V podniku sa nad priezvislom Pavla chlapi radi zabávali. No a ženy, tie sa nezdržali smiechu, keď ho počuli prvý raz. To je už slovenský folklór zasmiať sa na cudzej “exotike”.
Aj tentoraz sa ráno na závodnej vrátnici objavila nová strážnička, štyridsiatnička s drdolom, čo si zjavne pamätá ešte Československo. Keď preštudovala Pavlov preukaz, rozžiarila sa ako vianočný stromček.
– No pozrime, Baránik! To tie slovenské priezviská vážne existujú?
– Veď vidíš naživo, nie? Pavel pohotovo prešiel na ty, veď mohol by jej podľa výzoru plot natierať. A ešte ako existujú.
– Ale odkiaľ máte také meno? To aj u vás v rodine bol niekto na salaši? zvedavosť ju žrala viac ako uhorky v sklepe.
Pavel už dávno vedel, ako odbiť podobné otázky.
– Vraví sa, že moja prababka, tuším v treťom kolene, jedno leto o polnoci narazila na lesného škriatka. No a asi tam s ním niečo mala, keď teraz máme také meno.
Namiesto smiechu sa strážnička zatvárila, akoby jej práve niekto oznámil daňovú kontrolu. Pavel to nevydržal a vyprskal od smiechu.
– Že to myslíte vážne? zašepkala zdrvene.
– Jasné, že vážne! Všetci Baráníkovci máme od prababičky nadprirodzené schopnosti. Takže radšej sa so mnou nehadaj, ty krásavica. Keď sa naštvem, pošlem ti v noci škriatka pod posteľ a nebudeš spať.
Strážnička na neho hodila pohľad, ktorý používa Matovič v diskusiách, a prehlásila prísne:
– Ty mi nebudeš strašiť! Na škriatkov mám vlastný spôsob. Hybaj dnu, nezdržuj ľudí.
Večer, keď už Pavel kráčal z roboty, strážnička bola zasa na vrátnici. Hneď, ako ho zbadala, stiahla obočie tak hlboko, že by pod nimi mohlo žiť myšacie hniezdo.
– Čo si taká zachmúrená, krásavica? pozdravil ju veselo.
– Ja nie som žiadna krásavica, ale Zlatica Petrášová! odvrkla. A prestaň na mňa čumieť, zmizni!
Tak, mám nepriateľku, zamrmlal si Pavel cestou domov. Asi na Slovensku ešte iróniu neobjavili…
Na druhý deň ráno nebola Zlatica na vrátnici. Zato na obed si k Pavlovi v závodnej jedálni prisadla rovno ona. On už rozrábal zemiakové pyré s fašírkou, ona sa naklonila a medzi zubami zasyčala:
– No, priznaj sa, Baránik! Tvoj škriatok mal v noci službu, že?
Pavel skoro zabehol do dychu.
– O čom to hovoríte, pani Petrášová? Aká služba?
– Nevykrúcaj sa! Včera si varoval, že so mnou nemám skúšať šťastie. A do rána ma niečo za nohu šklbalo! Počula som šramoty, odhrnulo mi perinu a niekto ma cápal po lýtku. Chcela som volať políciu!
Pavel sa na ňu už pozeral s otvorenými očami.
– Vy si myslíte, že ja som vám skákal cez okno a hladkal nohy?
– Ako som to mohla vedieť? Nebývam s nikým, rozvedená som päť rokov! Jediný nadprirodzený úkaz v mojom okolí si ty!
– No dovoľte! To bola predsa len žart! Každý sa na tom smeje… teda aspoň normálni ľudia…
– No, až si dožartoval… skoro ho prepálila pohľadom. Ja z teba celú noc oka nezatvorila! Stále mi niečo šuchotalo pod posteľou.
– To ste si len namýšľali, pani Petrášová. Prísahám na fazuľovú polievku, ja to nebol!
Zlatica pokrútila hlavou ako futbalový tréner po treťom góle.
– Nie, Baránik. To si nevyžehlíš len tak. Navaril si to, musíš to aj vyžrať.
– Prosím? A čo by som mal vlastne robiť?
– Zisťovala som u kolegýň, že nie si ženatý.
– A čo?
– Pojdeš ku mne na noc. Veď ťa doma nemá kto zvoniť, nie? Prídeš, ja ťa nakŕmim, poukladám na gauč, a budeš ma celú noc strážiť pred tými tvojimi škriatkami. V temnote už nespím, a pri svetle nezaspím.
– Dobre… zabľabotal Baránik, lebo hádať sa tu bolo márne ako preháňať bratislavský MHD počas lockdownu. A kedy mám prísť?
– Po robote, hneď! Pôjdeme spolu, aby si niečo nevymyslel. Spravím segedín, uložíš sa a o deviatej budiček tvoje miesto bude pri mne na stráži.
Netreba dodávať, že po tej noci sa Baránik k Zlatice prestal len tak vyparovať. Lebo ukázala sa byť celkom super baba trochu nervózna, aj bojazlivá, ale starostlivá a, čo je na Slovensku rarita až prekvapivo nežná! A čo viac môže chlap od ženy chcieť? Nežnosť a porozumenie. Nič viac. Samozrejme, okrem dobrého guláša.
