali chválospevy, skonzumovali takmer všetko zo stola a domov si odniesli balíčky sladkostí, ktoré boli kúpené na výslužku. Keď odišli poslední hostia, jubilantka s majestátnym výrazom odišla oddychovať, ani sa nepoďakovala synovi a neveste za pomoc. Alena umývala riad takmer do rána a až potom sa uložila na odpočinok. Ale nedokázala sa vyspať, lebo o desiatej ráno svokra vtrhla do izby s návrhom ísť na nákupy, chcela si kúpiť niečo za darované peniaze.
– Toto už ďalej nevydržím a nechcem, rozumieš? – spýtala sa Alena manžela, len čo za svokrou zabuchla dvere. – Nikam nejdem a je mi jedno, ako zareaguje.
Vladimír takisto nikam nešiel, Nina sa nahnevala, potom robila ďalšie divadlá a všade rozprávala, ako jej syn a nevesta ju necenia a ubližujú jej. O dva mesiace Alena presvedčila manžela, aby sa presťahovali do podnájmu, aby žili ďalej od svokry. Nina nepochopila, prečo to urobili, a ďalej šírila klebety o neveste, ktorá „pokazila synovi život a vôbec nerešpektovala jeho matku“. Ona sa považovala za ideálnu matku, ktorá mala len nevďačné deti.
