Vo zlatej klietke
Zuzana tiško vkročila do bytu a začala sa prezliekať, aby nezobudila mamu. Zastonala, keď si zula nové topánky, ktoré jej do krvi odrelo nohy.
„Čo tak skoro? Utekla si? Svädba sa ti nepáčila?“ — Mamka vyzrela do chodby.
„A ty prečo nespíš? Striehla si ma?“ — odsekla Zuzana.
Mamka stiahla pery a vrátila sa do izby. Zuzanu bodlo svedomie. Mama nespala, čakala na ňu, chcela počuť novinky, a ona jej nahrubo odpovedala. Zuzana vošla do obývačky, pritúlila sa k mame a objala ju.
„Neliž mi nohy. Ak nechceš, nemusíš hovoriť. Dozviem sa to neskôr od Leinej mamy.“
„Mamička, prepáč. Som unavená, nohy mám odrené. Reštaurácia bola luxusná, hostí bolo aspoň päťdesiat. Hlučno, veselo. A Lea vo svadobných šatách vyzerala úžasne. A ženích taký pekný…“ — chválila Zuzana.
„Tak prečo si odišla skôr?“ — prerušila ju mama.
„Mama, všetci tam boli takí dôležití, nafúkaní ako moriaci. Proste nie obyčajní ľudia. A zajtra musím skoro vstávať.“
„Kam? Zajtra je nedeľa,“ — namietla mama.
„Tým skôr. Zajtra ráno ti poviem. Idem do sprchy.“ — Zuzana pobozkala mamu na líčko a odišla sa prezliecť.
Zhnusene shodila svoje slávnostné šaty, ktoré oproti ostatným hostiam vyzerali lacno a skromne. Potom sa sprchovala, intenzívne si triela chrbát, kde sa jej dotýkali potené ruky toho tučného muža.
Pozval ju do tanca, nepočúval jej výhovorky. Nemohla predsa začať s ním zápas. Prisatý na ňu, tlačil ju k svojmu obrovskému bruchu. Cítila na chrbte jeho vlhké horúce dlané. Topánky sa jej zarývali do kože. Sotva doťancovala.
Potom si k nej prišiel sadnúť a naliaval jej víno. Nikto sa o ňu nezáujemal. Jediná známa osoba, jej kamarátka Lea, bola zaneprázdnená hostami a manželom. Len raz či dvakrát zbadala, ako ju pozoruje nejaký muž. Ale nepokusil sa ju zachrániť od dotieravého nápadníka.
Povedala, že musí na toaletu a utiekla. Pred reštauráciou sadla do taxíka a odviezla sa domov. Nie, takú svadbu by nechcela. Všetko nacvičené ako v divadle, kde každý hral svoju úlohu. Zuzana sa cítila ako štatista.
Dlho nemohla zaspať. V hlave jej stále zneli melódie, štrngot pohárov, reči, prípitky a smiech… Spomenula si na toho muža. „Kéž by ma pozval on, nie ten tučný prasa. A nech už na neho nemyslím,“ — povedala si, obrátila sa na bok a zaspa.
Teplý september vystriedal chladný a daždivý október. Lea sa vrátila zo svadobnej cesty a pozvala Zuzanu na návštevu.
Zuzana sa tiež tešila, že uvidí, ako žijú bohatí ľudia. Ale nemohla ísť s prázdnymi rukami. Po škole zastavila v cukrárni a kúpila Leine obľúbené zákusky. Vychádzala z obchodu, keď do dverí narazila na muža. Ustúpil, aby ju prepustil.
„To ste vy?“ — zrazu povedal.
Zuzana zdvihla oči a spoznala záhadného muža zo svadby. Zaskočená ostala stáť ako prikovaná.
„Rýchlo vyjdite, blokujeme vchod,“ — zasmial sa a potiahol ju za ruku preč od dverí.
„Tak náhle ste zo svadby zmizli, ako Popoluška. Ani som sa nestihol predstaviť.“ — Usmial sa, odhalúc dokonalé biele zuby.
„Ale nestratila som žiadnu topánku,“ — usmiala sa Zuzana.
„Idete domov? Môžem vás odviezť,“ — ponúkol.
„Nie, idem ku kamarátke, tej neveste zo svadby. Vy zmenili ste názor a neidete nakupovať?“ — Zuzana prekvapene zdvihla obočie.
„Som tak rád, že sme sa stretli, že obetujem všetky zákusky na svete,“ — povedal, keď si všimol v jej rukách značkovú krabičku. „Poďme.“ — Vzal ju pod pažbu a dovedA keď sa Zuzana pozrela von oknom, zbadala, ako Saško jemne postrkuje kočík a smeje sa na malého Miro, ktorý sa k nemu natahoval s celou svojou nedorozumenou láskou, a v tom okamihu vedela, že jej život, napriek všetkým bolesťam minulosti, je presne tam, kde má byť.
