Pamätám si jedno letné obdobie, keď som navštívila kúpeľný ústav na pôstnu kúru, aby som si prečistila telo. Jedného dňa som šla chytiť trochu slnka a zhodou okolností vedľa mňa na ležadle spočívala nádherná mladá žena, s výzorom modelky.
Zoznámili sme sa a začali sme sa rozprávať o cieľoch pôstu.
– Potrebujem zhodiť štyristo gramov, – povedala ona. Zasmiala som sa a myslela som, že žartuje. Ale nie.
– Už rok žijem s pocitom, že som tučná. Môj frajer mi povedal, že ma nechá, ak neschudnem… Vidíš? Zovrela si prsty na bruchu do štipca. Hanbím sa si sadnúť…
Dlho potom mi to hralo v hlave, stále som na ňu myslela. Začala som jej hovoriť Lívia 400 gramov.
Zrejme podľa jej muža by niekto ako ja mohol byť s pokojným svedomím zhodený zo skaly, lebo v ich dokonalej Sparte môžu prežívať len chudí pre buclaté buchtičky tu miesto nie je.
Nedávno som sa ocitla v početnej, mne neznámej partii, kde sa v reštaurácii slávila oslava.
Na kresle sedela dokonale upravená žena, štíhla noha preložená cez druhú, nylónové pančuchy sa leskli na skvostných lýtkach, lodička sa takmer vyšmykla z päty, v jednej ruke pohár vody a jej elegantný postoj priťahoval mužské pohľady.
Potom prišiel jej muž. Prišiel k stolu, všetkým mužom podal ruku na privítanie, no jej medzi zubami neprívetivo povedal: Prikry sa! Vystrkuješ stehná!..
Žena sa vystrašene vyrovnala, očervenela, požiadala čašníka o deku, hoci sedela hneď pri krbe, zahalila sa a zvyšok večera pretrpela nahnevaná ako moknutý vrabec.
Raz som si tak povedala, že si prečítam životopisy slávnych klasikov, básnikov a spisovateľov, že možno nájdem v ich živote tajomstvo úspechu. No rýchlo som s tým skončila. Nedal sa vo mne spojiť ten obyčajný človek so slabosťami a jeho veľkolepé dielo.
Najviac ma odradila biografia Levovi Tolstému. Som zamilovaná do Anny Kareniny ako románu, no niektoré stránky jeho života som nedokázala stráviť.
Okrem jeho chorobného záujmu o smrť… Po piatej dcére Marienke bola jeho žena Soňa veľmi chorá, zoslabla a už nechcela rodiť, lekári (u nás vtedy ranhojiči) jej to výslovne zakázali, jej organizmus už neuniesol pôrody. A Tolstoj na to: Ale načo mi je potom?
Soňa porodila trinásť detí…
Pozriem si niekedy Instagram. Je to domov bábik dokonalých Barbie dievčat. Ich deň je vyplnený fitkom, solárkom, zábalmi a wellnessom.
Tvoria si ideálne telá s pomocou krásy priemyslu.
Hej, je to ich práca, byť krásne, treba uznať, že nesmierne náročná a drahá robota.
Mám rešpekt ku všetkej práci, ale opäť sa nám tu mieša poradie hodnôt. Dievčatá chcú byť krásne, aby ich milovali. Aby si ich všimli chlapci a vybrali si ich.
Povedali im: krásne je takto chudosť, vytrhané obočie, napumpované pery, pozadie v tvare orecha a ony súhlasili a išli sa prispôsobovať.
A chlapcom sa zrazu ťažko vyberá medzi radom rovnakých panákových princezien…
Raz sme boli s manželom na záhradníckom trhu, on zháňal veci na chalupu a ja som sa len tak prechádzala medzi stánkami.
Zablúdila som pri stánok so záhradnými soškami, obzerala lampáše, kvietky, veterné mlyny, krhielky, zajačikov, líštičky.
Pri veľkých záhradných škriatkoch s tým ich žiarivo červeným klobúkom, čo z nich robil muchotrávky, stáli dvaja muži a vyberali najkrajšieho škriatka.
Jeden sa so soškami hral, otáčal ich a dvíhal, a druhý sa zrazu rozosmial:
No tak, braško, rozhodni sa rýchlejšie… Veď aj včera si s úplne rovnakým výrazom vyberal frajerky v podniku…
Strašne vtipné.
Dievčatá, milé, Lívia štyristo gramov, Svetlana Prikry Stehná, Soňa trinásť detí… Ako je možné, že samy seba tak málo milujete a vážite si?
Ako ste mohli prijať, že vás hodnotia ako poškodený či chybný tovar a poviete tomu láska?
Kto vám nahovoril, že šťastné vzťahy podmieňuje dokonalé telo a tvár?
Mám snáď stovku dôkazov, že vzhľad nemá s láskou nič spoločné.
Moja známa sa zoznámila so svojím manželom v nemocnici, na nefrologickom oddelení, v župane, bledá, dobitá, s fľaškou na zber moču hrdo trčiacou spod košele a tam sa do nej zamiloval.
Pozrite sa na Fridu Kahlo viete, čo myslím? A jej obočie? No vidíte.
Ona bola obletovaná a milovaná najvýraznejšími mužmi svojej doby.
Mne pred rokmi nechtiac zle vytrhli osmičku, roztrhli mi ústa, prišli komplikácie, horúčka, opuchnutá tvár, rozbitá ďasná…
Tak som ležala doma, plula krv, líce ako vankúš, smrť na jazyku, manžel ma láskavo kŕmil kefírom, lebo do mňa nič iné nevošlo, a silu som potrebovala získať.
Po kefíre mi zostali mliečne fúzy, vytiahla som zrkadlo a pošepkala: Pane Bože…, až som plakala od zúfalstva.
A v tom on povedal: Si najkrajšia na svete, počuješ? Najkrajšia! Aj teraz! Vydáš sa za mňa? Vydáš?
Keď som vyzdravela, bolo to v reštaurácii, s prsteňom, pokľakom, potleskom hostí a čašníkov, balónmi a kvetmi a súhlasím…
Ale najviac mi zostalo v pamäti to prvé, domáce, úprimné vyznanie. Vtedy som mu naozaj uverila. Lebo krása nie je o výzore a láska nie je o dokonalosti.
Naše nedokonalosti sú dôvodom, prečo nás milujú robia nás jedinečnými, živými, skutočnými!
A vôbec, dokonalosť ani neexistuje alebo skôr, každý má predsa tú svoju.
Nedávno som sa rozhodla dať si rovnátka, mám zuby krivé.
Môj muž ma povzbudil slovami:
Milujem tvoj úsmev a naozaj nechápem, prečo by si sa mala trápiť rovnátkami. Urob to, ak sama chceš. Ak by som mohol si vybrať, všetko by som nechal, ako je.
Po narodení nášho prvého syna som vážila stodvadsať kíl, ale manžel mi stále skladal komplimenty, až sa mi nechcelo chudnúť. Schudla som až vtedy, keď som sama chcela.
Nedávno sme si pozerali fotky, kde ležím s bábatkom roztečená na gauči. Pýtam sa:
Prečo si mi nepovedal, aby som schudla? Bola som tučná…
Bola si rozkošná žemlička, schudni, keď budeš chcieť. Mne sa páčiš stále.
A keď som pred pár rokmi mala v lete silný vzplanutý psoriázu, a škvrny sa rozliezli po tele, šli sme k moru a ja som sa hanbila vyzliecť do plaviek. Manžel sa spýtal Čo je? a vtedy mi došlo, že on naozaj nechápe, čo je problém. Pre neho som bola krásna, psoriázu nevidel, videl mňa.
Teraz tu nechcem robiť reklamu manželovi, ale vzťahu. Ak od vás muž žiada splniť jeho predstavu krásy, nie je to láska, to je o nadradenosti.
Si kráska, dobručké jabĺčko! Ak on vidí len tvoje chybičky a nie teba celú, nechce jabĺčko chce mať moc.
Môžeš ísť za ním zo strachu, že ho stratíš ale zamysli sa: Stratiť čo? Násilníka, pre ktorého si len záhradný škriatok s muchotrávkovou čiapkou!?
Každý muž by chcel mať navrch je to prirodzené. No jeho postavenie nesmie stáť na strachu, ale na tvojom obdivovaní a úcte.
Tvoja oddanosť nemá byť povinnosť, má byť voľba. Ísť za niekým, koho rešpektuješ a komu dôveruješ, že ťa pevne vezme za ruku, pôjdeš s ním až na kraj sveta. A ty sa zveríš, lebo tvoja úloha je vybrať toho, za kým ísť chceš.
A to právo ťa viesť to si musí ešte sám zaslúžiť…
