Dnes som si opäť uvedomila, ako sa cítim v tejto domácnosti. „Zuzana, dnes má Janko rodičovský párty v šesť. Musíš ísť do školy, lebo my s Petrom nestihneme. Aby si nezabudla, zavolám ti okolo piatej,“ oznámila ma snacha Eva z chodby, pričom si upravovala rúž.
„Evička, radšej choďte sami. Sluch už nemám dobrý. V škole je toľko rodičov, každý niečo hovorí a ja len nervózne počúvam,“ odvetila som a vyšla z izby.
„Zuzana, veď viete, Peter pracuje do noci a ja mám reporty. Vy ste aj tak stále doma! Vždy to isté…“ odsekla Eva podráždeno.
„Evička, ja nesedím doma len tak. Upratujem, chodím nakupovať, varím pre Janka obed… A mám už šesťdesiat sedem rokov,“ trvala som na svojom.
„Vy len hľadáte zámienku na hádku. Vyčítať mi, že varím vnukovi polievku! Je váš jediný, mimochodom! Peter, povedz niečo!“ Eva už bola rozčúlená, keď sa obrátila na muža.
„Mama, no veď choď tam. Posedíš, vypočuješ. Ak povedia, že treba peniaze, hneď mi napíš, pošlem. O čo ide? Nechápem, prečo sa hádam,“ pokojne povedal Peter, môj syn.
„Aj tak. Dnes nemôžem. Mala som svoje plány…“ povedala som potichu.
„Tak si vybavte svoje plány. Všetci prídu rodičia, len náš bude ako sirota! Ďakujem za zničenú náladu!“ zakričala Eva a prudko zabuchla dverami.
„Presne tak, všetci prídu rodičia…“ povedala som a vrátila sa do izby.
Peter ešte chvíľu postál v chodbe, upravil si kravatu pred zrkadlom, zobral notebook a tiež odišiel.
„Idem. Janko, nechoď neskoro do školy,“ povedal, a dvere znova zabuchli.
V byte zavládlo ticho…
Dvanásťročný Janko sa už pripravoval do školy. Posledné minúty pred odchodom strávil s herným ovládačom v ruke. Mal slúchadlá a nevnímal, čo sa deje okolo neho. Alebo skôr – nepočul vôbec nič…
…Ja som sedela v svojej malej izbe na pohodlnom kresle a pozerala sa z okna. Za päť rokov, čo som tu bývala, som každý kútik výhľadu poznala naspamäť. Roh protiľahlého domu, breza, ker ríbezle a časť detského ihriska – všetko mi bolo až smiešne dôverne známe. Pretože väčšinu voľného času som trávila práve takto – sedením a pozorovaním sveta za oknom. Dlho som mala pocit, že v synovom byte som len opatrovateľka a posluhovačka. A tak to aj bolo. Kedysi som predsa žila úplne inak…
…Narodila som sa v jednoduchej rodine. Odmalička som bola tichá a vychovaná. Škola, univerzita, prvá práca – všetko ako u iných. Do veľkého mesta som neostala. Radšej som sa vrátila domov.
Našla si miesto v miestnej továrni. Tam som stretla budúceho manžela. Mladý vedúci dielne, Jozef, sa mi páčil na prvý pohľad. A ja jemu. Za pár mesiacov sme mali svadbu. Narodil sa synček Peter.
Túžila som ešte po dievčatku. Ale plány sa rozplynuli. Raz do továrne prišla mladá technička z mesta. Vraveli, že je tu na dlhšiu služobnú cestu, aby nastavila nové stroje. Zuzana – tak sa volala – stroje skutočne nastavila. A ešte mi ukradla manžela.
Najprv som verila, že sa vráti. Ale Jozef sám požiadal o rozvod. Povedal, že vždy chcel žiť vo veľkom meste. A teraz má šancu – Zuzana má byt, dobrú prácu, všetko. Jednoducho odišiel začať nový život, nechal nás s malým Petrom. Alimenty posielal vždy, ale o synov život sa nezaujímal.
Nikdy som sa na osud nesťažovala. Tvrdo som pracovala, snažila sa dať synovi to najlepšie. Jediné, čo mi vadilo, bolo, že Peter je po mne – príliš mäkký, pokojný a dobrák.
Peter vyrastal, dostal sa na vysokú. Raz oznámil, že v sobotu privedie domov priateľku – budúcu manželku. Nedalo sa povedať, že by ma to potešilo. Zvykla som si žiť s ním, a teraz som mala ostať sama v dvojizbovom byte. Modlila som sa, aby mu osud poslal rozumnú ženu.
V sobotu prišiel s Evou. Hneď som vedela, že mi nebude sympatická. Krásna, sebavedomá, ale príliš rýchla a prudká. Predstavovala som si ho s pokojnejšou ženou. Ale nevmiešala som sa. Peter bol dospelý, mal si vybrať sám.
Čoskoro mali svadbu. Prvé roky žili v podnajme. Potom si našetrili na vlastný garsón. O pár rokov sa narodil Janko. Keď mal ísť do školy, Eva začala riešiť bývanie a hľadanie opatrovateľa.
„Peter, čo tak poprosiť tvoju mamu?“ spýtala sa raz.
„Na čo?“ nechápal.
„Predať jej byt a náš. Kúpime trojizbový. Každý bude mať izbu a ona sa postará o Janka. Treba ho vod
