Keď si teraz spomínam na tie časy, akoby som sledovala niečí iný život tak vzdialené mi to pripadá. Mala som päťdesiatpäť rokov, keď som sa zamilovala do muža o pätnásť rokov mladšieho. Zažila som nádhernú nádej a potom prišlo poznanie, ktoré mnou otriaslo do špiku kostí.
V tom čase sa mi môj vlastný byt v Bratislave zrazu zdal cudzí. Stála som pred otvoreným kufrom v obývačke a premýšľala, akou krivolakou cestou ma život priviedol až sem. V ruke som držala obitý hrnček s nápisom Navždy spolu, ktorý som nakoniec odložila medzi veci na rozlúčku.
Prešla som dlaňou po opotrebovanom gauči a šepkala: Zbohom, nedeľná káva a nekonečné hádky o bryndzové halušky a pizzu. Spomienky hučali v hlave, akoby som ich už nikdy nemala vypudiť.
Spálňa bola ešte prázdnejšia. Druhá strana postele mi vyčítavo mlčala. Nepozeraj tak na mňa, prehodila som ironicky. Nie je to len moja vina.
Balenie sa menilo na pátranie po veciach, ktoré ešte niečo znamenali. Môj starý notebook na stole vyzeral ako posledný maják. Aspoň ty si ostal, povedala som, keď som ho pohladila. V ňom sa skrýval môj rozpísaný román, ktorému som dva roky odovzdávala svoje noci. Stále nebol hotový, no patril len mne dôkaz, že som sa ešte celkom nestratila.
Potom mi cez Messenger od Doroty prišla správa: Tvorivý pobyt. Teplý ostrov. Nový začiatok. Výborné víno. Pri poslednom bode som sa musela zasmiať. Dorka vedela aj z pohromy urobiť lákavú výzvu.
Myšlienka na radikálnu zmenu ma lákala, ale v hlave mi bežali úzkostné otázky: Čo ak sa mi tam nebude páčiť? Čo ak tam nikto nebude rozumieť žene v mojom veku? A čo ak spadnem do mora a zožerie ma žralok? Ale čo ak by som konečne znova našla chuť žiť?
Zhlboka som sa nadýchla, kufor zavrela a povedala: Tak teda, na útek. V skutočnosti som neutekala. Práve naopak smerovala som k niečomu novému.
Ostrov pri chorvátskom pobreží ma privítal teplým vánkom a šumením vĺn o breh. Na chvíľu som privrela oči, nechala do seba vojsť slaný morský vzduch. Presne to mi chýbalo.
Pokoj však netrval dlho. V malom lektorskom centre, ktoré malo poskytnúť útočisko tvorcom, vystriedali ticho hlasná hudba a smiech mladých s kopami farebných drinkov v rukách. Všetci lebedili na pestrofarebných sedacích vakoch pod borovicami. Pomyslela som si: No, do kláštora som neprišla, a uškrnula sa pri tom.
Skôr než som stihla vymyslieť, ako sa nenápadne vytratiť, objavila sa Dorka s neposednou čiapkou a pohárom vína. Milada, skríkla, akoby sme sa nevideli celé roky, hoci sme si včera písali.
Už to ľutujem, zasmiala som sa. Dorka len mávla rukou: Neskuhraj! Tu sa deje mágia. Uvidíš, ešte budeš rada. Povzdychla som si: Túžila som po niečom… tichšom.
Ale no! Musíš načerpať energiu mladých a spoznať nových ľudí! Poď, niekoho ti chcem predstaviť! chytila ma za ruku skôr, než som stihla protestovať.
Preplietla som sa medzi tými sandálmi rozhádzanými po zemi, akoby som bola unavená učiteľka v školskej triede. Pri bazéne už čakal muž, ktorého by pokojne mohli vyfotiť na obálku letného románu opálený, s pohodovým úsmevom a bielou ľanovou košeľou rozopnutou práve tak, aby bol zaujímavý, nie drzý.
Milada, toto je Marek, oznámila Dorka. Rád ťa spoznávam, prehovoril Marek hlasom mäkkým ako lipový čaj. Snažila som sa pôsobiť vyrovnane, hoci vo vnútri mnou lomcovala nervozita.
Dorka sa rozžiarila: Marek je tiež spisovateľ. Keď som mu rozprávala o tvojom rukopise, veľmi chcel ťa stretnúť. Červenala som sa: Ale tá kniha ešte nie je hotová…
To nevadí. Vedieť, že na niečom pracuješ dva roky, je predsa samo o sebe úžasné. Rád si o nej vypočujem viac, usmial sa Marek a Dorka už odbiehala po ďalšie víno.
V skutočnosti som bola Dorkinou bezočivosťou poriadne zaskočená, no o chvíľu som sa pristihla, ako súhlasím s prechádzkou ostrovom s Marekom. Počkaj chvíľu, povedala som, sama prekvapená vlastnou odvahou.
Obliekla som si teda svoje najpestrejšie letné šaty vyhrabané zo spodnej časti kufra ak už podstupujem experiment, aspoň nech vyzerám ako dobrodružná hrdinka.
Marek ma viedol k miestam, o akých nespomínali žiadne letáky skrytá pláž so závesnou sieťou medzi borovicami, tajná cestička na útes s nádherným výhľadom na celý záliv. Máš talent, zasmiala som sa. Na čo? spýtal sa, sadnúc si do piesku.
Na to, aby človek zabudol, že sa vlastne ocitol medzi cudzincami a mimo svojho sveta. Usmial sa širšie: Možno ani nie si až taká cudzia, ako si myslíš.
Smiala som sa s ním viac, než za posledné mesiace dokopy. Zdieľal príbehy o svojich cestách, o láske k literatúre, naše záujmy sa stretávali, a keď žartoval, že si raz odo mňa vypýta autogram, cítila som v srdci zvláštne teplo.
No pod povrchom rástol nejasný nepokoj. Marek bol… až príliš dokonalý.
Na druhý deň ráno som bola plná energie a nápadov. Dnes je ten deň! šepkala som sama sebe, otvárajúc notebook pripravená na písanie ďalšej kapitoly. No keď nabehla plocha, strnula som: priečinok s mojou knihou jednoducho zmizol. Dva roky práce boli preč. Prečíslila som celý disk, skúšala zálohy márne.
To je divné…, šepla som si. Otvorila sa vo mne prázdnota. Nepanikár, napomínala som sa, no dobre som vedela, že zálohu nemám.
Roztrasená som vybehla hľadať Dorku, no cestou som začula tlmené hlasy z vedľajšej izby. Nechtiac som začula Marekov hlas: Stačí len navrhnúť to správnemu vydavateľstvu.
Dorka sa naklonila bližšie: Ten rukopis je skvelý, v mojom mene to prejde v pohode. Nikdy na nič nepríde.
Pocítila som vlnu zúrivého sklamania a zrady. Marek, ktorý ma včera povzbudzoval, sa podieľal na podvode…
Utekala som do izby a začala bezmyšlienkovite hádzať svoje veci do kufra. Toto malo byť mojím novým začiatkom, šepla som horko. Slzám som však nedovolila vyjsť boli pre tých, čo ešte verili na druhú šancu.
Pri odchode ma slnko pálilo do chrbta a ja som si už ani raz nepozrela za seba. Nemusela som.
Mesiace prešli a ja som stála v martinovej knižnici, v ruke čerstvo vydanú knihu s vlastným menom na obálke. Publikum tlieskalo, snažila som sa sústrediť na ich milé tváre.
Ďakujem, že ste prišli, prehovorila som pevným hlasom, aj keď v hĺbke duše sa miešalo hrdinstvo s únavou. Táto kniha vznikla vďaka rokom práce a… jednej ceste, ktorú by som si dobrovoľne nevybrala.
Potlesk hriel, no v srdci to ešte bolelo lebo cesta k úspechu prešla cez zradu blízkych.
Keď sa fronta ľudí pominula, padla som do kresla v rohu predajne. Vtedy som si všimla lístoček položený na stole: Ešte mi dlhuješ podpis. Ak máš čas, stretneme sa v kaviarni na rohu. Písmo som poznala okamžite.
Srdce mi vynechalo úder. Marek.
Sedela som chvíľu nehybne, rozorvaná medzi zvedavosťou, hnevom a niečím nedefinovateľným. Mohla by som lístok roztrhnúť a ísť domov, no namiesto toho som sa nadýchla, zobrala kabát a vyrazila.
Zbadala som ho hneď. Máš odvahu mi tu zanechať lístok, povedala som, keď som si prisadla k stolu.
Odvaha alebo zúfalstvo? usmial sa nesmelo. Nebyl som si istý, či prídeš.
Ani ja, priznala som.
Milada, musím ti všetko vysvetliť. To na ostrove… Do začiatku som nevedel, čo Dorka v skutočnosti plánuje. Nahovorila mi, že ti tým pomôže, len čo prekonáš svoje obavy, že vlastnú knihu nikdy neodošleš do vydavateľstva. Myslel som, že pomáham.
Zvláštny spôsob prekvapenia, odmietla som ostro. Okradnúť ma za chrbtom?
Keď som zistil pravdu, zobral som tvoj rukopis a poslal ti ho naspäť. Videl som, ako si odchádzala. To, čo si medzi nami započula, už bolo niečo iné.
Ticho dýchalo medzi nami. Vieš, Dorka ti závidela od štúdií. Teraz túžila, aby si nezískala uznanie, ktoré si sama nevážila. Pokrčil plecami: Zmizla. Odišla, keď som jej povedal, že jej hru už hrať nebudem.
Urobil si správne. Znamená to veľa. Oči sa mi zvlhčili, už však nie hnevom.
Znamená to, že mi dáš ešte jednu šancu? opýtal sa mäkko.
Jedno rande, usmiala som sa a zdvihla ukazovák. Len nepošli všetko do stratena!
Jeho úsmev bol odrazu široký ako jarné slnko. Sľubujem.
Vyšli sme spolu z kaviarne a ja som si všimla, že sa usmievam tiež. Z jedného rande bolo druhé, z druhého tretie. A jedného dňa som sa do Mareka naozaj znova zamilovala. Tentoraz neboli v hre klamstvá či podrazy len úprimnosť, pochopenie a odpustenie.
Takto po rokoch už viem, že aj zrada môže byť len zákrutou na ceste. A že nový začiatok je niekedy vzácnejší, než šťastný koniec.
