V živote sa stáva všeličo
U nás v detskej poliklinike pracoval kardiológ Eduard Jánošík (všetky mená som ponechal slovenské). Rovnako ako my ostatní, aj on každý rok v lete na mesiac či dva chodil do pionierskeho tábora robiť lekára: strážil kuchyňu, vážil deti, kontroloval skrinky, natieral rany fialkou… ak sa nestalo niečo vážnejšie, zaklopem na drevo.
Vtedy mal asi tridsaťosem až štyridsať rokov, športovec, vlasy soľ a korenie, trochu vlnité, výrazný profil, tmavé oči, husté obočie… ženám sa teda rozhodne páčil.
Raz nám rozprával:
Rok 1985, obdobie veľkého boja proti alkoholizmu. Za pohárik už neposielali len na dovolenku v zime alebo neposúvali poradovník na byt mohli vás bez problémov vyhodiť, nech ste boli ktokoľvek.
Všetko bolo naozaj vážne, žiadny vtip.
Posledný, augustový turnus v tábore, posledná noc. Všetko ako vždy deti nespia, behajú po vedľajších izbách, natierajú spiace zubnou pastou či fialkou. Vychovávatelia predstierajú, že ich naháňajú, a občas si dajú pohárik vína alebo slivovice nie pre opíjanie, ale z tradície.
Ani ja som neostal pozadu, čo som horší? Veď som predsa tiež lekár. Noc prešla v pohode, ráno sme nakŕmili deti a rozsadili ich do autobusov. Po hodinke cesty sme dorazili do mesta pred Divadlo Andreja Bagara v Nitre, deti sme odovzdali rodičom, všetko bolo v poriadku, nikto nechýbal!
Ešte jeden pohárik a pomaly hurá domov. Tam už stôl chystali turnus skončil a hneď po obede letíme s manželkou Naďou na dovolenku k mojej mame do Košíc, september, krásna jeseň, pohoda!
A tu ma to dostalo… vínko, prebdená noc, zase vínko, otrasený autobus, teplo na padnutie… a ja padám do trávy na kraji námestia pri divadle, jednoducho som vypol.
Naši ľudia sa už rozutekali domov, len sestrička Anka si ma všimla, skúšala ma prebrať, zdvihnúť… márne, spal som ako drevo!
Anka vedela, že za takýto kúsok by som mohol ľahko skončiť vo výtržníckej cele alebo na koberčeku pred vedením, no bola normálna, nenechala ma tam.
Všťastí bývala hneď vo vedľajšom činžiaku na Štefánikovej ulici 84. S niečou pomocou ma ledva postavila na nohy, ešte som vraj mohol prešľapovať ťahala ma takmer sama, doterigala ma do izby v štvorizbovej komunálke.
O dve hodiny som sa zobudil, nie preto, že by som bol vytriezvel, ale preto, že to suché víno sa už dralo von…
Snažím sa vstať, bľabocem čosi, a Anka mi prikladá ruku na ústa a šepká, nech som ticho.
Moc nechápem ale veď už fakt musím! snažím sa vstať, ona mi zadržiava a potichu vysvetľuje…
Susedky vraj nie sú žiadna výhra, keď u nej uvidia chlapa, staré baby ju zožerú. Je slušná, býva sama, a ak by ma stretli u nej, k životu by jej viac nepriali. Má ich plné zuby, ale čo už.
Vysvetľujem Anke, že ju chápem, ale ani ona mne tým nepomohla, nutkanie len silnelo. Tak ako správna sestrička priniesla kýbel, odišla, vrátila sa, zobrala kýbel. Ufff… život je zase krajší!
Až vtedy som si uvedomil, že som už dve hodiny mal byť doma, baliť kufre; žena, svokor, svokra, krstní a tony ďalšej rodiny už isto čakajú, možno už aj volajú do nemocnice!
Anke potichu a naznakom vysvetľujem, že ak sa rýchlo nevytratím, babky jej budú pripadať ako zlatíčka v porovnaní s tým, čo ma doma čaká.
Trochu sme sa hádali, ale Anka vraví: jedna suseda išla vraj ráno niekam, druhá zbehne pre chlieb a tretiu stiahne do kuchyne na rozprávanie o tábore. Ja mám vtedy tichučko vyjsť na chodbu, otvoriť dvere a vypariť sa ako prízrak. Dvere iba privrieť, nezabúchať.
Počujem, ako jedna hučí von na nákup…
Druhá babre na kuchyni…
Anka tam šuchoce čajníkom, aby som mal zvukovú clonu…
Ja bosý, topánky držím v ruke, na špičkách sa prikrádam po chodbe k žalostne olupanej komunálnej dveri…
Ľavou rukou odťahujem závory…
A vtom ZOZADU, z izby tej, čo mala byť preč, zaznie známy, nezameniteľne nosový a radostne prekvapený hlas: Dobrý deň prajem, pán doktor Jánošík!
Topánky s rachotom letia na zem… ja ich v zhone obúvam… tresknem dvere a už na odchode, bez obzretia, volám: Dobrý deň, pani Bella Adamcová…
Načo by som sa otáčal, hlas najlepšej kamarátky mojej svokry poznám dokonale… a predstaviť si viem, s akými farbami, výrazmi a nadýchanými detailami bude všetko podrobne zreferované doma… kto mi uverí po topánkach v ruke a po špičkách?!
O pol hodiny som už doma, Bella ešte nestihla zavolať. Všetci šťastní a nadšení: Edko, už sme sa báli, poď k stolu, taxík už čaká, ideme na letisko! Rodinný ruch a zmätok v plnom prúde…
Doleteli sme do Košíc k mame… pri každom zazvonení telefónu som trhol, čakal som ďalší výsluch pre ženu od svokry… bláznil som celý čas, na pláž som nešiel, žiadny apetít, ani spánok…
Po trochštyroch dňoch ma mama pristihla v kuchyni, donútila sadnúť a všetko som jej porozprával.
Ach, syn môj, ja ti samozrejme verím, ako sa spieva v tej pesničke, ale neviem si predstaviť, že by ti to niekto iný uveril. Pomôcť ti nijako neviem, no dovolenku máš u mňa pokoj, všetky telefóny zdvíham len ja. Čo bude doma, bude. Skús aspoň spať.
O mesiac letíme domov. Moja nálada… ani si nevieš predstaviť, čo som si premietal v hlave: scény stretnutí, výsluchy, krik a všetky tie príjemnosti.
Lietadlo pristálo, všetci vystupujú, ja sedím, naťahujem sekundy… nakoniec ma už letušky poháňajú, žena ma ťahá… a ja nemôžem vstať, také sú stresy nohy mi zlyhali.
S pomocou Nadi som nejako vstal, ledva som sa došuchtal ku schodom.
Vtedy sa z letiska išlo do mesta pešo cez pole… za plotom už nikoho, všetci už zmizli, len svokra so svokrom mávajú a široko sa usmievajú…
Kde ste boli? Už sme sa báli! Všetci prešli a vy nikde! Nadia, aká si krásne opálená! Edko, ty si aký bledý a schudol si! Si chorý? Čo bolo?
Pozerám na ich falošne starostlivé tváre a neverím, že týchto dvoch som toľko rokov mal tak rád…
Domov prídeme, stôl bohatý, prípitky, otázky, rozpravy… Bella nespomenutá ani slovom. No dobre, povedal som si, dobre, chceš to, vydržím.
Prešiel mesiac. Schudol som sedem kíl, nespával som, dostal arytmiu, v práci som bol ako mátoha. Alkohol na mňa nepôsobil, pil som ako vodu, no po poháriku vodky mi bolo zle.
Prišli novembrové sviatky. Stôl plný, švitoriaca rodina, smiech, prípitky, svokra sedí oproti.
A JA SOM SA NEUDRŽAL.
Opriem sa o lakte, nakloním ku nej cez celý stôl a skoro zakričím: A čo, mama, ako sa darí vašej kamarátke, pani Adamcovej?
Keď som počul odpoveď, rozosmial som sa na celé kolo; vlastne som sa začal smiať ako šialenec, rozkýval som ruky, všetko zo stola zrazil, zvalil sa so stoličkou na zem a smial som sa päť minút, desiac celú rodinu.
Oni ma obliali vodou, ja som sa upokojil, sadol, nalial si, s chuťou vypil a ešte radšej zajedol!
Nikto z rodiny doteraz nechápe, prečo som tak emocionálne reagoval na smutnú svokrovu odpoveď: Ach, Edko, v ten deň, čo ste odliatali na dovolenku, Bellu Adamcovú postihla malá mozgová príhoda… a stratila reč.Chvíľu bolo ticho, len hodiny na stene cinkli pol. Všetky oči uprené na mňa, ja stále roztrasený, ale už vo mne bublal zvláštny, tichý pokoj. Po rokoch mlčanlivého strachu a vypätia som si uvedomil niektoré katastrofy sa vyparia tak nečakane, ako prídu.
Zdvihol som pohár za staré časy, usmial sa na svokru a hral ďalej úlohu dobrého zaťa. Nič viac sa už nespytovala. Po večeri som sa vybral na balkón, pozrel nad mesto, ktoré mi vtedy skrížilo život, a pocítil vďačnosť za všetky absurdné momenty, ktoré z nás nakoniec urobia silnejších, odolnejších a trochu veselších ľudí.
Večer, keď už spali, poslal som do tmy v duchu tiché poďakovanie: za Bellu, za Anku, za svokru, za všetky tajomstvá, ktoré nikdy nemusia vyjsť najavo a za to krásne malé víťazstvo, keď človek nakoniec, aj keby len sám pre seba, vyhrá.
