Jedného októberového daždivého večera…
Večerná omša sa blížila ku koncu. V kostole bolo málo ľudí. K večeru začalo pršať, občas sa miešal so snehom. Väčšina veriacich sa v takom počasí bála vyjsť z domu.
Kostol sa pomaly vyprazdňoval, ľudia odchádzali, dvere sa otvárali a zatvárali. Prievanom plameň sviečok na svietnikoch trhal a hádžal sa, úzke pásiky dymu sa vznášali hore. Nakoniec utíchlo šúchanie topánok po dlažbe. Zostala len Zuzana.
Vyzerala z kostolného stánku s náboženskými predmetmi a obišla opustený kostol, zhášala sviečky a štetkou zotierala kvapky vosku z pokrovov. Potom zhasla všetky olejové lamáčky pred ikonami. Úzke okná s vlnitým sklom prepúšťali len málo svetla pouličných lámp. Horela len jedna žiarovka nad stánkom so sviečkami. Jej svetlo sa lesklo na pozlátených rámoch najbližších ikon.
Z ľavého priestoru vyšiel otec Matej, s čiernou bundou prehodenou cez rjazu.
„Strážny už prišiel?“ spýtal sa, keď sa priblížil k Zuzane.
„Ešte nie. Chcete mu niečo odkázať?“ opýtala sa.
„Nie. Dovidenia zajtra.“ Pokýval sa na rozlúčenú a zamieril k východu.
Zuzana priniesla vedro s vodou a mop, začala umývať podlahu. Rada chodila ráno do čistého kostola. Zrazu sa opäť zatiahlo a ťažké dvere zľahka zapadli. Zuzana sa otočila. Strážny sa prekrížil od dverí, prikývol jej a prešiel okolo nej do svojej komôrky. Zuzana nikdy nepočula jeho hlas, hoci otec Matej tvrdil, že nie je nemý.
Odnesla vedro a mop, obliekla si kabát, ešte raz prešla pohľadom priestor kostola, skontrolovala, či všetky lamáčky zhasla, zastavila sa pri každej ikone a v duchu si opakovala: „Svätý Juraj, modli sa za nás,“ „Presvätená Bohorodička, pomáhaj nám,“ „Ježišu Kriste, Synu Boží…“
„Odchádzam,“ zakričala na strážneho.
Hlas sa hlboko rozozvukol pod klenbou.
Zhasla svetlo a zatlačila na ťažké dvere. Na schodoch chvíľu stála a načúvala. Kroky nepočula, ale zaskrípal závora – strážny zamkol dvere zvnútra. A vtedy Zuzana počula piskot.
Pozrela sa pod nohy, čakajúc, že uvidí šteňa alebo mačiatko, ktoré sa schováva pred dažďom. Namiesto toho zbadala v tme bielu fľaštičku, z ktorej vychádzal slabý krik.
„Dieťa! Kto ťa tu nechal?“ Zohnula sa a zdvihla ľahký zväzok, odhrnula roh plienky a uvidila scvrknutú tvár.
„Bože, asi nemá matka srdce, keď ťa v takom počasí nechala vonku. Ako ťa nikto nevšimol? Alebo ťa sem len nedávno prinesli?“
„Čo s ním mám robiť? Zaklopať na dvere kostola? Zavolať políciu a záchranku?“ Bolo by to správne, ale nejakým impulzom sa Zuzana rozhodla zobrať dieťa domov a odtiaľ zavolať otcovi Matejovi, spýtať sa ho na radu.
Zišla zo schodov a ešte nestihla urobiť ani pár krokov, k”A v tom okamihu vybehla z tmy roztrastená mladá žena a s plačom si dieťa vytrhla z náručia, no Zuzana ju pevne chytila za ruku a povedala: ‘Počkaj, nedám ti ho späť, kým nám nepovieš, čo sa stalo.'”
