V očakávaní stretnutia
September bol teplý, suchý a slnečný. Nízke jesenné slnko oslepovalo, najmä večer. Michal sklopil slnečnú clonu pred seba. On je vysoký, clona ho chráni, ale Dana…
Koľkokrát jej ponúkol, nech nechá auto doma. Zaviezol by ju do práce, večer by pre ňu prišiel. Lenže ich pracovný čas sa nezhodoval.
“Je mi milé, že o mňa máš strach. Ale jazdím opatrne, sám si ma vychvaľoval. Bez auta sa nezaobídem,” hovorila Dana a tulila sa k Michalovi.
“Dobre, len sľúb, že si aspoň vezmeš slnečné okuliare. Budúci týždeň začnú dážde, ochladí sa. Aj keď mokrý a šmykľavý asfalt nie je o nič lepší ako oslepujúce slnko. V oboch prípadoch hrozí nehoda.”
“Aký si starostlivý. Všetko bude v poriadku. Sľubujem,” vážne prisľúbila Dana.
Michal zaparkoval pred domom a zvykom hodil pohľad na okná ich bytu v treťom poschodí. Slnko sa odrážalo od skiel, nevedel rozoznať, či sú žalúzie spustené. Ak nie, vnútri muselo byť horúco ako v peci.
Všimol si, že Danino auto ešte neprišlo. Čudné, nevolala, neupozornila, že mešká. Pre istotu skontroloval telefón. Žiadne zmeškané hovory ani SMS. Dana končila o hodinu skôr ako on. Keď sa vracal domov, väčšinou už mala pripravenú večeru.
Strčil telefón do vrecka, zamkol auto a vošiel do vchodu.
***
Zoznámili sa pred rokmi a pol. Michal išiel z práce a videl pri ceste otvorené dvere auta a vedľa neho roztrasené dievča. Hneď pochopil, že má prepichnutú pneumatiku. Zastavil a ponúkol pomoc. Zoznámili sa a začali spolu chodiť.
Dana bývala v podnájme. Krehká, drobná, hrdá a nezávislá. Vedľa nej sa cítil silný a skúsený. Chcel ju chrániť, ale ona sa hnevala, že je dospelá a samostatná. Čoskoro jej navrhol, aby sa nasťahovala k nemu. Načo platiť podnájem, keď aj tak trávila noci u neho?
Jeho byt, klasickú “mužskú brlohu”, Dana nenápadne premenila. Zrazu sa objavili deky, farebné vankúšiky, útulné lampy. Z bytu sa stala rodinná hniezdo. Vôňa pečeného jedla, dusených jedál a vanilky naplnila priestor. Už to nebol len jednopokojový byt, ale domov.
Raz Dana priniesla zo z ulice špinavé šteňa. Skrývalo sa pred dažďom pod krivým kerom pri vchode.
“Danka, načo si ho sem dotiahla? Je špinavé, smrdí a má blechy. Možno je choré. Zanečistí tu všetko,” nahneval sa Michal. Zvieratá nikdy nemal rád.
“Michal, čo to hovoríš? Pozri, aké je milé. Nemá blechy, len je prechladnuté. Na ulici by zahynulo. Umyjem ho, zajtra ho zoberiem k veterinárovi. Neboj sa, budem sa oň starať. No nie je rozkošné?” Dana pritlačila špinavé, mokré a trasúce sa šteňa k sebe.
“Vieš, že nemám rád zvieratá. Zajtra ho nechaj u veterinára,” ustúpil Michal.
Dana sa na neho pozrela tak, že pochopil: ak bude na svojom, odíde so šteňaťom. A to nechcel dopustiť. Michal sa do nej zamiloval. Nikdy žiadnu ženu nemal tak rád ako túto drobnú, chudinku. Neostalo mu nič, len sa podrobiť.
Nevinnejšiemu šteňatu Dana dala hrdé meno Rex. A šteňa s ním okamžite súhlasilo, zdvihlo hlavu a napriamilo visiace uši.
“Pozri, páči sa mu,” potešila sa Dana.
“Rex!” zavolal Michal, ale pes ani neobrátil hlavu, len pohol ušami, akoby povedal: “Neruš.”
Od dobrej stravy Rex rýchlo pribral. Za pol roka sa zmenil na pekného stredne veľkého psa s ryšavou srsťou. Mal v sebe zmiešané plemená, ale jedno bolo jasné – jedného z jeho predkov bol retríver.
Hoci sa s ním Michal hral, Rex považoval Danu za svojho vodcu, poslúchal len ju a ignoroval Michalove povely. Michal ho aj trochu žiaril.
Tak žili všetci traja. Michal bol spokojný, dokonca si zvykol aj na Rexa a rano s ním chodil na prechádzky. O deťoch neuvažoval. Raz možno, ale teraz im bolo dobre.
***
Ešte pred vchodom do bytu Michal počul Re”Hlasy z minulosti sa rozplynuli, no nová nádej, ktorú držal v náručí, mu pripomenula, že život pokračuje.”
