Rozprával som vám príbeh dvoch starých žien, ktoré žili v jednej chatke v dedine Lieskovce. Všetky štyri roky spoločne si zarábali 170eur na dvoch. Ľubomíra Nováková mala osemdesiat šiesty rok života, Zdena Kováčová osemdesiat štvrtý. Neboli si príbuzné a kedysi mali svoje vlastné domy, ale už pätnásť rokov spolu šli po bielom svite, lebo palivo sa spotrebovávalo polovične, jedlo sa úspornejšie vymieňalo a vždy mali, s kým si pokecať. Samé rozmýšľanie v hlave ich znepokojilo, a tak si začali rozprávať samé so sebou. Usadili sa pri Zdene, lebo jej dom bol pevnejší, zatiaľ čo Ľubomíriný dom s prístavkami rozložili na drevo. O päť rokov ich ohrievali a žiadne potreby nemali. Kedysi mali stádo kôz a kurčatá, no s každým rokom to bolo ťažšie. Nakoniec už dva posledné leta nepočali záhony, a pod koniec leta sa im ťažko zapichovalo dym v peci.
Raz týždenne ich navštevoval vnuk Zdenin Ján Šťastný, tridsaťpäťročný muž. Na motorke z mesta nosil veľkú tašku s chlebom, rožkom, čajom a cukrom tým sa najviac živil, občas varil zemiaky na petrole. Keď Ján prišiel, ženy plakali.
Ak budete plakať, prestanem vás navštevovať, hovorila Ľubomíra.
Dobre, dobre, už nebudeme, upokojili ho.
Ján rýchlo vykládal zásoby, prinášal vodu zo studne, nasypával drevo do pece, aby im zostalo len štipnúť zapaľovač. Pýtal sa:
Čo ešte chcete? Prídem o týždeň, objednajte, a bežal z chaty, rútil nohu, nastartoval motorku a odbehol.
V krátkych letných nociach im spánok neprišiel; ležali potichu.
Nespíš, Zdena? spýtala sa jedna.
Nie, nespím. Odpocívala som od večera, ale teraz som bez spánku, odpovedala druhá.
Ja tiež nespím Na čo myslíš?
Všetkému. A ja na ten svet čo je tam? Nikto to nevie.
A nikdy sa nedozvieme, povedala Zdena.
Staré ženy slabli, ale rozum im pracoval ešte silnejšie, možno aj jasnejšie, lebo z diaľky vidia lepšie. Občas im však v pamäti vznikli prázdnoty a zamotávali sa. Raz v noci Ľubomíra vstala a obula sa.
Kam ideš? spýtala sa Zdena.
Domov.
Domov? Ten dom je tu!
Nie, idem domov, domov namáhala sa a po tom, čo dosiahla dver, sa rozbehla, chytila sa za úchyt, ale potom sa zamyslela, vrátila sa, svliekla a ľahla si späť do postele.
Zdena nič nepoznamenala, rozumela, že Ľubomíra prešla krátkym šokom. Neboli však pasívne; Zdena sa snažila vnášať do života veselú náladu, hovorila:
Počúvaj môj bláznivý rozum svet nie je bez dobrých ľudí. Ján k nám jazdí, nosí potraviny, drevo máme. Žijeme v teple našej chatky, dostávame peniaze zo štátnej podpory. Čo ešte potrebujeme?
Ty vieš spievať, máš vnuka. Ja už nemám nikoho, odvetila Ľubomíra. Ak mi ruky alebo nohy zlyhajú, nebude únik z domu.
Nenechám ťa, neodídeš! Pokiaľ budem dýchať, budem pri tebe. A aj v domove pre starých sú ľudia, dodal Ján.
Ľubomíra sa od jeho slov povzbudila, rozžiarila sa a Zdena žiarila šťastím a láskou.
Ich deti boli vo veku na vojnu. Ľubomíra mala štyri synov, Zdena dvoch. Ľubomíra stratila manžela, ktorý počas kosby dostal bolesť brucha. Farmár, ktorý by neprestal pracovať, si myslel, že to prejde, ale nakoniec mu bola diagnostikovaná pílovitá apendicitída. Ľubomíra ho prevelela koníčkou na nemocnicu, kde mu operovali. Neskôr jej štyria synovia všetci zomreli jeden po druhom. Ako to prežila? Po každej správe padla do bezvedomia, ale okolo nej jej pomáhali susedia. Vždy vstala, žila ďalej a dožila sa do osemdesiatej piatej. Nepocítila hnev, len horkosť a neustálu smútok.
Zdena stratila manžela a jedného syna; druhý sa vrátil, ale už nebol celkom zdravý, pracoval v mestskom remeselnom združení, oženil sa, a po 37 rokoch zomrel. Zdenina netere sa znova vydala a Ján zostal bývať s babkou. Zdena vďačila Bohu, že jej rod nebol úplne vyrezaný mala vnuka, ktorý sa staral o ne, a v ňom rástli už deti.
Vieš, milá, povedala Zdena, na čo ešte potrebujeme? Kúsok chleba a šálka čaju stačia na celý deň. Čo chceš, čo potrebuješ?
Nič nepotrebujem, povedala Ľubomíra, len aby ma Boh v lete po poslednom zomrel.
Príde čas, a zomrieme, povedala Zdena.
Keď prišla jar, staré ženy v zimných kabátoch a šálach vyšli na dv
or, posadili sa na lavičku, ohrievali sa na slnku a poslúchali vôňu rozkvitnutej zeme. Všade, kde bolo svetlo, cítili, že jar prináša nový život, no aj ťažkosti, ktoré v nich prebúdajú smútok. Sedeli hodiny v rovnakom postoji ruky na opierke, tvár naklonená k slnku, oči len občas blikajú.
Keď sa chcelo niečo povedať, tváre sa rozžiarili, ústa sa zatvárali.
Kedy nastane čas zomrieť! povedal niekto. Teplo, kvety, zelená tráva, vtáky spievajú.
Áno, potvrdila iná. Zem je mäkká ako perie, ľahko sa kopať.
Jedného rána Ľubomíru zachvátilo nepokoj. Sedela na lavičke, potom vstala a pomaly šla do chaty. Každý krok bol ťažký, ruky sa trasili ako vtáčie nohy. Stúpala po schodoch, držala sa steny, plazila sa po podlahe a nakoniec padla na posteľ, len ticho vzdychajúc.
Zdena okamžite zistila, že sa niečo deje, a išla za ňou. Ľubomírina tvár bola čoraz tmavšia. Zdena pochopila, že jej priateľke zostáva málo času a začala ju pozorovať.
Ľubomíra sa snažila povstať, ale padla späť na rovnakú stranu, potom sa otočila na chrbát a nevoľne sa triasla. Zdena ju niekoľkokrát navštívila, snažila sa pomôcť, ale nakoniec zostala sedieť len na okraji posteľe a pozorovať.
Večer sa jej uľavilo, otvorila oči a pomaly sa upokojila. Srdce tlklo slabší, ale ešte neprestané. Zdena sa vzdialila, aby nerušila jej pokoj. Ľubomíra už neotvorila oči.
Zdena zostala strážiť, počula len jediné dýchanie v chate. Neočakávala takú silu, keď si všimla, že Ján stojí pri posteli a plače na plné hrdlo.
Zomrela! kričala po celej chate. A na koho ma nechala?!
Zahrčala sa, zvolala:
Ako sme spolu žili, ako sestry! Kedy príde Ján? Kto ma potrestá?
Celú noc premýšľala a neuvedomila si, ako ráno rozbilo slnko a vtáky spievali.
Ráno sa pred oknom ozval motor Jánov, a Zdena, akoby mladšia, vyšplhala sa na prah a volala:
Ján, anjeli dnes privedli niekoho.
Ján zmäkol tvár.
Ako budem žiť sama? spýtala sa a rozplakala sa na schodíku.
Neboj sa, nezanechám ťa. Na zimu ťa vezmem k sebe.
Keby ma Boh tento leto poslal zomrieť.
Zase to rovnaké! zamračil sa Ján. Čo mi máš povedať? Ty si moja rodina, ja som pre teba len kameň, na ktorý sa budeš opierať.
Zdena a Ján dva dni riešili starosti, a Zdena sa zrazu cítila mladšia. Prebehla po dome, zapálila pec, varila, akoby to boli posledné roky jej života. Možno v nej vstúpil duch Ľubomíry a dal jej novú silu.
Zdena zostala sama a zasiahla ju taký smútok, že neviedela, čo robiť. Po pätnástich rokoch spoločného života sa staré ženy stali bližšími než rodina. Každá si na druhú hľadela ako na svoje druhé ja. Nikdy si nevyčítali, len sa snažili prežiť spoločne a bála sa zostať osamelá.
Poď sem, Ľubomíra! Už to stačí! kričala Zdena. Čo sa stalo so mnou?
Ján ich často navštevoval, takmer každý deň, niekedy zostával aj na noc, nosil rožky a sušienky, ktoré Zdena namáčala v čaji. Ale ani rožky a sušienky neútechli starú dušu.
Jedného popoludnia, keď bolo leto v plnom rozkvete, Zdena upratovala v chate a jasne počula hlas Ľubomíry:
Hej, stará! Tu si sa usadila!
Zdena otvorila dvere v predsieni nikto nebolo. Obchádzala okolo domu, šúchla lopatou trávu pri záhnojoch, ale nikto sa neschovával. Predsa len cítila, že hlas patrí jej priateľke. Možno si ho predstavila tak živý, že jej uši zachytili ozvenu.
To musí byť ona, ktorá ma navštevuje v myšlienkach, pomyslela si, a ruky aj nohy jej zmäkli. Pomaly sa dostala do chaty, otvorila truhlicu, vybrala balíček s oblečením, položila ho na stôl a ľahla na posteľ.
Či bolo vonku deň alebo noc, nevedela, a koľko hodín ležala možno niekoľko, možno celé dni. Cítila, ako sa v nej vytrácajú životné sily, ale nebolá bolesť, bola len úľava. V mysli sa mihli jasné obrazy trikolóra dieťa na kvetinovej lúke, mladý muž v bielej košeli, vlastné deti, práca na poli: žatva, kosa, kladenie kamenia, vôňa sena a ľanového oleja. Život sa jej javil buď nekonečný, alebo preč prechádzal okamihom.
Ján, ktorý prišiel na motorke, našiel svoju babku bezvládnu, spadol hlavou na stôl pri balíčku a zhoril sa hlasno.
