V pamäti mi utkvela jedna príhoda, ktorá sa udiala dávno v bratislavskej MHD. Stál som medzi cestujúcimi vo večernom trolejbuse, ktorý bol nabitý do posledného miesta. Väčšina ľudí bola v rokoch niekto sa držal tašiek z trhu, iní sa polohlasom rozprávali o cenách vajec a o počasí nad Tatrami. Pri okne sedel mladý chalan, mohol mať tak osemnásť. Na ruke i krku mu svietili tetovania, na lícach jemné strnisko. Mal tmavé tričko a oči unavené ako noci nad Dunajom. Mlčky hľadel pred seba, v tvári pokoj, no v pohľade únava.
Na ďalšej zastávke nastúpila žena s dvoma malými deťmi. Jedno sa jej držalo sukne, druhé pri nej stálo o krk bližšie. Voľné miesta neboli nikde. Žena sa rozhliadla a potom sa s nevoľou obrátila na mladíka. Pristúpila k nemu a do ticha vyhlásila:
Mladý muž, postavte sa, prosím. Mám dve malé deti.
Autobus utíchol. Hlavami sa začali obracať k nim. Chalan k nej zdvihol oči, ale ostal sedieť.
Neviete azda, že mám dve deti? zvýšila hlas žena. Či vám je to jedno?
Dnešní mladí, kdeže rešpekt… poznamenala už polohlasom celému vozidlu. Sadol si tu ako pán a matka s deťmi nech stojí.
Mladík pokojne odpovedal:
Nikomu som neublížil, pani.
Tak odstúpte, skočila mu do reči. To je základná slušnosť, to vás mama nenaučila? Chlap sa patrí postaviť staršej či matke s deťmi!
Niekto z pasažierov súhlasne prikývol. Žena pokračovala:
Ťažko vám je pohnúť sa? Ste mladý, zdravý. Alebo vám tie tetovania bránia?
Ste si naozaj istá, že len preto, že máte deti, si zaslúžite miesto viac ako iní?
Samozrejme, odsekla žena. Som matka. Vy ste čo také veľké urobili?
V autobuse sa zablyslo napätie. Mladík pomaly vstal, prichytil sa madla.
No vidíte, keď sa chce, tak to ide vyriekla mama tónom víťazstva. Mohlo to ísť aj ľahšie.
A práve v tej chvíli mladý muž zdvihol nohavicu. Pod kolenom sa zaleskla kovová protéza. Žiarila v žiari mestských svetiel nad Šafárikovým námestím. Niektorým cestujúcim vyšlo tiché “och”. Staršia pani si prikryla ústa dlaňou, muž pri dverách sklopil pohľad.
Žene v okamihu zmizla farba z tváre. Sebaistota sa rozplynula ako ranná hmla na Dunaji. Chcela niečo povedať, ale slová neprichádzali, deti sa k nej túžili pritúliť.
Chalan pokojne stiahol nohavicu, sadol si späť. Nikoho nekarhal, nevyhľadával pohľady, v jeho očiach bol len ľudský smútok a únava.
V trolejbuse sa rozhostilo trápne ticho. Po chvíľke ktosi ticho podotkol, že tetovanie či mladosť ešte nehovorí nič o človeku. Viacerí v tichosti prikývli.
Žena už viac miesto nežiada. Mlčky stála otočená k oknu, premýšľala. Toho večera sme všetci domov odišli o čosi múdrejší možno o úctu a pokoru.
