Valéria kráča ulicou smerom do práce, keď zrazu pocíti, že jej chýba telefón zabudla ho doma, v Petržalke, v ich paneláku s výhľadom na zahmlené Karpaty. Rozhodne sa vrátiť, vojde do toho nekonečne úzkeho výťahu, ktorý pri každom poschodí čudne škrípe, a… Výťah zamrzne medzi ôsmym a deviatym. Ticho, len blikanie núdzového svetla a pod nohami čudne puchnutá podlaha. Valéria je ako vo sne, všetko sa rozmazáva, realita pláva navôkol.
Usadí sa na studenom zábradlí výťahu, keď zrazu načúva. Obraz panelákových chodieb, ich steny sú bledozelené, niečo šepkajú potrubia, v tom do koridoru ako v hmle vstupuje hlas jej muža, Grigorija Grigor, ktorý sa rozpráva s niekým zvláštnym, hlas aký nemá v paneláku stále.
Milovaná moja Vierka znie Grigorovo meno mäkko, tak, ako hovorí len vtedy, keď si myslí, že ho nik nepočuje …ako sa neviem dočkať, kedy budeme zase spolu.
Večer prídeš, že? ozve sa mekotavý hlas Vierky, tajomnej, tichej ženy zo štyridsiateho bytu na ôsmom.
Dnes tvoj muž zase v noci robí? pýta sa Grigor.
Celý týždeň má nočnú v Slovnafte, jemne mu odmieňa Vierka. O pol desiatej ide, o pol šiestej je späť. Ani netuší, že si na chodbe.
Valéria zatvorí oči, čuje, ako stény ožívajú, menia farby, chodba sa rozťahuje, dutý zvuk nástupiska, kde vibrácie hlasov rezonujú ako vo vatre.
Grigor nervózne dupe:
Čo ten výťah veškerý nie a nie, lezie to tu večnosť…
Čas plynie. Raz je to štyri minúty, raz celá noc. Potom tí dvaja jej muž a tá iná, Vierka, obďaleč miznú v šume schodiska. Hovor o večeroch, o šťastí, o cigánskych rezňoch a horalke z bufetu na rohu. Valériu oblieva horúčava, mení sa v panelákovú sochu spoza dverí, kde každý pozná každý zvuk papúč.
Keď Vierka osloví Grigora menom a spomenie aj Valériíno, jasno je ako v letnej búrke: jej muž jej je neverný so susedkou z ôsmeho poschodia, tmavým zrkadlovým leskom odrážajúc všetky plané výhovorky o večerných vychádzkach na čerstvý vzduch”.
Všetko sa zmení na obraz galérie, kde postavy kráčajú bez tvárí, len s tmavomodrými kruhmi pod očami. Príde technik, otvorí výťah, no Valéria už v hlave kreslí plán, pokrútený ako staré korene v bučine.
Keď odbije večerné desiata, Grigor zasa ohlasuje odchod:
Valika, idem sa prejsť.
Vonku leje, zamrmle Valéria, balansujúc na hranici reality a sna. Kvapky dažďa padajú v spomalenom filme, raz nahor, raz nadol.
Na balkóne je tiež čerstvý vzduch, nesmieš takto chodiť von, dnes nie je tvoj deň…
Balím sa do deky, zoberiem si dáždnik, pre srdce treba pohyb, odpovie Grigor s úsmevom, ktorý nepatrí k jeho ústam.
O pol hodinu sa vracia, celý zafúľaný, v podkolienkach, žiadna bunda ani plášť, bosé nohy, je mu zima.
Kde máš dáždnik? dvere Valéria nezverí, len na retiazke, svetlo jej tváre bliká ako lampa na vstupe do pekla.
Na ulici stretli ma chlapci, povie Grigor všetko zobrali, i topánky.
Tvoje veci sú už pri smetisku na prízemí. Odkáž Vierke, že zdravím.
Ktorej Vierke?
Z ôsmeho, hlas Valérie má tón, čo štiepí sklo v pohároch.
Grigor beží ku smetisku, kde vo svetle oranžovej lampy nájde svoj kufor. Oblieka sa, vystúpi pred panelák, rozhodnutý volať taxík k mame do Rače.
Telofón? Zostal u milenky Vierky.
Vydá sa späť do bytu, ale… výťahy zamrznú, elektrina zhasne, všetko sa zahrúži do nočnej tmy, len odrazy v oknách paneláku tancujú ako tiene zo Starého mosta.
Na ôsmom stretne Vierku, ktorá má tiež kufor, biele rukavice a šatku s ľaliami.
Nemáš môj telefón? pýta sa Grigor, jeho hlas rozmazaný ako nedeľné ráno po búrke.
Mám, aj tvoje veci, zašepká Vierka chvejúc sa, obaja zmiznú v zrkadle výťahu.
Keď sa elektrina vráti, výťahy ich vypľujú na prízemí do opačných strán, taxíky ich rozvezú, slovenské eurá cinknú kdesi mimo príbehu.
A Valéria už dávno kráča do práce v rannom brieždení, zatiaľ čo panelák znova sníva svoj nekonečný sen z výťahov, kufrov, dažďa a utajených bozkov.
