Dnes ráno som sa ponáhľala do práce, keď mi náhle došlo, že som doma zabudla môj mobil. Zastavila som sa pri bráne a rozhodla som sa vrátiť späť. Vošla som do výťahu a výťah sa zasekol na ôsmom poschodí! Čakala som nervózne, kedy mi niekto otvorí, keď tu zrazu počujem z chodby hlas môjho manžela, Jozefa.
Rozprával sa tam s istou ženou. Hovoril jej tak láskavo: Drahá moja Barborka, už sa neviem dočkať, kedy budeme zase spolu. A ona mu vravela: Dnes večer budeme, po desiatej ťa čakám, môj zlatý.
Jozef sa ešte spýtal: Tvoj muž má zase nočnú? A ona mu ticho odpovedala: Tento týždeň je celý na nočných, odchádza o pol desiatej a až ráno prichádza. Musíme sa poponáhľať, kým sa nevráti…
Nechcelo sa mi veriť vlastným ušiam! Zostala som sedieť v tom výťahu ako obarená. Najprv som si myslela, že si to len predstavujem. Kto vie, koľko párov sa denne rozpráva na chodbe. Ale keď Barborka oslovila Jozefa menom, a keď sa v tej debate objavilo aj moje meno, pochopila som, že mi Jozef zahýba. A navyše so susedkou z bytu č. 40, priamo na našom vchode!
Tak ty si sa usalašil na ôsmom, no výborne, prebehlo mi hlavou. Teraz je mi jasné, kam sa chodíš každý večer prechádzať, vraj na čerstvý vzduch. Už rozumiem, čo to je za vzduch! Počkaj, na tú tvoju prechádzku nezabudneš do smrti!
Po štvrťhodine prišli údržbári a otvorili výťah. Aj keď som sa navonok tvárila pokojne, v hlave sa mi už rodil plán.
Blížila sa desiata večer. Jozef si, ako vždy, obliekol svoje sako, pripravil si dáždnik a povedal: Idem sa prejsť, Valuška, vrátim sa za hodinku. Vonku lialo, tak som sa opýtala: Prečo nejdeš len na balkón?
Na balkóne sa neprejdem, potrebujem chodiť, pohyb prospieva srdcu, odpovedal. A predsa mám dáždnik, nezmoknem…
Nebuď blázon, dnes nie je tvoj deň, radšej by si mal ostať doma, naliehala som, ale on len mávol rukou nad mojimi babskými rečami.
No Jozef sa vrátil už po pol hodine, nesvoj, bez kabáta, bez dáždnika a bosý! Spoznáš, koho som stretol pri kontajneroch? Chlapi ma obrali o všetko!
Tvoje veci som zbalila a odniesla k smetiarni, môžeš pozdraviť Barborku zo susedstva, povedala som kľudne cez pootvorené dvere na reťazke.
Akú Barborku? hral sa nechápavo.
Tú, čo býva na ôsmom… zavrela som dvere a zapla si televízor.
Pomyslela som si: Ešteže sú už naše deti veľké, aspoň nevidia túto hanbu…
Jozef bežal k smetným dverám, kde našiel svoju tašku, rýchlo sa obliekol a odchádzal z domu. Chcel si objednať taxík, že pôjde k mame, no zistil, že mobil nechal v byte Barborky. Vrátil sa, no musel opäť poprosiť o telefón.
A teraz prišlo na najhoršie keďže v celom paneláku práve vypli prúd, Jozef uviazol vo výťahu, presne na ôsmom ako ja ráno! A nemal kľúč od bytu, veď patrí mne!
Kým v dome nabehli poistky a jeho pustili, ja som už bola dávno preč v robote. Zato Jozef, skľúčený, kráčal dolu peši, keď na ôsmom stretol Barborku s vlastnou taškou a jeho mobilom. Pozerali sa na seba rozpačito, chvíľu nič nepovedali. Potom nastúpili spolu do výťahu. Ale taxíky už ich viezli každý do iného smeru…
Takýto deň, zapíšem si ho sem, nech nezabudnem, že život je niekedy ako nepríjemná pohľadnica z reality.
