V čase Československa som si vzal ženu s tromi deťmi, ktorým nikto nepomáhal, boli úplne sami.
“Andrej, vyzeráš, že si naozaj ideš zobrať predavačku s troma deťmi? Už si úplne stratil rozum?” posmešne ma potľapkal po pleci Viliam, môj spolubývajúci na intráku.
“A čo je na tom zlé?” Neodtrhol som oči od budíka, v ktorom som skrutkovačom niečo opravoval, ale kútikom oka som ho pozrel.
V tých časoch – osemdesiate roky – náš malý provinciaľné mestečko žilo pokojne, bez zbytočného behania. A pre mňa, tridsaťročného osamelého chlapa, všetko sa točilo medzi fabrikou a posteľou na internáte. Po výške som tu zakotvil – práca, trocha šachu, televízia a občasné stretnutia s kamošmi.
Občas sa pozriem z okna, uvidím deti na dvore a prisiahla by som sa – spomeniem si, ako som sníval o rodine. Ale hneď to zahnal – aká rodina v štyroch stenách intráku?
Všetko sa zmenilo jedného daždivého októbrového večera. Zašiel som do obchodu pre chlieb. Koľkokrát som to už robil – vždy to isté. Lenže tentoraz za pultom stála ona – Zuzana. Predtým som si nejak nevšimol, ale tentoraz som sa zastavil. Unavené, no teplé oči, v ktorých sa ukrývala svetlá iskra.
“Veký alebo čierny?” opýtala sa so slabým úsmevom.
“Veký…” zamumlal som ako zoškolený školák.
“Práve z pekárne, čerstvý,” šikovne zabalila a podala mi ho.
Keď sa naše prsty dotkli, niečo ako by cviklo. Hrabal som sa po vreckách po drobné a zároveň ju kradmom skúmal. Obyčajná, v zástere, okolo tridsiatky so zákuskou. Unavená, ale s nejakým vnútorným svetlom.
O pár dní neskôr som ju videl na zastávke. Zuzana vliekla tašky a okolo nej sa točili traja caparti. Najstarší – chlapec asi štrnásť rokov – vážne držal ťažký vrece, dievčatko držalo za ruku najmenšieho.
“Pomôžem vám,” ponúkol som sa a zobral tašku.
“Netreba, vďaka…” začala, ale ja som už nakladal veci do autobusu.
“Mama, a kto to je?” bez okolkov sa spýtal najmenší.
“Tiššie, Miško,” okričala ho sestra.
Cestou som zistil, že bývajú neďaleko mojej fabriky, v starej päťposchodovke. Najstaršieho volali Janko, dcéra bola Ema a najmenší – Miško. Zuzanin manžel zomrel pred pár rokmi a odvtedy sa o všetko starala sama.
“Žijeme, nesťažujeme sa,” povedala so unaveným úsmevom.
Tú noc som dlho nezaspal. V hlave sa mi točili jej oči, Miškov hlas a niekde vnútri sa prebúdzal zabudnutý pocit – akoby ma niečo dôležité čakalo.
Odvtedy som častejšie chodieval do obchodu. Kúpil som mlieko, perníčky, alebo len tak nakukol. Kolegovia v práci začali žartovať.
“Andrej, čo to má byť? Trikrát za deň do obchodu – to musí byť láska,” usmieval sa Peter, môj nadriadený.
“Len čerstvé veci hľadám,” odmietavo som mával rukou, začervenaný.
“Alebo predavačku?” žmurkol.
Jedného večera som sa odhodlal prísť za Zuzanou po šichte.
“Dovoľte, donesiem vám tašky,” povedal som, snažiac sa znieť pokojne.
“Netreba… je to také divné…”
“No spať na strope by bolo naozaj nepohodlné,” zažartoval som a zobral vrece.
Cestou rozprávala o deťoch. Janko si privyrába po škole, Ema jeNa ten okamih sa tiško oprela o mňa a ja som pochopil, že sme našli domov aj predsa.
