V januári prišla na Oľgu Klimová menopauza. Spočiatku to nespôsobilo žiadne väčšie problémy. Neboli žiadne návaly horúčavy, potenie, zvýšená srdcová činnosť či bolesti hlavy. Proste prestala menštruácia a to bolo všetko: vitaj, staroba, som tvoja!
K lekárovi Oľga nešla, mala načítané a vedela, čo sa patrí. Aj kamarátky často hovorili o svojich skúsenostiach a delili sa s pocitmi. Mali šťastie, hovorili jej, že menopauzu znáša tak ľahko!
Lenže ako keby ju uriekli. Začali sa diať zvláštne veci. Oľga chápala, že sú to hormonálne zmeny v tele, ktoré nemôžu prejsť bez následkov. Možno práve preto mala náhle zmeny nálad, závraty a cítila sa slabá.
Čoraz ťažšie sa Oľge skláňalo k vnučke Lidičke, stratila chuť do jedla a chrbát ju bolel novým spôsobom. Ráno jej tvár často opúchala, večer zase nohy. Svoje ťažkosti Oľga dlho ignorovala. Prvé začali biť na poplach nevesty: “Aká ste, mamka, mdlejšia, bledšia. Choďte k lekárovi, urobte si ultrazvuk, neotáľajte, s takými vecami sa nežartuje!”
Oľga mlčala. Pochybnosti o svojom zdraví už dávno v jej duši prebývali. K tomu ju začali veľmi bolieť prsia, horeli ako oheň, nedali sa ani dotknúť. Podbruško jej tiahlo, nedalo spať. Počas bezsenných nocí, pod rytmickým chrápaním manžela, Oľga ležala na chrbte, hľadela na strop a ticho plakala, mysliac na budúcnosť a spomínajúc na minulosť.
Ako nechcela umrieť! Veď mala len päťdesiatdva, ani sa dôchodku nedožila. S manželom začali hľadať chatu, rozhodli sa tráviť viac času v prírode. Synovia sú skvelí, majú dobré práce. Nevesty úctivé, pomáhajú prekrývať šediny, radia, čo zo šatníka kúpiť, aby skryla objem.
Vnučka, jediná Lidička, zlaté dievčatko. Súťažne sa korčuľuje, na jeseň pôjde do prvej triedy. Dobre kreslí, už vie háčkovať – babka ju naučila. Ako rýchlo ubehlo všetko! Zdalo sa Oľge, že ešte ani nežila. Ešte len vydala najmladšieho syna, na deti od neho stále čaká, a tu je choroba, pretrápi ju!
Utierala Oľga horúce slzy okrajom obliečky, ale tiekli a tiekli po tvári. Ráno sa pod očami tvorili tmavé kruhy, tvár jej potemnela, ochladla.
***
Niekako Oľga prežila jar a leto, ale na jeseň sa jej stav veľmi zhoršil. Dýchavičnosť, neznesiteľné bolesti v chrbte a bruchu ju úplne oslabili. Napokon sa rozhodla objednať u lekára a povedať o svojom trápení manželovi.
Do gynekologickej ambulancie Oľgu sprevádzala skoro celá rodina. Manžel Andrej sa starším synom ostali v aute, zatiaľ čo jej obe nevesty čakali na chodbe.
S ťažkosťou sa usadila na vyšetrovacom kresle, červenajúc sa od rozpakov, odpovedala na otázky doktorky: kedy prestala menštruácia, kedy pocítila slabosť, kedy naposledy absolvovala vyšetrenie. Oľga odpovedala dlho, stihla aj vychladnúť, kým doktorka vypĺňala formulár, umývala si ruky a nasadzovala rukavice.
Doktorka Oľgu dôkladne vyšetrila, tvárila sa stále vážnejšie a nervóznejšie. Potom krátko povedala „oblečte sa“ a siahla po telefóne. Oľga s trasúcimi sa rukami obliekala neposlušnú sukňu a s hrôzou počúvala lekárkin rozhovor.
„Onkologické oddelenie?“ kričala do telefónu. „Tu z piatej. Mám ťažkú pacientku, potrebuje súrnu konzultáciu. Súrnu! Áno, áno… Zdá sa, že posledné štádium. Nevieme nájsť maternicu. Päťdesiatdva… Primárna návšteva. Áno, ani nehovorte… Ako v lese žijú. Učíš ich, na stĺpoch informácie, ale k lekárovi ísť nemajú čas. Dobre, posielam.“
Dokončila rozhovor, doktorka prešla k stolu a začala vypisovať nejaké papiere.
– Prišla ste sem sama, pani?
– Nie, s manželom, s deťmi, autom sme tu, – ticho odpovedala Oľga ochromenými perami. Práve teraz pocítila silnú bolesť po celom tele. Brala jej dych, brala jej nohy, chcelo sa jej kričať. Oľga sa oprela o zárubňu dverí a rozplakala sa. Pôrodná asistentka vybehla na chodbu a kričala:
– Kto je tu s Klimovou? Poďte!
Nevesty vstali a ponáhľali sa do ordinácie. Keď videli svokru, hneď všetko pochopili. Oľga plakala a krútila sa od bolesti, zatiaľ čo doktorka rozprávala: okamžite, súrne, prvá nemocnica, onkológia, druhé poschodie, čaká službu konajúci lekár… Tu je odporúčanie, tu je karta… Veľmi neskoro, ľutujem… Prečo čekali, veď sú vzdelaní ľudia…
Cestou autom boli všetci ticho. Andrej si pravidelne utieral nos chrbtom ruky a zadržiaval slzy. Syn sústredene sledoval cestu, až boľavou rukou stískal volant.
Na zadnom sedadle nevesty z oboch strán podopierali svokru, ktorá už strácala posledné sily. Oľga kvílila, a keď bolo skutočne neznesiteľne, kričala, čím vyvolávala nové vlny Andrejovho plaču.
Občas bolesť na chvíľu ustúpila a vtedy Oľga videla, ako za oknami auta míňajú žltnúce koruny stromov. Lúčila sa s deťmi, manželom a s vnučkou Lidičkou. Už jej nebude môcť preskakovať koláčikmi. Kto ju teraz odprevadí do prvej triedy, kto ju po vyučovaní privíta? Kto ju pevne objíme, pobozká, zohreje jej prvé úspechy?..
***
V ambulancii sa dlho nečakalo. Oľgu prijali okamžite. Rodina v hrôze stála pri okne, neschopná si sadnúť. Andrej už neplakal, ale vyzeral stratený a bezradný. Nevesta si krčila v rukách kapesníky, syn sa kýval zo strany na stranu v tichosti.
V ordinácii, kam Oľgu odviedli, sa zjavne dialo niečo strašné. Najprv odtiaľ vybehla sestrička s červenou tvárou a ponáhľala sa na koniec chodby. Potom rýchlym krokom vstúpil starší lekár v chirurgickom plášti a papučkách. Neskôr tam takmer behom vstúpilo ešte niekoľko lekárov.
Keď na konci chodby nastal rámus, rodina inštinktívne otočila hlavy smerom k zdroju hluku: červená sestrička s dvoma sanitármi rýchlo zaviezli hrkotajúce leháro na transport ležiacich pacientov. Keď leháro zmizlo za širokými dverami ordinácie, rodina pochopila, že to je koniec. Andrej si objal hlavu a stonal, nevesty hľadali v kabelkách lieky na srdce, synovi na líci myklo nervom.
Náhle dvere kabineta znova sa rozrazili. Nosidlá s Oľgou, prikrytou bielou plachtou, tlačilo naraz šesť-sedem ľudí. Všetci vzrušení, červení, s kvapkami potu na čelách. Oľgina tvár bola bledá a otvorená. Hroza sa zrkadlila v jej napuchnutých očiach. Andrej sa vrútil k žene, ale starší lekár mu skrížil cestu.
– Ja som manžel, manžel, – kričal Andrej, naháňajúc nosidlá. – Aspoň sa rozlúčime. Mojka, drahá, ako sa to mohlo stať, veď sme si slávili narodeniny,…
– Už naozaj… – sestra zatvárala široké dvere ordinácie. – Nevyrušujte, dedko, a nekričte. Rodí. Hlavička už už sa objaví…
***
V pôrodnej sále boli dve rodičky: Oľga a ešte jedna, veľmi mladá, možno študentka. Obe kričali naraz a zároveň sa ukludňovali medzi kontrakciami. Okolo každej boli pôrodné asistentky a lekári. Starý profesor pokojne chodil od jedného stola k druhému, dával pokyny.
– Prečo trpíme? – spýtal sa profesor rodičky počas prestávky.
– Pre prekliatu vodku, to ona všetko spôsobila, – stonala študentka.
– No a vy, mamička? – obrátil sa profesor k Oľge a jemne ju pleskol po odhalenej nohe.
Oľga chvíľu mlčala, rozmýšľala a potom potichu, pretože už nemala sily, zašepkala:
– Asi z lásky. Za čo iné by to bolo? Tak sme si oslávili s manželom päťdesiatdva. Troška sme sa zabavili…
– Musím povedať, že ste si dali poriadne, – usmial sa profesor. – Takže naozaj nič ste si nevšimli alebo len klamete?
– Doktore, keby som vedela, keby som len trochu tušila!.. Hanba! Veď som dávno babka. A taká som tučná od detstva, kvôli postave ma už od dvadsiatky volajú len priezviskom…
– Máš problém s postavou, nie rakovinu, – profesor podráždene pohodil rukou. – Sme len ľudia, a bohužiaľ, aj lekárske chyby sa sem-tam stávajú. Dosť rečí. Tlač, mamo, tlač. Vaše nedorozumenie chce uzrieť svetlo sveta!
***
Pôrodná asistentka vyšla z pôrodnej sály spokojná a plná dôležitosti. Bude čo kamarátkam rozprávať – každý deň babky nerodia.
– Klimová Oľga. Sú tu príbuzní?
– Sme tu, – odpovedala rodina a urobila krok dopredu.
– Gratulujem, – so zvedavosťou prezerajúc mužskú časť rodiny, povedala asistentka. – Tak kto je otc?
– Ja, – zachrípnuto, neveriac vlastným slovám, zašepkal Andrej.
– On, – súčasne odpovedali nevesty, ukazujúc na svokra.
– Wow, – neudržala emócie asistentka a dodala s úctou, – Máte chlapca. Tri a pol kila. Päťdesiatjeden centimetrov. Oslávte to, otec. O hodinu by bolo neskoro… Fenomenálny počin. Nechápem, prečo vás poslali na onkológiu.
