Valéria niesla tašky s nákupom a rozprávala sa so susedou Natáliou. Keď však pri bránke svojho domu zbadala nablýskané auto, vystrela sa pyšne:
Aha, to bude môj budúci zať, už skoro ráno prišiel.
Natália sa tiež zahľadela na auto a v očiach jej blisla iskra nedôvery:
Už ho považuješ za zaťa? Veď predsa tie tvojej Lucke ešte nepožiadal o ruku. Trebalo by zistiť, čo je to vlastne za človek, aby to nebol nejaký zločinec, alebo podvodník…
Valéria mávla rukou a stisla pery:
Nešomri. Je to dobrý muž, s Luckou to myslí vážne. No, bežím, nemám čas. Treba hosťa ponúknuť čajom a práve nesiem čokoládky ku čaju.
Nadýchla sa a takmer pobežky zamierila domov s taškami plnými potravín. Natália sa za ňou dívala s pokrivenou tvárou.
“Tak o to ide! Už som sa čudovala, prečo nakúpila najdrahšiu salámu, čokolády a syr. Ona už hostí budúceho zaťa a nevie sa dočkať, kým tú svoju Lucku vypraví za muža.”
***
Doma sa Valéria rozžiarila úsmevom. Keď vošla, našla Lucku na stoličke a vedľa nej hosť.
Budúci zať, sklopený k Lucke, skúmal jej oči. Keď Valéria buchla dverami, rýchlo sa vyrovnal a odstúpil nabok. Bolo jasné, že sa obdivovali.
Hosť sa správal zdvorilo, ako vždy. Priniesol Lucke kvety, bonboniéru a parfém v peknej škatuľke.
Skoro by sa Valérii poklonil. Ona z neho nespúšťala oči:
Och, dcérka, je naozaj úžasný! Trošku šedín pri spánkoch, ale chlapom to pristane. Vyzerá ako aristokrat! rozplývala sa neskôr pred Luckou.
Lucka sa matke s úsmevom odpovedala:
To preto, lebo je aj v skutočnosti aristokrat, mama.
Prišiel s darčekmi, konečne aj s kvetmi? nedala sa matka.
Luccina tvár zosmutnela:
Nie, mama. Neprosil ma o ruku. Chcel ma len zobrať na rande do divadla, do mesta.
Valériin úsmev zmizol.
Takže iba na rande ťa lákal… Viem ja tých mestských frajerov. Vybláznia sa v meste s mestskými dievčatami a potom si hľadajú nové obete po dedinách.
Na rande, hovorí… Ó, dcéra moja, stretla si slovenského Kazanovu. Už druhý mesiac sem chodí, a o sobáši ani slovo!
Mami…
Čo mami? Máš tridsať, jemu blíži štyridsiatka! Prečo by ste sa nevzali? Len ťa naťahuje ako na gumičke!
Mama, o tom sa rozhodnem sama!
Ty buď ticho a počúvaj ma! zvýšila hlas Valéria. Rázne pristúpila k dcére, ktorá si pochutnávala na saláme a vytrhla jej ju z ruky.
Odlož to, ešte sa musíš starať o postavu! A táto saláma je drahá, zajtra azda príde tvoj, bude chcieť čaj a nebude nič na ponúknutie, musíš myslieť dopredu!
Lucka sa na matku pozrela zamyslenými modrými očami.
Mama, prečo sa opäť tak rozčuľuješ? Čo je zle?
Valéria schovala salámu do chladničky, stiahla zo stola tanier so syrom i bonboniéru a s ukrivdeným výrazom povedala:
Bojím sa! Bojím sa, že sem chodí, že všetci v dedine si to všimnú, a napokon z teba nebude nevesta, len zostaneš stará dievka! A ďalší nápadníci už do nášho domu nezavítajú!
Neobávaj sa, mama, usmiala sa Lucka, nikam neodíde, to si pamätaj.
***
O týždeň však Valéria balila Luckine veci a slzy jej tiekli po lícach. Myslela si, že Lucka je nevinná a všetko stráži. No ukázalo sa, že dcéra je už v očakávaní! Na matkinu otázku, kedy sa to stalo, Lucka s úsmevom odpovedala:
Vozil ma na aute do lesa na čučoriedky, a tam pri lese na mňa čakal. Predstav si, čakal na mňa! Lebo som sa mu zapáčila. Som predsa pekná…
Takže v lese?! Ako si to len mohla? Hovorme na rovinu, musím vedieť, kde som v tvojej výchove pochybila!
Dcéra jedla salámu so syrom, čo Valérii tak veľmi chutil a len sa smiala:
Na tom nezáleží, mama! Hlavné je, že si ma berie za ženu!
Ale svadbu chcem s rodinou, to vedz! stála si za svojím Valéria. Ako len mám pustiť moju jedinú dcéru do cudzieho sveta…
Budem ťa často navštevovať, maminka…
Prišli susedky, búchali na dvere a kričali:
Valéria, počuli sme, že sa tvoja dcéra vydáva, a ty nič nevravíš!
Odcestuje sám, behala Valéria po dome.
A my nič nekúpili, mali by sme priniesť darčeky.
Netreba darov, dcéra len ide do mesta k ženíchovi.
To je radosť!…
***
A tak odišla Valériina jediná dcéra Lucka, jej milovaný previezol do mesta.
Lucka potom volávala matke a opisovala nádherný dom svojho snúbenca, budúceho.
Valéria stále čakala na správu o svadbe. Prešiel mesiac, ďalší, pol roka… Až keď za ňou pribehla Natália s informáciou, že Lucku v meste zahliadla s kočíkom, Valéria skoro odpadla.
S kočíkom?! Ako to?!
Rýchlo sa obliekla a utekala na autobus, ani nevedela, ako dorazila.
Narodila sa jej vnučka, a Lucka jej to ani nepovedala! Taká udalosť, a matka nič nevie!
Volala dcére hneď z vlakovej stanice. V meste je aspoň signál, na rozdiel od dediny.
Lucka zdvihla až na niekoľkýkrát.
Kde si, vystrela Valéria hlas, až sa na ňu ľudia pozerali, stojím na stanici, príď po mňa! A vysvetli mi, prečo si porodila a ja som sa to dozvedela od iných?!
Dcéra prišla sama, na taxíku, oči sklopila.
Prepáč, mama, nebolo kedy vysvetľovať. Porodila som dcérku, dali sme jej meno Varenka. Veľmi sa podobá na teba…
Bývame v dome Pavla, môjho milého. Má krásny dom!
No?
Valéria dcéru skúmavo skúmala.
Hanbíš sa za mňa? No, povedz!
Lucka sa zľakla:
Nie, ako môžeš! To ma nikdy nenapadlo! Len vieš… Pavol žije s mamou.
Tento dom aj auto, ktorým jazdí, patrí jej. A on žije podľa jej pravidiel… Ona mu nechce dovoliť sobáš so mnou.
***
Valéria prekročila prah domu rozhodnutá urobiť poriadok.
Aká je to Pavlova mama? Syn si privedie tehotnú nevestu a ona mu nedovolí svadbu?!
Nevšímajúc si Pavla ani vnučku, ktorú jej dcéra chcela podať, bežala Valéria hľadať mamu. Tá práve na druhom poschodí hrala na klavíri.
Vyžiadala si pozornosť zakašľaním, no nič. Tak jej dala dole kryt klavíra.
Elegatná žena sa na ňu/Valériu pozrela prísne.
Čo sa tu deje? opýtala sa chladne. Kto ste?
Som Luckina mama! skríkla Valéria. Nie je vám hanba, že hráte na klavíri, keď malé dieťa potrebuje spať?!
Varenka? Tá už spala, odvrkla klaviristka. S pohŕdaním dodala: To je vec pohľadu, kto komu tu viac vadí.
To vám prekážalo dieťa? čudovala sa Valéria. Riešenie sa nájde odsťahujte sa do vlastného bytu a bude kľud.
Prečo by som šla z vlastného domu, žena?
Lebo prekážate mladej rodine.
Ja? Nechcú byť so mnou, nech idú. Dvere sú im otvorené.
Znamená to, že vám na vnučku nezáleží? divila sa Valéria.
Domáca pani sa na ňu pozrela chladno.
Ako sa voláte? Valéria? Fajn. Tak mi povedz, prečo by som sa mala starať o tvoju dcéru a vnučku, keď ju máš ty aj Pavol? Ja som dala tvojmu dievčaťu to najcennejšie svojho syna ako pomocníka, vlastne pravú ruku. Nestačí ti to? Chceš ma vyhnať z domu?
Zavolám, kam treba, a vyhodia ťa ako výtržníčku. A keď ma rozhneváš, pôjdete vy štyria ty, tvoja dcéra, vnučka aj Pavol naspäť na dedinu!
Keď začalo byť v dome hlučno, pribehol vystrašený Pavol a súril:
Ste isto unavená, mama… Lucka vám nachystala čaj v jedálni.
***
Vraj čaj upokojuje a spája ľudí. Valéria sa pozrela nevraživo na starú popletenku. Tá pila s úsmevom čaj a žmurkala.
“Ja ťa aj tak prežijem,” myslela si Valéria zatrpknuto.
Pavol tušil rozhodný postoj “svokry” a hádzal očami varovné signály Lucke:
Tvoja mama je nevyspytateľná. Musíš jej niečo vysvetliť.
Lucka pochopila nevyhnutnosť rozhovoru. Matka sa však správala ako tank, tlačila stále ďalej.
Mama! zavrela sa s ňou v Pavlovej pracovni, kým starena opäť šla na klavír. Musíme sa porozprávať!
O čom?! čertila sa Valéria. Tu to nikam nevedie! Tá tvoja… svokra si robí z vás šašov!
Ona nie je moja svokra, mama, priznala Lucka. Je to Pavlova manželka! Prvá i jediná!
Valéria bola šokovaná. Zízala na dcéru a veľkú knižnicu okolo.
Ako je to možné?
Lucka smutne:
Veď vidíš, mama, že Pavol je bohatý… Ale len preto, že sa pred dvadsiatimi rokmi oženil s ňou mala vtedy už po päťdesiatke… Deti nechcela, zostala bezdetná… Pavol to prijal, no roky bežali. Ona mu umožnila mať milenku, teda mňa. Už roky s ňou žije len ako sused.
Valéria neverila vlastným ušiam.
Dosť! Zbaľ si veci, vezmi dcéru a ideme naspäť na dedinu!
Lucka však vzdorovala:
Nikam nejdem, mama. Mne tu nič nechýba. Zostanem s Pavlom! Raz sa stane vdovcom a vezme si ma.
Ale dovtedy ti bude robiť zo života peklo!
Nevadí, mama. Je to môj život, moje rozhodnutie.
Tak si tu ži ako čudáčka, po ktorej každý šliape, ja odchádzam! rozhorčila sa Valéria.
***
Valériine dni plynuli pomaly, stratila zmysel života. Žila len klebetami.
Susedke sa vydala dcéra, inej sa narodil syn. Valéria chodila k Natálii, hrala sa s jej vnukom, vzdychala za Luckou a vlastnou vnučkou.
Nakoniec to nevydržala, zamkla dom a odišla do mesta.
Pochovala sa za bránou domu, kde bývala Lucka, a sledovala.
A zbadala, ako jej už odrastená vnučka Varenka behá po záhrade s dvomi pudlíkmi, a volá: Babka, babka! A babkou nazýva ženu, Pavlovu manželku.
“Nuž, rozčúlila sa Valéria, zmocnila sa jej žiarlivosť, veď ona jej nie je nič! Ja som babka!”
Vyšla z tieňa a začala búchať na bránu.
***
Babičku Valériu z domu nevyhnali. Aj gazdiná len mávla rukou:
Dom je veľký, izieb je dosť pre všetkých.
Po čase sa so ženou už nehádali, len občas si podpichovali vtipmi, keď spolu pletli záhony alebo hrali so Varenkou na schovávačku:
Prišla si? Báhala si, že by som tvoju dcéru tu trápila? Správne, tá tvoje Lucka je slabá, treba ju chrániť.
Keby som chcela, hneď ju vyhodím, alebo aj nie. No, určite nie je po tebe, ty si tvrdšia, hoci nie veľa.
Ak ti dám mopom do oka, tak uvidíš, kto je mäkký, a prečo? odvrkla Valéria.
Pretože si prišla ty za ňou, nie ona za tebou. Mohla si byť tvrdšia, si slabá.
Som určite tvrdšia než ty! Vieš, prečo som vlastne prišla bývať sem? Vidím, že už nevyzeráš najlepšie, čoskoro ostaneš ležať. Bude ťa treba opatrovať. Ja s tým problém nemám, hlavné, aby to neostalo na Lucku.
Ha-ha, rozosmiala si ma. Mám sa výborne, jem zdravo, chodím k najlepším lekárom. A nikdy som nerodila, teda žiaden stres. Prečo si myslíš, že pôjdem prvá, Valérie?”
***
Život Valérii ukázal, že nie všetko je také, ako by si želala. Rodinné putá niekedy prechádzajú skúškou a nie je hanba mať odvahu prísť za vlastnými, hoci v slzách. A niekedy aj tí, ktorých považujeme za cudzích, vedia ponúknuť miesto a spolupatričnosť tak, že rodina môže žiť spolu, aj keď netvorí jedno správne usporiadanie.
Dôležité je, aby človek nestratil srdce, nežil v žiarlivosti a naučil sa odpúšťať. Lebo pravé šťastie je, keď v dome znie detský smiech a na záhrade kvitne zmierenie.
