— V žiali aj v radosti
— Janko, pozri, aké šaty som si kúpila! Páčia sa ti?
Ján zdvihol oči a usmial sa.
— Tak sa otoč! Veľmi pekné. Absolútne ti to sluší! — povedal láskavo.
— A mne sa tiež páčia… Preskúmala som celý obchod, myslela som, že odídem s prázdnym! A v poslednej chvíli som ich uvidela. Zamilovala som sa do nich! Na narodeniny Zuzky v lete v nich pôjdem.
— Nie, v nich nechoď — pohľad vážny, dodal Ján.
— Prečo? — sklamane spýtala sa Zuzana.
— Lebo potom budeš krajšia ako oslávenkyňa. A to sa nesmie.
Zuzana sa rozosmiala a Ján si pomyslel, aký krásny smiech má jeho žena.
— No ty ma somár!
Žena pristúpila k zrkadlu, znova obdivujúc nový kúsok v šatníku. Nebieskomodré šaty jej naozaj slušeli, v ich odlesku jej sivé oči vyzerali akoby modré.
Ján tiež obdivoval svoju ženu, no v srdci cítil ťarchu. Ešte jej nepovedal… Nevedel, ako to vysloviť. Dúfal, že sa všetko vyrieši…
— Kedy sme sa chceli ísť na dovolenku? — spýtala sa Zuzana, pozerajúc sa na manžela cez zrkadlo.
— V septembri… — zachrípal Ján napätím.
— V septembri… Takže budem musieť pozrieť plavky. Mám len dvoje. To málo.
Ján zavrel oči. Nie, viac to už nezatají. Chcel ju chrániť, ale vedel, že to nejde. Bude to musieť povedať.
— Zuzka, sadni si, prosím — vyrazil zo seba.
Žena sa otočila, stále sa usmievajúc. Keď však uvidel vážny výraz manžela, úsmev jej vybledol.
— Čo sa stalo, Janko? — vystrašene spýtala sa a sadla si vedľa neho.
— Mám zlé správy…
— Bože… Netráp ma, čo je? Sú všetci zdraví? Mama je v poriadku?
— Sú zdraví! — upokojil ju Ján. Potom, držiac jej ruky, dodal: — Moja firma skrachovala.
Zuzana hľadela na manžela, snažiac sa pochopiť, čo povedal.
Boli spolu päť rokov. Ján bol o desať rokov starší, ale Zuzana sa doňho vtedy zamilovala napriek tomu. Vek nebol prekážkou. Vtedy mal Ján práve nábeh na úspech a nikto ju nemohol obviniť, že je s ním kvôli peniazom. A každý, kto ich poznal, videl, ako sa milujú.
Hovorí sa, že niektoré manželstvá sa robia v nebi. To bol ich prípad. Boli ako dve polovice jedného celku. V ich spoločnom živote nebola žiadna špina. Nebolo klamstva, nebol podvod.
Jánov biznis po svadbe rástol ako z vody. Začal dobre zarábať a manželia si rýchlo vymenili malý dvojizbový byt za veľký dom. Mali autá, často cestovali. A ich pokojný život sa ešte zlepšil.
Ján veril, že ak muž vstúpi do manželstva, automaticky berie zodpovednosť za rodinu. Manželka môže pracovať, ale jej príjem by nemal byť hlavný. Preto ani netušil, koľko Zuzana zarába. Väčšinou peniaze míňala na seba: kaderníctva, obchody, drobnosti. Niekedy nakúpila jedlo, zaplatila drobné účty, ale robila to dobrovoľne. Hlavným živiteľom bol Ján. Tak mu to bolo príjemnejšie.
A teraz sa musel priznať k pádu. A k svojej slabosti.
Ján dokonca uvažoval, či po krachu od neho Zuzana neodíde. Pochopil by to. Veď nedokázal splniť svoju úlohu.
— Ako dlho už to ide zle? — ticho spýtala sa Zuzana.
— Pár mesiacov. Myslel som, že to zvládnem, ale nevyšlo to. Dnes firma oficiálne skrachovala. Je mi to ľúto…
Ján sklopil hlavu. Hanbilo sa mu pozerať milovanej žene do očí.
— Prečo si mi to nepovedal? — trochu zranene spýtala sa Zuzana.
— Nechcel som ťa do toho zatiahnuť. Dúfal som, že to vyriešim sám.
— Janko! — urazila sa žena. — Sme rodina. V žiali aj v radosti, pamätáš? Naozaj nechodilo ti do hlavy, že ťa budem milovať len v radosti, ale v ťažkostiach ťa nepodporím?
— Len som nechcel klásť toto na tvoje krehké plecia — vzdychol si.
— Dobre — usmiala sa Zuzana a pohladkala ho po pleci. — Zvládneme to. Čo teraz plánuješ?
— Neviem — povedal Ján so vzdychom. — Musím si prepočítať účty, zistiť, koľko máme peňazí. Nakoľko sa mi podarí nájsť prácu. A potom možno znova začnem s vlastným biznisom…
— Dobre — vstala zo sedačky Zuzana. — Tie šaty vrátim.
— Ani sa neopováž! — vyskočil Ján. — Tak ti slušia a tak sa ti páčia.
— To nič — upokojila ho žena. — Mám ich plnú skriňu, a na Zuzkiny narodeniny by som v nich aj tak vyzerala nevhodne, sám si to povedal.
Ján sa usmial, zatiaľ čo mu srdce žialostne stísklo.
— Stáli toľko čo jedlo na dva týždne. Teraz je to dôležitejšie — dodala Zuzana. — A keď sa všetko urovná, kúpim si iné, ešte krajšie.
Večer si manželia prepočítali rozpočet. Ak trochu utiahnu opasky a s Zuzaniným platom v pohode vyžijú pol roka.
— V najhoršom prípade predáme jedno z áut — povedala žena.
— Od zajtrajška začnem hľadať prácu — ubezpečil ju Ján. — Ak nenájdem niečo slušné, pôjdem skladať tovar, rozvážať jedlo, šoférovať… Čímkoľvek! Nebudem ti visieť na krku.
Zuzana mlčala. Premýšľala, akoby v hlave niečo rýchlo počítala.
— Janko, hovoril si, že by si chcel začať nový biznis…
— Hej, mám pár nápadov, ale teraz na to nemáme. A boj bojím sa, že by som znova zlyhal.
— Dobre, porozmýšľame — odvetila Zuzana.
Pol noci nezaspala. Vedela, že Ján je ten, čo vie— A ty si presne ten, kto vie chytiť šťastie za chvost, aj keď sa ti to raz nepodarilo.
