Dnes prišla za mnou žena, ktorú som už päť rokov nevidela pred svojím prahom. Zuzana Kováčová. U nás v Kvačanoch ju za očami volali generálka. Nie preto, že by bola manželkou vojaka, ale pre jej držanie tela, pre ostrý pohľad, ktorý bol bolesťejší než skalpel, a pre jej hrdosť, ktorou by sa dalo trikrát obohniť našu dedinu ako plotom. Vždy chodila s rovnými chrbátom, bradu hore, akoby nekráčala po našej blatine, ale po palácovej parkete. A s nikým sa príliš nekamarátila, len prikyvla cez plece a rozhovor skončil.
A teraz stála pred mojou ordináciou. Bola celá mimo. Chrbát síce rovný zo zvyku, no v očiach mala takú vyhnalú túžbu. Farbenú šatku si natiahla až po obočie, akoby sa chcela schovať. Váhala, či má vstúpiť.
Vojdi dnu, Zuzka, hovorím láskavo. Čo tu stojíš v chodbe? Vidím, že si neprišla po aspirín.
Vošla, sadla si na stoličku pri kachličkách, ruky si položila na kolená. Ruky mala vždy upravené, no teraz vidím koža suchá, popraskaná, prsty sa jemne triasli. Mlčala. A ja som ju neponáhľala. Naliala som jej svoj čaj s mätou a lipovým kvietkom. Postavila som ho pred ňu na stôl.
Pij, hovorím. Zahreješ si dušu.
Vzala šálku a v očiach sa jej zablyštili slzy. Neronili, nie, hrdosť ich nedovolila, len stáli tam ako voda v studni.
Som úplne sama, Mária, vydýchla nakoniec a hlas mal cudzí, nalomený. Nemám už silu. Ruku som si podvrtla, nezlomila, vďakabohu, no bolí, čert aby ju vzal, ani dreva priniesť, ani vody. A chrbát ma bolí tak, že ani vydýchnuť, ani vykríknuť.
A jej žalosť prúdila ako jarný potôčik, kalný a horký. A ja som sedela, počúvala, prikyvovala, no nevidela som jej súčasnú biedu, ale to, čo sa stalo pred piatimi rokmi. Spomínala som, ako v jej dome, najupravenejšom v celej dedine, znel smiech. Jej jediný syn, Ján, pekný chalan a pracant, si priviedol nevestu. Evku.
Bolo z nej tiché anjelíčko. Ján ju priviezol z mesta. Oči jasné, dôverčivé. Vlasy plavé zapletené do hrubej vrkoče. Ruky zvyknuté na každú prácu, hoci tenké. Za čo sa mu páčila to bolo jasné. Ale prečo sa nepáčila Zuzke tomu v dedine nikto nerozumel.
No nepáčila sa, a hotovo. Od prvého dňa ju Zuzka zožierala. Nesedí správne, nepozerá sa správne. Jej boršč, hľa, nie je dosť červený, podlahy nie sú dostatoč
