V tejto rodine nie si vítaný.

“V tejto rodine pre teba niet miesta!”
“Pre teba tu nie je miesto!” Zahŕkala Zuzana hnevom. “Chápeš? V tejto rodine pre teba niet miesta!”
“Zuzka, upokoj sa,” pokúsil sa dodať Michal, no žena mu nedopriala slovo.
“Ticho! Svojím mlčaním si jej celé roky doprial, že si môže dovoliť čokoľvek!”
Jana stála v dverách obývačky, s cestovnou taškou v ruke. Mala bledý výraz, pery sa jej triasli, no pohľad ostal hrdý.
“Dobre, mami. Ako si povedala.”
“Neoslovuj ma mami!” vybuchla Zuzana. “Ja mám jedinú dcéru a to ty nie si!”
Michal ťažko klesol do kresla, zakrytý tvár rukami. Jana pohodila pohľad na otca, čakala, či povie aspoň slovo na jej obranu. Muž však mlčal.
“Oco?” zaspievala ticho.
“Janina, nebolo by ničím náhle?” konečne zdvihol hlavu Michal. “Porozprávajme sa v kľude.”
“O čom? O každom kuse?” Zuzana schmatla zo stola fotografiu a hodila ju o zem. Sklo rozletelo na drobné črepiny. “Onedostála nám! Celé mesto už ukazuje prstom!”
Jana sa zahľadela na rozbitý rám. Bola tam ich spoločná fotka z minulého Silvestra – šťastná rodina, usmievajúce sa tváre. Teraz to vyzeralo ako brutálny posmech.
“Mami… Pani Zuzana,” opravila sa Jana, “ja nemôžem za to, že sa to tak vyvinulo.”
“Za to nemôžeš?” matka urobila krok k dcére. “Schádzaš sa s ženatým mužom! Rozvraciaš cudzí dom! A teraz ešte čakáš s ním dieťa!”
Jana inštinktívne pritlačila dlaň na brucho. Bolo ešte skoro, no správa prenikla celým ich malým mestom.
“Milujem ho,” povedala potichu.
“Miluješ!” zopakovala Zuzana pošklivo. “Štyridsiatnika s tromi deťmi! Čo sa v tebe špeciálne nachádza, že kvôli tebe zanechal ženu?”
Jana zbľedla ešte viac.
“On ma miluje. Budeme spolu bývať.”
“Kde?” kyslo sa spýtala matka. “U nás? V mojom byte? Či myslíš, že dovolím, aby si sem priviedla toho… toho…”
“Zuzana, cheľaj,” zasiahol Michal. “Veď je to aj naša dcéra.”
“Naša?” žena sa otočila k manželovi. “Ja som takú dcéru nerodila! Vychovala som ju, vyštudovala vysokú, pomohla som jej k práci. A ona čo? Spácha sa s akýmkoľvek chlapom!”
Jana položila tašku na zem.
“Viktor nie je hocijaký. Poznáme sa viac ako rok.”
“Aha, viac ako rok!” vyhodila rukami Zuzana. “Takže celý rok si mi klamala! Hovorila, že meškáš v práci, a bežala si k svojmu milencovi!”
“Neklamala som, len…”
“Len čo? Len si to nechala pre seba? To je rovnaké klamstvo!”
Michal vstal z kresla a pristúpil k oknu. Vonku mrholilo, sivé mraky viseli nízko nad strechami susedných domov.
“Janka,” vyvrkol, neobraciajuci sa, “a čo hovorí ten Viktor? Naozaj sa rozvádza?”
“Istotne sa rozvádza,” odpovedala Jana. “Podal návrh na súd.”
“Podal návrh,” zopakovala Zuzana. “A rodinu už rozbil. Deti ostanú bez otca.”
“Medzi nimi už dlho nebola láska,” pokúsila sa vysvetliť Jana. “Bývali spolu ako susedia. Viktor vraví, že sa vzali z rozumu, nie z lásky.”
“Istotneže vraví!” zasmiala sa matka. “Všetci ženatí muži tak hovoria! Ženu nemilujú, deti nechceli, brali sa z povinnosti! A potom, keď sa vyhrajú s milenkou, vracajú sa k rodine!”
“Viktor nie je taký,” tvrdošijne dodala Jana.
“Všetci sú takí!” uťala Zuzana. “Myslíš, že nepoznám život? Koľko takých príbehov som videla! Sľubujú zlaté vrchy, no zmiznú, len čo zistia o tehotenstve!”
Jana trhla.
“On vie o dieťati. A je z toho nesmierne šťastný.”
“Šťastný? Tak kde je teraz? Prečo nejde s tebou? Neobraní svoju milovanú?”
“On… je na služobnej ceste. Vráti sa o týždeň.”
“Veľmi pohodlné,” kyslo podotkla Zuzana. “Odštartoval práve vtedy, keď to všetko vyšlo najavo.”
Jana sklopila oči. I ona sa čudovala, že Viktor musel odcestovať v deň, keď sa rozhodla všetko povedať rodičom. Vysvetlil jej však, že cesta bola pripravená dlho dopredu a nejde zrušiť.
“Zuzka, možno neponáhľajme s prílišnými závermi?” poprosil Michal. “Dajme Jane čas se vyrovnať.”
“Vyrovnať?” žena sa pozrela na manžela ako na šialenca. “Už za nás všetko rozhodla! Otehotnela od ženatého muža! Teraz každý v meste pozná, že
Ráno jej otec potajme prinesol batoh s oblečením a šetkami.